2 deti, 1 otec, 1 ráno

daro

„Asi zomieram” bolo prvé, čo mi napadlo. Ale nie, pohodka. To len Filipova (2r) noha dopadla na môj hrudník. Bolo presne 6 h. Asi sa zľakol budíka. Vedel som, že môj plán- držať deti v delíriu do siedmej, kým niečo nachystám- práve stroskotal. „Ja chcem mamku!” Zahundral popod cumeľ a už bol za ňou na polceste do kúpeľne. Mala 45 minút, aby sa vytratila ako zlodej. Akurát z domu do práce. V tom momente som oľutoval, že som sa ponúkol ráno riešiť deti ja.

Podarilo sa mi ho dostať na gauč do obývačky. Chyba. Obývačka = gauč = televízor = rozprávka. Zásada „ráno žiadne rozprávky” sa začala rúcať. V čase môjho diplomatického vyjednávania s polozalepenými očami som zistil, že to vysvetľujem gauču. Filip bol už pri dverách do detskej izby, kde chcel s radosťou privítať tvrdospiaceho Adama (4,5r) v novom dni plnom príležitostí. V poslednej chvíli som ho schmatol a zobral späť do obývačky (snáď zabudol, že chcel rozprávky, dúfam).

V tom vyšla jeho vytúžená mamka s mokrými vlasmi. Šmaril som jej Filipa do náručia, div jej osuška nespadla. Mechúr nepustí. Hneď nato ho poctivo vrátila späť. Ok. Mám 40 minút do SIEDMEJ, kedy som chcel ešte len začať. Na gauči čítam Bambiho. Zas ho niet, toho Filipa. Beťára som už v šprinte zachytil vo dverách k Adamovi. Ďalší pokus s Bambim bol už zbytočný. Skúšam rozhovor. Ale s akou témou, keď má 2 roky:
– V opozícii to vrie? – Nič.
– Meteorológovia chystajú už dva týždne arktické mrazy? – Nič.
– Boris Kollár volá po pravde? – Nič.

Téma na polhodinový rozhovor s dvojročným dieťaťom, keď chce zobudiť brata, NEEXISTUJE.

Spomenul si na knižnicu v spálni. Aj tam môže byť nejaká zabudnutá kniha o autách či mackovi Pu. Rozhádže ich a prehrabuje sa v nich, jak študent práva v skriptách v deň skúšky. Rezignujem. Idem zohriať párky. Dúfajúc, že nájde tú správnu knihu a začíta sa. Ideálne tak, ako ja večer, keď zaspím po prvom odstavci. Blbosť. Vybehol rovno smerom k Adamovej posteli. Teraz už bez zaváhania. Začal ho, ako inak, mlátiť chudáka po hlave. Schmatol som ho. Adam našťastie bez vendety. Len otrčil zadok a… Veď viete. Filipa som vlastne zachránil.

Idem ho prebaliť. A vtedy to prišlo. „JA CHCEM MAMKU.” Tentoraz s plačom, aký sa často nevidí. (Áno, pred 5 minútami odišla).

Je 6:50, ráno ešte len malo začať a „my” už plačeme, lebo „sme” sa tak rozhodli. Asi minútu po prebalení sa upokojil. Ale len preto, lebo mi oznámil slávnostné: „pišam”. Výborne!

To už treba zobudiť Adama, ktorý vyzerá, že plánuje vstať z postele asi tak v pondelok. Ok. Spomínam na reportáž o tom, ako to majú oteckovia zvládať. (Všetko sústrediť na deti, multitasking atď.)

„Horúcééé” zvolali obaja na (pokrájané!) párky, kde chýbala horčica. Kečup nestačí. Dnes aj horčicu! Hm! Samozrejme nejem s nimi. Svoje raňajky konzumujem v pokluse. Mama nám nachystala všetko (dúfal som) oblečenie, ktoré zázrakom nestihli roznosiť po byte. Popri jedení dorábam čaj, kvapkám Céčko, Béčko, odpijem si z rybieho oleja, zhltnem Céčko, kontrolujem, či jedia… Čas beží. Tik – tak, tik – tak. Zisťujem, že vlastne ešte nie sú najedení, ani oblečení, nič. Filip stále reve za mamkou.

7:30. Zuby majú umyté. Adam siaha po legu. Zmohol som sa len na „NIE, PROSÍM, NIE”. Keď uvidel môj pohľad kocúra zo Shreka, zľutoval sa. Najprv obliekam plačúceho Filipa, potom skontrolujem Adama. Začínam sa potiť.

Polonahý hľadám svoje oblečenie. To som nemal robiť. Filip zistil, že nie je na rukách. Spustil áriu. Keď ich obujem, zisťujem, že šak aj oteplováky! Ach. Vyzuť, obliecť, obuť. Filip už je vo vetrovke, Adam nemá mikinu. Zrada. Všetko malo byť nachystané, mikina nie je! Ako azda každý otec, aj ja som chcel v tom momente spáchať rituálnu samovraždu. Hľadám nejakú mikinu. Naobliekaný Filip sa isto začína potiť. Po vyhádzaní pol skrine mám mikinu. Filip už reve.

Hádžem svoj obed – tvaroh do ruksaku a „obliekam” sa. Na rukách cestou nesiem plačúceho Filipa, Adam ma chce držať za ruku. Nejde to. Chodník je úzky. Tak sa mi len pletie pod nohy. Je -8,5 °C a ja som rozopnutý, je mi horúco.

8:10. Už teraz viem, že nestihnem na deviatu do práce. Dobre, že tá mamička v škôlke (ktorej som nemohol pre krátkosť času venovať ani pohľad) nevie čítať myšlienky, keďže mi oznámila: „máte rozopnutý ruksak”. Ja som bol rád, že žijem.

Odovzdal som jedno dieťa, následne som cestou do druhej škôlky nestratil druhé dieťa a „fičal” som v zápche na poradu, na ktorú som meškal. Spotený, zničený, polomŕtvy.

DEŇ SA MÔŽE ZAČAŤ (wtf?!) ZAČAŤ?! Ja chcem zomrieť. 

Týmto dávam veľký rešpekt našim prababkám, ktoré mali ďaleko viac než dve deti, vstávali o štvrtej, nemali autobusy, nieto ešte autá, a nereptali. Veľký rešpekt aj všetkým dnešným matkám. Máte môj obdiv.


Korektúra: Ivana Badiarová

Dárius Haraksin

Dárius Haraksin

Dárius Haraksin, manžel, otec dvoch synov, redaktor a moderátor TV JOJ. Pôvodom Košičan, dnes žije a pôsobí v Bratislave.

Jeden komentár k “2 deti, 1 otec, 1 ráno

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *