43. Podcast Mužom.sk: Ego (Extrémne vlastníctvo – Willink, Babin)

obalka extremn vlastnictvo

Budeme čítať a premýšľať nad dlhšou časťou bestselleru o pôsobení jednotiek NAVY SEAL v irackom Ramádí. Konkrétne sa zameriame na ego a princípy, ktoré ho správne nasmerujú v biznise, ale aj bežnom živote.

Budete počuť:

  • o bojoch v Ramádí a jednotkách SEAL
  • o dôležitosti potlačenia ega
  • čo znamená extrémne vlastníctvo
  • ako komunikovať, tak aby egá nenarážali
  • čo je pri vykonaní úlohu najdôležitejšie

Peter Podlesný

Manžel nádhernej ženy, otec dvoch detí, priateľ dobrej partie chlapov.

5 komentárov k “43. Podcast Mužom.sk: Ego (Extrémne vlastníctvo – Willink, Babin)

  1. Vďaka za ďalší dobrý podcast. K tomu princípu extrémneho vlastníctva – je to určite výborný spôsob, ako nemať mentalitu obete a ako sa nastaviť na to, že máme možnosť (či dokonca povinnosť) meniť svet okolo – inými slovami, dáva nám to “silu”.

    Avšak na druhej strane, nesúhlasím s tým, že chyby druhých ľudí sú našou zodpovednosťou. Osobne sa mi prieči predstava viniť samého seba zo zlyhaní druhých – pretože, dohnané do extrému – beriem na seba vinu v podstate za každé zlyhanie, ktoré sa okolo mňa udeje. Na jednej strane nám mužom.sk opakovane pripomína, že máme brať zodpovednosť za svoje činy, ale na druhej strane hovorí (ako i v tomto podcaste), že túto zodpovednosť máme akosi brať iným. Ako potom učiť druhých ľudí zodpovednosti, keď ju preberáme za nich?

    Možno je celý problém len v používaní slov, označení a pomenvaní princípov. Možno chcú autori Extrémneho vlastníctva zdôrazniť len to, že máme dosah na všetko, čo sa okolo deje, a ak chceme, aby sa niečo zmenilo, tak je na nás, aby sme pre to niečo spravili a nečakali na druhých. Je však podľa mňa nevhodné spájať tento princíp so zodpovednosťou aj za zlyhania okolia. Každý je zodpovedný sám za seba. Osobne by som to celé formuloval asi nasledovne: Si zodpovedný sám za seba a za to, ako reaguješ na okolnosti, i na chyby a zlyhania iných, za samotné zlyhania však zodpovedný (a už vôbec nie vinný) nie si.

    Čo vy na to?

    • Možno je skutočne problém v pojmoch. Počul si v podcaste, ako vedúci teamu odmietal prijať zodpovednosť za zlyhanie svojho podriadeného. Dá sa to vyriešiť aj inak. Otázka je, ako ja dokážem načerpať aj pri zlyhaní niekoho iného. Zodpovednosť nemáme brať iným, tú si ponesú sami. My sa máme spýtať, kde v budúcnosti budeme lepší v podobnej situácii. Povedzme, že sa s tebou rozíde priateľka, pretože ťa podvádzala. Iste je ľahké a prirodzené povedať, že je koniec vzťahu je jej chyba, jej zodpovednosť a jej rozhodnutie. Nakoniec ona ho zapríčinila. Snažím sa, aby moja reakcia bola “kde som urobil chybu a v čom môžem byť lepší partner, aby sa moja partnerka nemala potrebu stretávať s niekým iným?”. Podľa mojej skúsenosti ma tento prístup učí viac, ako to, aby si každý vyžral svoje chyby. Veď nakoniec to spoluhrá s princípom, že nie som obeť. Ja sa predsa nepostavím do role obetného baránka, ale hľadám priestor pre zlepšenie a ten je bez zodpovednosti slabý. Toto je moja skúsenosť po 12 rokoch v manželstve (16 vo vzťahu) a 19 rokoch práce v teame.

      Vďaka za tvoj podnet na premýšľanie.

      • Vďaka za odpoveď. Nemyslel som to tak, že moja zodpovednosť končí pri tom, ako nechám druhého si vyžrať chybu. Úplne súhlasím s tým, ako píšeš, že z chýb druhých sa máme poučiť a pýtať sa, ako byť nabudúce lepší. Chcel som povedať v podstate len to, že aj keď sa teda z druhého chýb poučím, hľadám priestor pre rast, zlepšenie, tak aj napriek tomu by si ten druhý tú chybu mal “vyžrať” – a to nemyslím v nejakom pomstichtivom, škodoradostnom zmysle – skôr tak, aby som sa ja jeho chybou posunul vpred, ale zároveň si ju nevyžieral naňho/namiesto neho. Dáva zmysel, čo píšem?

        K tvojmu príkladu s priateľkou – tu môžem argumentovať len teoreticky, ani zďaleka nemám tvoje skúsenosti – ale predsa: Predstav si teda, že si budeš klásť otázku, ako byť lepším partnerom, aby priateľka nemala potrebu stretávať sa s inými – v rámci nasledovania princípu absolútneho vlastníctva/nie som obeť. Kde však končí absolútne vlastníctvo a kde začína život pre uznanie/spokojnosť druhých, proti ktorému tiež celkom dôrazne varuješ? Parnerka bude od teba niečo chcieť/potrebovať, aby teda bola s tebou spokojná a nemala potrebu sa stretávať s inými a podvádzať ťa. Nie je to potom ale už o tom, že ona ti diktuje, čo máš robiť? Čo ak robíš všetko, o čom si presvedčený, že je správne/potrebné/dôležité, a ona ťa nakoniec aj tak podvedie? Začneš žiť pre jej spokojnosť? (čím nechcem povedať, že máme byť arogantní sebci). Myslím, že práve v tom sú limity absolútneho vlastníctva – keď ťa núti robiť niečo, s čím principiálne nie si stotožnený aby si dosiahol u druhých želanú reakciu/správanie. Vtedy je zrejme jedinou možnosťou rozchod, ak nikto zo zúčastnených strán nie je ochotný zmeniť svoje presvedčenia/princípy.

        Dúfam, že dáva zmysel, čo chcem povedať. Vďaka, že sa tým zaoberáš.

    • Dobry den Peter,
      vďaka za reakciu, je už druhá podobného typu. Momentálne to nevieme zabezpečiť, ale pri podcastoch kde čítame zaujímavé knihy je vždy uvedený jej názov a autor. Túto konkrétne odporúčam všetkými deiatimi – Jocko Willink – Extrémne vlastníctvo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *