Aby súcit viedol ku skutkom

Vždy, keď sa zo sveta dopočujeme o nejakej pohrome alebo tragédii, zvyknú ľudia reagovať výlevom emócií a súcitu. Síce je to sympatické (a prirodzené),  no je iba na škodu, keď tento impulz súcitu často vzbĺkne a zhasne iba v hlave jednotlivca a nevyprodukuje žiaden vonkajší efekt. My ľudia totiž často nadšene ponímame správy rovnakým spôsobom, akým ponímame knihu, alebo film: ako neangažovaní pozorovatelia, ktorí sa bavia na deji – a utápajú  sa emóciami, ktoré vyvoláva. Aj keď veľa ľudí nevníma hrôzu a súcit ako niečo príjemné, no aj tieto silné emócie, avšak prežité v bezpečí a pohodlí našich domovov, tiež ponúkajú istý druh uspokojenia.

Pasivita je pochopiteľná – cítime sa bezmocní robiť hocičo viac ako prejavovať našu podporu na sociálnych sieťach. V tomto smere ale zmýšľame priveľmi povrchne. Aj keď momentálne nie je možné, aby náš súcit a sympatie priamo pomohli obetiam tragédií, nemali by sme tento impulz – ušľachtilý prejav našej humánnosti – nechať len tak odplávať.

To je myšlienka dvoch citátov, na ktoré som si dnes spomenul – jeden od psychológa Williama Jamesa a druhý od teológa Williama Barclaya. Obidvaja vysvetľujú, že súcit musí byť vždy pretavený do skutkov. Aj keď človek nevie okamžite spraviť niečo, čo by priamo pomohlo postihnutým široko ďaleko, vie sa stále zamerať na svoje úzke okolie. Neschopnosť robiť malé veci vedie ku neschopnosti konať veľké činy. Drobnými skutkami voči okoliu v sebe prechovávame a pestujeme láskavosť, ktorá bude potrebná v inom čase – čase, kedy sa môže zísť pri väčšom, hrdinskom čine v mene dobra.

„Neexistuje nič nebezpečnejšie ako opakované prežitie dobrej emócie bez akejkoľvek snahy premeniť ju na čin. Je pravda, že za každým, keď pocítime šľachetný impulz bez toho, aby sme aj konali, stávame sa menej náchylnými vôbec konať. V podstate popravde nemáme právo cítiť žiaden súcit, pokiaľ sa minimálne nepokúsime na základe tohto súcitu konať. Emóciám sa nemáme oddávať a večne sa v nich utápať – emócia je niečo, čo má byť za cenu driny, námahy, disciplíny a obety premenené na samotnú výplň našich životov.“

-William Barclay, The Letters of James and Peter

„Neexistuje viacej opovrhnutiahodný typ charakteru ako úbohý a precitlivelý snílek, ktorý trávi celý svoj život hmýrením v mori súcitu a emócií a nikdy nevykoná rázny a mužný čin. Rousseau, ktorý svojou výrečnosťou vyzýval  francúzske matky „držať sa Prírody“ a kojiť svoje deti, no posielal svoje vlastné deti do detského domova, je ukážkový príklad týchto ľudí. A každý, kto je kedykoľvek emočne zapálený z hocakého abstraktného Dobra, ale prakticky zanedbá hocaký reálny prípad, vyberá si Rousseauovu cestu. Veľa Dobra v našom každodennom svete sa ukrýva za sprostotou podobných vyznávačov. Beda tomu, kto dáva Dobro najavo iba v jeho čistej a abstraktnej podobe! Je to zvyk prílišného čítania kníh a sledovania divadelných predstavení, ktorý napokon vyprodukuje reálne príšery tejto doby. Vzlykanie dámy nad fiktívnymi osobnosťami v divadelnej hre, zatiaľ čo jej kočiš vonku mrzne na kosť – to je vec, ktorá sa dnes deje v stále menej zrejmej miere. Dokonca aj zvyk prílišne sa oddávať  hudbe pre tých, ktorí nie sú ani hudobníci, ani dosť hudobne nadaní na to, aby ju pojali na čisto intelektuálnej úrovni, má s veľkou pravdepodobnosťou rovnaký uvoľňujúci efekt. Človek je naplnený emóciami, ktoré zvyčajne pominú bez pobádania ku nejakému skutku, a tak sa nastolí a udržiava nič viac ako precitlivelá nálada. Nápravou je nikdy sa nepoddať emóciám na žiadnom koncerte bez toho, aby sme ich ďalej nevyjadrili nejakým aktívnym spôsobom. Pokojne môže byť skutok tou najmenšou vecou na svete  – ak sa nenaskytne nič hrdinskejšie, počíta sa hoc aj zdvorilo hovoriť s tetou na návšteve, alebo prenechať miesto v koči niekomu inému – nedopusťte ale za žiadnych okolností, aby vám skutok uletel.“

-William James, „Habit“ in The Principles of Psychology

–
zdroj: artofmanliness.com
korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: stocksnap.io