Bol som v nožiarskej dielni

Keď som pred časom napísal článok Život je vyhňa, ani som netušil, čo to vyhňa je. Dnes som to zistil. A som znova o niečo bohatší.

Mužom.sk mi prináša nové rozmery života. Učil som sa strieľať  z Glocku, splavovať v kajaku, boxovať a dnes som sa potil v skutočnej kováčskej dielni. Spoločným menovateľom týchto skúseností je, že sa moja romantická predstava tvrdo zrazí s realitou. Vždy to však bola veľmi prospešná skúsenosť. Rovnako tak dnes, ale poďme pekne poporiadku.

S Jurajom (hlavným hýbateľom celej mojej skúsenosti) som sa zoznámil pri ceste lesom, keď kráčal predomnou a súčasťou jeho výstroje bol nádherný nôž. Ako to tak býva, hneď som vytasil moje nože a skončili sme v družnej debate. O pár dní neskôr sme debatovali na vrchole vysokého stromu, kam ma vďaka svojim lezeckým zručnostiam vytiahol. Pod nočnou oblohou sme hovorili aj o tom, aké by to bolo skvelé, keby mal raz niekde na východe Slovenska vyhňu, kde by sa chlapi stretávali, kuli nože a hovorili spolu. A viete čo? Stalo sa to.

Takmer v centre Košíc sa nachádza dielňa, kde sa okrem iného rodia nádherné nože. Keď som dostal pozvánku na pilotný diel kovania nožov, nepotreboval som viac. Ráno 9:00 nástup a hneď sa zoznamujem s malou skupinou mužov, ktorý došli otestovať to, čo vy budete môcť v blízkej budúcnosti zažiť. Na kôpkach nachystané kožené zástery a ostatné vybavenie, privítanie od majstra nožiara a púšťame sa do toho. Aj keď nože rôznych remeselníkov obdivujem roky, do postupov výroby ma podrobnejšie uvádza až Juraj. Krátka teória, bezpečnostné pokyny a už dávame svoje predstavy na papier. Zadanie, predurčené náročnosťou a časom, je „keltský nôž”. Náčrt mám a do rúk dostávam oceľ v tvare, z ktorého nikdy nemôže vzniknúť nôž. Taký je môj prvý dojem. Našťastie nesprávny.

Dostávam sa k vlastnej nákove, kladivám a o malú vyhňu sa delíme dvaja. Prvé nahrievanie ocele a nasledujú hodiny práce. Postupne si zvykám na teplo, váhu kladiva, pot a aj buchot. Okolo makajú chlapi, občas sa niečo opýtajú, alebo prehodia pred dielňou pár slov. Poviem vám, že tieto zákutia mužského sveta sú na nezaplatenie. Nožiarstvo je tvrdý chlebík a to doslova, ale Juraj sa objavuje všade, kde treba pomôcť a popritom pracuje na ďalších „poistných” kusoch. Jeden z nich sa zíde, keď to preženiem a po hodine a pol práce zlomím ten svoj. Pre istotu to radšej pripíšem svojej neuveriteľnej sile, ako nešikovnosti.

Po celú dobu oceňujem, že som vedený tak, že nemám pocit nešikovnosti, alebo menejcennosti. Každý nožiar by isto videl nedostatok zručnosti a skúsenosti, no atmosféra v dielni je pohodová a zároveň sústredená. V obedňajšej pauze debatujeme, trocha viac sa spoznávame. Pokračujeme teóriou o kalení ocele, ktoré nás čaká poobede. Skúsenosť predchádzajúcich hodín ma ženie späť k nákove. Predlaktiu už začína svietiť kontrolka a k slovu sa častejšie dostáva ľahšie kladivo. Je zaujímavé, aký je oheň fascinujúci živel. Vidieť znova a znova rozpálené železo ma neomrzelo po celý čas. Nakoniec prichádzame k ohýbaniu ocele do tvaru rukoväte. Blížim sa k záveru, no nedostatok skúseností ma popravde začal frustrovať. Stačí malý Jurajov zásah a som späť na koni. Ešte zakaliť nôž v oleji a v rukách mám niečo, čo sa mi tak pred šiestimi hodinami zdalo nemožné. Dokonca je veľmi blízky tomu, čo som v úvode hodil na papier.

Po práci ešte možnosť pokecať pri pive a cesta domov.

Toto nie je ako kúpiť si nôž v obchode, alebo na nete. Verte mi, mám ich tak desať. Toto je o zážitku, skúsenosti, robote a chlapoch. Vytvoriť z „ničoho” niečo je to, čo robíme. Jurajova iniciatíva je ponukou zažiť nevšednú a zároveň prirodzenú vec. Opísal som skúsenosť, ktorú  vám jednoznačne odporúčam. Je jedno odkiaľ ste, skúste to.

Kontaktný email: jskreakov@gmail.com

–
korektúra: Jana Lászlóová

Ďalšie články:

Nový kolega Doller? Muž by mal vlastniť kúsok zeme Mal som rande so svojím mestom Moc, ktorou vládneš