Chcel by si byť redaktor? Aké sú plusy a mínusy tohto povolania a ako vyzerá bežný deň?
Médiá, reportéri a správy sa stali bežnou súčasťou našich životov. Hodnotíme ich z obývačiek, ale aké to je na druhej strane? Čo sa v takomto zamestnaní dá docieliť? Prácu televízneho redaktora s nami rozoberie Dárius Haraksin.
1. Na začiatok nám povedz niečo o sebe. Odkiaľ si, koľko máš rokov, čo robíš a ako dlho pracuješ ako redaktor?
Pochádzam z Košíc, mám 32 rokov, momentálne som redaktor a moderátor televízneho spravodajstva. Konkrétne v TV JOJ. Redaktorom som 10 rokov, moderujem 2 roky.
2. Tvoje povolanie nie je práve bežné. Čo je jeho zmyslom?
O tomto by sa dalo dlho filozofovať. Každý má na to svoj pohľad. V našom prípade však ide o infotainment, čo nie je úplne klasické spravodajstvo, aké často ľudia mylne požadujú. Snažíme sa k informáciám dať pridanú hodnotu. Občas aj odľahčiť. Ale k otázke: zmyslom je informovať ľudí o tom, čo sa deje, poukázať na neprávosti, prípadne pomôcť, ak sa dá.
3. Ako si sa k tomu dostal? Je to niečo, čo si vždy chcel robiť?
To je dlhý príbeh. Začal sa písať, keď som mal 13 rokov. Dovolili mi motať sa po lokálnej Košickej TV NAŠA a sledovať, čo sa ako robí. Postupne aj pomáhať, kde bolo treba. Nasledovali pozície ako čítačka či asistent spravodajstva. Potom mi môj vedúci vydania povedal, aby som si vybral: “Buď budeš robiť redaktora, alebo si hľadaj inú prácu.” Chýbala mi odvaha, no nakoniec som súhlasil. Odvtedy už viem, že to je to, čo chcem. Robiť v televízii. Za tie roky to už bolo naozaj všeličo.
4. Čo je potrebné pre tvoju prácu? Sú nejaké nevyhnutné znalosti, alebo schopnosti, ktoré potrebuješ? Musíš mať školu?
Mám, aj keď nemusím. Ale v našom spravodajstve je dôležitejšie to, či človek chce. Na tom sa dá stavať. Znalosti a schopnosti sa dajú naučiť. Vôľa nie. Množstvo stážistov, či uchádzačov sa zdrží týždeň, maximálne dva. Potom sa už nikdy neukážu. Sú však aj takí, ktorí prídu a nedajú sa odradiť za žiadnu cenu.
5. Čo je tvoj hlavný zámer? Je v tomto odvetví veľká konkurencia?
Mojim zámerom je byť tam, kde sa niečo deje. Posúvať čo najzaujímavejšie info ďalej. Snažím sa zložité témy podať tak, aby im rozumel každý. Na tomto princípe Jojkácke spravodajstvo vzniklo. Je to občas ťažké, ale dá sa to. Ešte lepší pocit mám, keď sa reportážami podarí veci zmeniť k lepšiemu, prípadne niekomu pomôcť. Médií je u nás už tak veľa, že konkurencia nie je taká ako kedysi. Prakticky každý sa vie v tomto odvetví zamestnať, len si treba vybrať to správne médium.
6. Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Vynechám moje rána, lebo tie už mnohí poznajú z mojich blogov. Skrátka, s deťmi sa nenudím a kým niektorí prídu na poradu rozospatí, ja som sa už stihol fyzicky pri deťoch celkom slušne vyšťaviť. Ak hovoríme o pracovnom dni, o deviatej máme poradu, tam sa dohodneme, kto čo bude robiť. Je to taký malý každodenný brainstorm, kde s kolegami rýchlo vieme navzájom témy rozobrať. Rozhľad a kreativita kolegov je často mimoriadne inšpirujúca. Aj sa nasmejeme. Už pred poradou však musíme mať prehľad dennej tlače a plán podujatí na daný deň zmáknutý. V každom prípade, každý deň je natoľko individuálny, že sa nedá paušálne povedať, ako vyzerá. Každý deň je úplne iný. Priznávam, aj to je to, čo ma na tom mimoriadne baví. Pri kauze nútených adopcií v Anglicku som napríklad pracoval 6 mesiacov bez prestávky. Aj keď som mal voľno, vlastne som ho nemal.
7. Dá sa vybalansovať súkromný život popri tejto práci?
Je to ťažké. Najmä pre kolegyne, ktoré si založili rodiny. Muži to majú v tomto ľahšie. Majú menej zodpovednosti a obyčajne voľnejšie ruky. S pracovnou dobou v tejto oblasti je to totiž veľmi zapeklité. Aj teraz som mal sedieť v lietadle do Bruselu, ale nám, samozrejme, ochoreli naraz obe deti (namiesto toho, aby prázdninovali u babky) a zhodou okolností mám naplánované voľno, navyše manželka musí pracovať, tak maródujem ja, Brusel sa nekoná. Čiže aj tu je to individuálne.
8. Čo máš na svojom povolaní najradšej?
Jednoznačne pestrofarebnosť, akú to prináša. Jeden deň som v gete za mestom, na druhý deň v obleku v prezidentskom paláci. Následne sa brodím blatom pri povodniach, ďalší deň letím do Bruselu. Cez víkend zas vo fraku na plese v opere. Je to extrém, samozrejme, ale ako ilustrácia to vyzerá dobre. Navyše viem do istej miery sám ovplyvniť, kam sa v daný deň vyberiem.
9. Čo je, naopak, najhoršia časť?
Najhoršie je, keď chceš niekomu pomôcť a zistíš, že to nejde. Napríklad dievčatko, ktoré prišlo o oko pri nešťastnej náhode počas prestávky v škole, keď letelo triedou kružidlo. Rodičia cítili krivdu, chceli spravodlivosť, volali po zodpovednosti. Pre kohokoľvek. My sme sa radšej snažili nájsť špecialistov, ktorí by pomohli vrátiť jej zrak. Po dvoch týždňoch práce sme zistili, že naša snaha bola zbytočná, dievčatku sa už pomôcť nedá ani v zahraničí. To ma štvalo. Najhoršie sú však prípady, keď je poslednou nádejou tzv. mediálny tlak a ani ten nič nezmení. Prípadov máte aj na facebooku každý deň mnoho.
10. Je niečo, v čom sa ľudia, keď si predstavia tvoju prácu, mýlia?
Občas stretnem človeka, ktorý mi dá bez okolkov na známosť hneď z prvej, že neznáša novinárov, lebo sú všetci zlí, zákerní a vo všetkom klamú. Čiže aj ja. To sú prípady, kedy strácam ilúzie o tom, či má zmysel sa ďalej baviť. Všeobecne súdiť človeka podľa povolania mi pripadá zvláštne. Ale odráža to náladu v spoločnosti, takže neberiem im to. Skôr sa ich snažím presvedčiť, že to tak nie je. Tým, čo robím, ako to robím a aký som.
facebook: Dárius Haraksin
korektúra: Jana Lászlóová
