Hodnota remesla

clem-onojeghuo-201645

Z príručky The Woodcraft Manual for Boys (Sprievodca mladého zálesáka), 1923
Napísal Ernest Thomson Seton

Naši starí otcovia si vedeli poradiť. A to osamote v prírode, hoc odkázaní sami na seba. Bolo tomu tak preto, lebo to boli skutoční zálesáci – veci okolo seba dokázali perfektne ovládať. Podmienky sa zmenili a dnes je väčšina podobných vecí prenesená z domovov do tovární. Tradičná domáca náuka zručností už nie je dostupná.

V týchto vedomostiach leží istá nedocenená hodnota. Spočíva v tom, že udeľujú ich vlastníkovi moc. Mať racio vyrábať, to dáva moc konať. A ak niekoho necháte niečo spraviť za vás, vzdávate sa svojej moci. A je to práve vďaka remeslu, prečo prosperovali kráľovstvá a národy sa stávali mocnými.

Keď dali Rimania sluhom do rúk svoju remeselnícku prácu, stratili moc vyrábať. Boli sami sebou porazení v ich vlastnom živote a tak isto boli na bojisku porazení ich nepriateľmi. Vikingovia sa nebojácne plavili vo svojich lodiach do ďalekých končín a preukázali sa v mnohých vodách. Vo vypätých chvíľach prevzal kormidlo lode jej vlastník a jeho hrdý pokrik ozývajúci sa uprostred tejto dobyvačnej severanskej družiny znel: „Ja som šľachtic. Môj otec vlastní vyhňu.“ Vždy v histórii boli mocní a statní tí, ktorí si vedeli vážiť remeslo. Vo svojich najlepších časoch bola bojová zástava Peržanov plášťom kováča. Emerson si uvedomoval hodnotu kvalitnej práce: „Ak vie niektorý muž napísať lepšiu knihu, kázať lepšiu kázeň, či dokonca vyrobiť lepšiu pascu na myši ako jeho sused, svet ho obdarí vyšliapanou cestou vedúcou priamo pred jeho prah. Aj keby mal žiť v lese.“

Dnešný mladý zálesák sa naučí tvoriť, ak chce byť šťastný a zdravý – pretože život sa nestáva hodnotným vďaka niekoľkým veľkolepým okamihom. Hodnota života spočíva v robení každého dňa uspokojivým a zmysluplným. Ľudské životy sa líšia tým, čo človek vie a dokáže vytvoriť.

Pravdepodobne nie je nič smutnejšie, ako vojsť do domu, kde je všetko kúpené a predom pripravené…  jedlo kupované v malých množstvách v lahôdkach, pasívne prijímaná zábava v kine alebo niekde inde, kde si ju človek môže kúpiť… Jedlo bolo kúpené ľahostajne v zhone a zábavy sú často plytké a povrchné.

Ach, mladý zálesák, budeš teda skutočne žiť? Nezačínaj snením o novom bojisku alebo o dobíjaní nových končín. Začni radšej poznávaním vecí okolo seba.
Uč sa potešeniu z remesla. Uč sa radosti, ktorú prináša poctivá práca vlastnými rukami – šťastie, ktoré pramení v bližšom dotyku so základnými predmetmi tvojho života a vedomia hodnoty, ktorú svetu prinášaš.

Odkaz na online archív tejto príručky v angličtine nájdete tu.


korektúra: Ivana Badiarová
zdroj: artofmanliness.com
fotografia: unsplash.com

Marek Svatko

Marek Svatko

8 komentárov k “Hodnota remesla

  1. Dobrý postreh, že keď sa opustíme schopnosť niečo tvoriť, vzdávame sa moci. Chcel by som ale upozorniť aj na inú stranu tejto problematiky : čas, čo my strávime v práci zarábaním peňazí, za ktoré si kúpime veci, ktoré vyrobil niekto iný, trávili naši st. otcovia priamo výrobou tých vecí. Dneska to však nie je úplne možné, lebo človek si nedokáže všetko vyrobiť sám, keďže musí pracovať, a je asi jednoduchšie úsilie investovať do práce a potom ho premeniť na niečo, čo vyrobil niekto iný (pričom výmennou menou sú práve spomínané peniaze). Čiže nevidím v tom až taký problém. Rozdiel je v tom, že energiu investujeme inam (robota) a potom ju premieňame prostredníctvom peňazí. Samozrejme, stále platí, že už nemáme takú kontrolu nad tým, čo za tie peniaze dostaneme, ale na druhej strane, čo ak je niekto schopný danú vec urobiť lepšie ako my sami? V takom prípade by mohlo byť dokonca lepšie to nechať urobiť za nás. Otázkou je, myslím si, že na čom potom človeku viac záleží: na vyššej kvalite, alebo na väčšej moc/kontrole. A to nech si zodpovie každý sám za seba.

    • Šimon, vďaka za tvoje myšlienky. Text je starý takmer rokov a iste sa niektoré veci posunuli, ale princíp podľa mňa zostáva. Mnohé dnešné práce sú vzdialené tomu, čo muž potrebuje a často zostáva (niekedy nútene) v sterilnej práci, ktorá mu uberá život resp moc. Nie je zlé nájsť niekoho, kto veci dokáže urobiť lepšie ako ja, problém je vzdať sa tvorivého potenciálu resp pustiť z rúk schopnosť manuálne pracovať a uspokojiť sa s plytkými a instantnými vecami.

      • Vďaka za odpoveď. Ja s článkom v zásade súhlasím, len som chcel poukázať aj na inú stránku veci. V žiadnom prípade neobhajujem povrchnosť, nemám ju rád. Otázkou je, či všetky instantné veci sú plytké a nehodnotné, alebo či existujú aj instantne kvalitné veci.. ale to je už téme článku asi príliš vzdialené. Je pravda, že sterilná práca, ktorá nemá priamy dopad na mužovo okolie/prostriedie ho akosi ochudobňuje – muž stráca vzťah s tým, čo robí a zároveň s prostredím, kde sa pohybuje – lebo tieto dve veci dnes často nie sú spojené. Zaujímavé je to práve kvôli existencii peňazí, a taktiež, ako sa v článku uvádza, stratou remesla, či akéhosi “family business.” Zamestnanci (nielen) veľkých firiem vlastne k týmto firmám nemajú žiaden “rodinný” vzťah, firmy im len dávajú peniaze za odvedenú prácu, kt. ale priamo na zamestnancov a ich život nemá vplyv. Kedysi ľudia robili vo svojom, použijem trocha archaické príklady typu mlynár, kováč, či “obyčajný” farmár. Dneska robíme pre niekoho iného… čím nechcem povedať, aby sa každý stal podnikateľom, ale veru nejakú stratu tam je cítiť…

        • Nadhodil si zaujímavú tému, čo je loajalita muža k miestu kde pracuje. Máme ju mať napriek tomu, že firma nepatrí nám, alebo si to máme odpracovať v nejakom neviditeľnom móde a ísť domov venovať sa tomu, čo nás baví?

          • Takúto úvahu veľmi nechápem. Muž by mal mať loajalitu k podmienkam na ktoré pristúpil. Ak na ne pristúpil pod ťarchou osobnej ekonomiky nevidím dôvod prečo by mal tajiť vo vzťahu k zamestnávateľovi, že pri súčasnom ohodnotení hľadá lepšie podmienky – čo ale neznamená že nebude pracovať naplno. Lebo tak ako pre zamestnanca je často nejaká optimálna výška ohodnotenia ktorú by si predstavoval tak aj jeho zamestnávateľ môže mať skutočne nejaké limity. Teda svoje limity by mali brať na vedomie a so vzájomným rešpektom sa, v prípade že sa nezhodujú, rozísť.

          • Súhlasím, no napriek tomu stretnete mnoho mužov, ktorí svoju prácu vykonávajú dlhodobo bez nadšenia a bez akejkoľvek loajality. Teda v praxi nadávajú na svoje miesto, zamestnávateľa a môže to byť aj objektívne, ale osobne s tým nesúhlasím, ak nie je cieľom zmena, či už práce, alebo podmienok.

  2. Ahojte, napíšem svoj pohľad na vec a zároveň zareagujem na Šimona. U mňa idú princípy nad akúkoľvek ekonomiku. Hodnota a váženie si vecí nespočíva v ich cenovke. Myslím že článok nie je orientovaný aby odkázal na: “urob si všetko sám” ale na “spoznávaj hodnoty”. Príklad ak kupuješ stoličku kupuješ stoličku. Ak si ju skúsiš vyrobiť zistíš koľko stojí rezivo, aký spojovací materiál je vhodný, koľko to žerie času, akú kvalitu si schopný urobiť a či vôbec dokážeš pracovať na úrovni aby si bol so svojim výtvorom spokojný. Potom keď budeš kupovať stoličku a uvidíš ikeu za 20€ a rezbársku prácu (stoličku) za 100 € budeš schopný aj ohodnotiť cudziu prácu resp. rozpoznať že niečo podobné si vyrobíš za večer aj sám / nie si schopný vyrobiť “nikdy”.

    • Peter, trafil ste klinec po hlavičke. Vždy keď sa stretnem s názorom, že je nejaká remeselná práca drahá resp predražená tisne sa mi na jazyk otázka na kritika, na akú sumu by ohodnotil svoju práce resp koľko sotjí jedna jeho hodina, ktorú už nikdy nestrávi s rodinou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *