Keď je smiech (jediné) východisko

17902626_10210614560833205_938177018_o

Moja chyba. Mal som si uvedomiť, že názov „tvorivé veľkonočné dielne” má svoj význam. Najmä, ak ide o škôlku.
Zdrhol som z roboty. Presnejšie, vypýtal som sa. Na dve hoďky. Keďže som sa o „akcii” v škôlke dozvedel až dnes ráno, snažil som sa deficit vyfúknutých vajec dohnať aspoň v potravinách. Jeden otecko totiž ráno s pani učiteľkou dohadoval, že na 15:30 donesie občerstvenie „AKO VŽDY”. Keď to učiteľka povedala, uvedomil som si, že „ako vždy” je niečo, čo som nemal brať osobne. Bral som. Cestou z práce asi 10 telefonátov, aby som po „akcii” mohol riadne pokračovať v práci. OK. Lidl. V rýchlosti som nahádzal do košíka všetko, čo bolo cestou k pokladni.

Dobehol som tak trochu netradične, načas. Kým som vybalil všetko, čo som nakúpil, dovalili sa ostatní rodičia. S úsmevmi na tvárach, samozrejme. Učiteľka aj deti vyzerali, že na tento moment čakali celý svoj život. Fakt sa celá trieda tešila, že prišli rodičia. Niekomu mamka, inému otec. Tak, ako ja. Otec, ktorý v živote žiadne vajce nevyzdobil. (Ešte aj v škôlke som podľa mňa vtedy chýbal.)

Učiteľka zahlásila, že môžeme začať. Vyberte si vajcia a môžete zdobiť. V neprehľadnom hluku sa maminky pustili do práce. Myslím, že aj niektoré deti. Náš Filip sa pustil do jedenia. Sakra, veď ja nemám žiadne vajce. Učiteľka, keď uvidela môj výraz, zľutovala sa. Na celú triedu zahlásila, že či teda nemá niekto zvyšné vajce pre týchto dvoch, akože pre nás. Svoje vajce ponúkol práve otecko, ktorého som si pred týždňom na ulici pomýlil s mojím spolužiakom z výšky, keď som sa s ním pred škôlkou vrúcne zvítal a až potom som si uvedomil, že je to niekto iný. Áno, práve tento cudzinec sedel v našej triede a ponúkal mi svoje vajce! A tak som po minulotýždňovom faux pas veril, že ho už v živote nestretnem! Ani som sa naňho nepozrel.

OK. Máme vajce. Pozreli sme s Filipkom na seba v zmysle: vajce máme, čo teraz. V tomto momente som oľutoval, že som vôbec prišiel. Väčšina otcov pochopí: nemal som absolútne žiadne tušenie, čo s tým vajcom máme robiť. Našiel som špílku (neviem, ako sa to volá normálne). OK, skúsime vajce nastoknúť. Sadli sme si.

Filip prestal komunikovať, stále niečo tlačil, akoby naozaj chcel zjesť všetko občerstvenie. Učiteľka sa spýtala, či je nejaký problém. Sebavedome som odvetil, že všetko ok. Filip mi to vysvetlil: „Najprv musím všetko zjesť.” (Rozumej: môj nákup plus ďalších asi 5 takých nákupov.)

Čakám. Filip láduje. Zrazu som si predstavil, že som pred chvíľou sedel v robote a riešil streľbu na auto ústavného činiteľa a zrazu tu sedím s nastoknutým vajcom na špílke, sediac na miniškôlkarskej stoličke, za miniškôlkarskym stolom a čakajúc, kým Filip všetko zje. Začal som sa nahlas rehotať. Úplne „bezdôvodne”. Sedel som a smial sa. Nik nereagoval. Len náš trojročný Filip. „Oci, nesmej sa!!! NE-SMEJ SAAA!!!” Samozrejme, že mal pri tom hlavu 1cm odo mňa a plné ústa, viete ako.

Vajce sa mi medzitým kĺzalo po tej špílke. Spomenul som si na hokej s Adamom. Keď nechceš, aby niečo padalo, obmotaj to páskou. Stužka. Našiel som stužku. Obmotal som špílku asi 10x (Filip počítal, aby som ho akože aktívne zapojil). Lenže obmotať nestačí, tak som chcel zviazať. Chcel. Stuha nechcela. Roztrhla sa. Tak som teda vajce na špílke držal a držal a dumal a držal, aby neskĺzlo. Samozrejme, že keď som špílku nahol, vajce vypadlo z opačnej strany. Prežilo s odreninami. Snažil som sa skryť zúfalstvo nemožného otca. Vtom ma to opäť chytilo. Začal som sa rehotať. Veľmi. Už mi aj bolo jedno, čo si pomyslia ostatní rodičia. Smiech sa nedal zastaviť. Poznáte to.

„Filipko, skúsme vajce pokresliť.” OK. Doniesol fixky. Asi 10. Z toho 8 bolo vyschnutých. „Nevadí, kresli.” Kreslil. Teda čmáral. Navrhol som, že urobím oči. Ružové. Iná nebola. Vo švungu naše veľkonočné sústredenie prerušila učiteľka hlasitým: „Jéj, rodičiá, pozrité, aké krásne už majú niektorí hotové.” Smiech ma prešiel. Niektoré mamičky podľa mňa mesiac nacvičovali, lebo tie ich výtvory vyzerali ako z Cassamia de luxe VIP regálu. Filip na mňa ľútostivo pozrel: „Oci, nakresli ústa.” OK, našiel som zelenú, nakreslil som ústa. „Daj mu nos.” Dokreslil som nos aj vlasy. Filip medzitým zobral tú idiotskú špílku a začal ňou ohrozovať ostatných troj/štvorročných spolukreatívcov. Našťastie bez ujmy.

Zbadal som na stole papier, z ktorého sa má akože vystrihnúť držiak na vajce. TO vajce. To mi musela vysvetliť jedna z mamičiek, lebo takéto niečo som videl prvýkrát v živote. (Inak, Filip už medzičasom dojedol. Našťastie nie všetko).

Keď uvidel, že ideme strihať, zasvietili mu oči. Zhabal všetky nožnice, ktoré tam boli. Doniesol ich asi 15. Po jeho prvom strihu som pochopil, že musím strihať ja, lebo držiak nebude. Podarilo sa. Zlepenie som už odkukal od vedľajšieho stola. Naše woo-doo vajce sme nastokli na papierový držiak a špílku som radšej odložil.

Vtom vošla Danka do triedy s kľudom angličana, akoby sa nič nestalo. „Jéj, aj maminka dobehla Filipkoviii, pozrité.” No jasne. Vzorní rodičia. Hlavne foter, ktorý ešte ráno nevedel, že dnes sú tvorivé veľkonočné dielne.

A to je všetko. Vlastne ešte pointa. Reportáž som stihol. Dohnal som zmeškané 2 hodiny. Týmto ďakujem nadriadeným za pochopenie. A Danke za nádhernú vetu večer po práci: „No čo, hlavne, že tam niekto od nás bol.”


korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: archív autora

Dárius Haraksin

Dárius Haraksin

Dárius Haraksin, manžel, otec dvoch synov, redaktor a moderátor TV JOJ. Pôvodom Košičan, dnes žije a pôsobí v Bratislave.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *