Kedy je tvoje vďakyvzdanie?
Američania majú Vďakyvzdanie a teda minimálne jednu príležitosť/povinnú jazdu za rok, keď môžu premýšľať na tým, za čo sú vďační. V našom prostredí takýto rituál nepoznám, tak kedy máte čas uvedomiť si, čo všetko máte? Oveľa pravidelnejšie hovoríme o tom, čo nás štve, alebo o problémoch, ktoré riešime. Pomer medzi vďačnosťou a sťažovaním sa je v našich životoch kritická veličina.
Povedzme, že sa sústredíte na to, čo príde zajtra, alebo na to, čo robíte práve teraz. Proste do toho dávate svoje maximum. Rodina, práca, vzťah, plány, spiritualita, šport. Nie je toho málo. Zo svojich skúseností viem, že je veľmi jednoduché nestíhať, alebo zabudnúť na vďačnosť. Nie úmyselne, ale mimochodom, resp. pod tlakom zodpovedností.
Ešte aj moja ranná rutina, kde som mal priestor pre vďačnosť, sa zmenila na pracovný a surfovací čas. Bolo to nevyhnutné? Určite nie.
Toto si zadefinujme ako jeden z problémov. Na to, aby mala vďačnosť v tvojom živote priestor, musíš prejaviť zodpovednosť voči sebe. Strážiť si čas.
Druhá vec je uhol pohľadu. Ak si pozeráš príliš často, kto okolo teba má lepšie auto, krajšiu ženu, lepší plat, asi ťažko sa donútiš k vďačnosti. Tú vystrieda závisť skôr ako motivácia. Porovnávanie sa je totiž dvojsečná zbraň. Nebezpečenstvo je v tom, že budeš chcieť to, čo má ten druhý, namiesto toho, aby ťa to motivovalo robiť veci tak dobre alebo lepšie, ako tí druhí. Ak sa s niekým porovnávať, tak preto, aby som zistil, či dávam do vecí skutočnú snahu, nie preto, aby som sníval, čo by bolo keby.
Jazdíte len na Peugeote, máte príliš kučeravé vlasy a zlý účes, je vám príliš horúco, alebo príliš zima? Komu je horšie ako vám, však? Väčšej časti sveta. Komfort, ktorý má naša kultúra a naša generácia, nemá hocikto. Nejdem vás ťahať k tomu, aby sme sa porovnávali s africkými deťmi, nechcem byť zbytočne patetický. No ste ochotný pripustiť, že množstvo našich problémov sa dá vyriešiť veľmi jednoducho? Tým nechcem zľahčovať nikoho situáciu. Rozvádzaš sa, máš rakovinu, krachuje ti firma. OK, ale stále žiješ. Stále je šanca, že to skončí a začneš budovať veci. Vďačnosť je vec pozície, ktorú zaujmem. Ak som v pozícii obete, tak vďačnosť nenájdem. Ale ja tam nie som. Mám rodinu, priateľov, prácu, jedlo v chladničke, strechu nad hlavou, zážitky…
Vyhraďte si čas a zaujmite správny uhol pohľadu. Nechcem od vás, aby ste veci prikrášľovali, idealizovali. Len vymenujte, čo je dobré, aby vás neprevalcovali ostatné veci. Robte to denne, týždenne, mesačne. Žiť bez vďačnosti vás otupí a vypáli.
Ja som vďačný vám, že čítate mužom.sk. Ďakujem za emaily, reakcie, zdieľania, pretože aj tieto veci ma inšpirujú. A samozrejme som vďačný, že seba a vás môžeme posúvať na ceste mužnosti.
–
korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: stocksnap.io
