Lekcie mužnosti od Cata

Cato Mladší – veľký rímsky vojak, senátor a stoik – muž, ktorého bolo ťažké mať rád. Na svojich priateľov bol nemilosrdný, jeho politika bola nekompromisná, jeho tvrdá reč dokázala píliť uši senátorov od svitu do mrku. Na druhú stranu existuje dosť veľká pravdepodobnosť, že ani on by nemal rád nás. Avšak jeho najväčšou prednosťou bolo, že bol vyrovnaný so svojou minulosťou, a to je niečo, čo vôbec nebolo pre rímsku kultúru typické. Bol v pravom zmysle slova úspešný.

No nie tak úplne. Pochádzal z dlhej línie štátnikov a nikdy sa nemusel starať o peniaze. Ale Catova premena bola iná. Hlbšia. Cato bol  úspešný človek, nekonal pudovo, ale všetko robil s cieľom. Väčšina z nás pokladá svoj charakter za vopred daný, je, aký je, a nič sa s tým nedá robiť. Sústredime sa na to, čo by sme chceli dosiahnuť, ale nezamýšľame sa nad tým, kým sa chceme stať.  On si vybral, kým bude.

Z Catovho života sa toho môžeme veľa o mužnosti naučiť: jeho mesačný pochod cez severoafrickú púšť s poslednými vojakmi vernými republike, alebo aj jeho rozhodnutie radšej si vziať život ako sa pokoriť pred Júliom Cézarom. Pravdou však je, že Cato nebol dokonalý, tak napríklad vedel byť tvrdohlavý idiot, ktorý nedokázal robiť kompromisy pre dobro Republiky. Avšak vec, ktorú nás môže Cato naučiť, je hádam jedna z najdôležitejších na ceste k mužnosti – a to ako prevziať kontrolu nad tým, kto som, a tým, kým chcem byť.

1. Cti si svoje korene, ale nenechaj ich spútať ťa

Predstav si obraz každého svojho predka, tak 4 až 5 predchádzajúcich generácií. A teraz si predstav, že keď umreli, niekto prišiel, natlačil im vosk na tvár a z toho odtlačku vytvoril bustu, ktorú by si mal zavesenú v pracovni. Doslova tváre tvojho otca, jeho otca a tak ďalej, sledujúce každý tvoj krok.  Ak si to vieš predstaviť, tak trochu rozumieš, čo to znamenalo byť Rimanom a čo znamenalo cítiť váhu svojich predkov v každodennom živote.

Ak však naozaj chceš rozumieť, čo to znamenalo vyrastať ako niekto ako bol Cato, pridaj tento malý detail. Každý jeden deň by si prechádzal okolo sochy svojho pra-pradeda  v životnej veľkosti. S popisom, ktorý mu vzdával česť za to, že zachránil Rímsku republiku práve vtedy, keď „ríša bola na pokraji pádu“.

Avšak jeho minulosť ho nespútavala. Ako mladý muž vyjadril svoju nezávislosť tým, že sa verejne prihlásil k filozofii, ktorá bola cudzia, podozrivá a mala reputáciu kultu: stoicizmus.

Stoicizmus bola grécka filozofia, ktorá sa do Ríma dostala iba niekoľko desaťročí pred Catovým narodením. Prívrženci stoicizmu tvrdili, že existuje cesta, ako byť šťastný po celý život, spôsob, ktorý nemohla ohroziť žiadna katastrofa ani strata, a tou cestou bola cnosť. Cnosť mohol človek získať len pochopením, že deštruktívne emócie ako hnev a strach sú pod jeho vedomou kontrolou → teda nás nemusia ovládať, ale že my môžeme ovládať ich. Dalo by sa povedať, že stoicizmus má veľa čo dočinenia so sebakontrolou.

Ale prečo by to Rimanom vôbec vadilo? No, po prvé, stoicizmus bol neznámy. A tým si, obrazne povedané, „vykopal vlastný hrob“. Xenofóbne listy Cata staršieho sú toho dobrým príkladom:

V blízkej dobe, môj syn Marcus, ti vysvetlím, čo som v Aténach zistil o Grékoch… Gréci sú bezcenný a priečny kmeň. Zapamätaj si toto proroctvo. Ak príjmeme ich spisy, všetko zničia.“

Z tejto filozofie sa mnohí vysmievali pre ich bizarné paradoxy. Počas jedného významného súdneho procesu, kde proti sebe stáli Cato a Cicero, sa z nich Cicero vysmieval:

„Títo múdri muži, hocijako deformovaní, sú predsa len nádherní, i keď sú žobráci, tak sú vlastne tí najbohatší, ba dokonca aj keď sú otroci, tak sú vlastne králi.  A všetkých, ktorí nie sú múdri, tých všetkých volajú otrokmi, nepriateľmi a bláznami. Vravia, že všetky prehrešky sú si rovné, že je to rovnaký zločin bezdôvodne zabiť kohúta ako uškrtiť vlastného otca!“

I keď si Cicero nevymýšľal tieto paradoxy, ignoroval ich hlbší význam. Ale to robila aj väčšina Rimanov. Proste sa vysmievali z niečoho, čomu nerozumeli.

Takže keď Cato začal „vyznávať“ stoicizmus a neskôr sa dokonca stal hlavným predstaviteľom tejto filozofie, veľmi riskoval. Ale táto jeho voľba bola jeho vlastnou deklaráciou nezávislosti. Dokázal, že si vie ctiť rímske tradície a že vie, kedy ich zanechať. Presne takáto nezávislosť vyzdvihla Cata do výšin rímskych dejín. Vďaka nemu sa stoicizmus stal rešpektovanou filozofiou.

2. Neboj sa byť divným

 Jedna z vecí, ktorú sa Cato rozhodol naučiť, bolo „hanbiť sa len za veci, ktoré sú skutočne zahanbujúce.“  Staroveký biograf Plutarch píše, že Cato bol ponižovaný ambicióznejšími priateľmi za to, že svoju kariéru v politike nezačal tak skoro ako mohol. Stoik Seneca zase opisuje príbeh, keď Cata napadli vo verejných kúpeľoch a on v tichosti odišiel.

Rímsky stoicizmus nie je len o vysedávaní na zadku a o hlbokých úvahách. Je o praktických radách do života a o aplikovateľných životných lekciách. Cato sa učil, ako vydržať na chudobnej, ba až žiadnej potrave, ako hovoriť tvrdo a nahlas, ale aj kedy mlčať, ako sa vyrovnávať s nešťastím a stratou. A to všetko znova a znova.

A o tom to je. Nestačí si myslieť, že si  úspešný. Nestačí len správne uvažovať, vedieť všetky správne odpovede. Je to o tom uplatňovať ich. Je to o tom, že trénujeme samých seba, až kým ten tréning nesplynie s našou osobnosťou.

3. Poznaj, čo je podstatné a čo nadbytočné

Rím v časoch neskoršej republiky bol plný osobností, ktoré sa otvorenejšie a pompéznejšie stavali proti statusu quo: kontroverzní politici ako Catilina a Clodius alebo ľudia ako Catullus, ktorý vyvolal škandál svojou erotickou poéziou. Avšak bol to práve Cato, ktorý sa postavil proti predsudkom svojej doby v omnoho hlbším spôsobom.

Cato nemusel bojovať divoko proti kultúre na to, aby sa stal úspešným mužom. Ale to, že sa ním stal, mu dalo slobodu preskúmať dominantnú kultúru s nezastretým zrakom. V meste podvodov, korupcií a konzumu žil jednoducho a čestne, a to aj napriek tomu, že zdedil ohromné bohatstvo. V politickej kultúre, ktorá vítala korupciu a úplatky, si udržal svoje ruky čisté. Bol priekopníkom občianskej neposlušnosti. Niekoľkokrát vyhral voľby práve tým, že prinútil svojich protivníkov, aby ho zatkli alebo fyzicky umlčali.

Cato dokonca prejavoval až nerímsku sympatiu voči „barbarom“. Raz, keď Rím oslavoval Cézarovu genocídu celého galského kmeňa (vrátanie žien a detí), povstal v senáte a dožadoval sa, aby generála, ktorý to nariadil, súdili ako vojnového zločinca. Tu možno vidieť, že stoicizmus bol jedna z prvých filozofických škôl na svete, ktorá učila univerzálny rešpekt voči všetkým ľuďom.

Catovi nešlo o to, aby vyzeral alebo sa správal inak. Šlo mu o to, aby bol taký, akým chcel byť. Všetko, čo robil, vyvieralo z jeho vnútra, nič nerobil len tak naoko alebo na okrasu. Jeho zmena bola hlboká a ako učí stoicizmus, oddelila podstatné od nepodstatného. A toto pravidlo vo svojom politickom živote nekompromisne uplatňoval.

4. Byť úspešným znamená viac ako si myslíš

Ak sú ľudia inšpirovaní nasledovať Catove kroky aj dnes, je to možno preto, že sme zdedili ochudobnenú mienku o tom, čo to znamená byť „úspešný”. V Amerike to znamená, že si zarábaš sám na seba. Ale pokúste sa zamyslieť nad tým, ako limitujúca táto myšlienka je.

Keby chcel takýto úspech, dostal by ho ako na podnose. Mal postavenie, meno a bohatstvo. Mohol byť rešpektovaným a potom zabudnutým rímskym politikom. Ale história si ho pamätá práve preto, lebo si vybral inak.

Čo ak by bolo takých ľudí v politike viac? Mali by takíto odvážni a originálni ľudia vôbec šancu? Pravdou je, že asi nie, a to je veľmi smutné.


preklad: Dominik Mucha
korektúra: Ivana Badiarová
zdroj: artofmanliness.com
fotografia: artofmanliness.com

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

Jeden komentár k “Lekcie mužnosti od Cata

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *