MUHAMMAD ALI – THE GREATEST OF ALL TIME

V piatok uplynul týždeň, odkedy sa svet dozvedel o smrti jednej z najikonickejších osobností športu, občianskeho aktivistu a filantropa – Muhammada Aliho. Poďme sa spoločne pozrieť na jeho životný príbeh, ktorý ovplyvnil a inšpiroval milióny ľudí a ktorý presahoval ďaleko za hranice boxerského ringu.

Cassius Marcellus Clay sa narodil 17. januára 1942 v americkom Louisville, Kentucky. Tak, ako v prípade mnohých výnimočných ľudí, aj jeho kariéra sa začala náhodou. Keď mu v roku 1954 ukradli vysnený červeno-biely bicykel, ktorý len v ten deň dostal od svojho otca, vtedy len 40 kíl vážiaci Cassius napochodoval do kancelárie policajného strážnika a vyhrážal sa, že vypráši kožuch tomu, kto mu bicykel ukradol. Týmto strážnikom bol Joe Martin, ktorý zhodou okolností trénoval box miestnych chlapcov a rozohnenému Cassiusovi poradil, aby sa radšej naučil boxovať predtým, než niekoho vyzve. Atmosféra boxerskej telocvične ho uchvátila natoľko, že na ukradnutý bicykel takmer zabudol. O šesť rokov na to už Cassius Clay stál na stupni víťazov so zlatou medailou na Olympijským hrách v Ríme 1960. Štyri roky na to, 25. februára 1964, sa stal prvýkrát majstrom sveta v ťažkej váhe, keď zdolal dovtedy neporaziteľného Sonnyho Listona.

Od svojej konkurencie sa odlišoval v ringu ako aj mimo neho. Jeho rýchle, takmer až tanečné kroky, bleskové údery a pohyb, ktorý mal za následok, že nikdy nebol tam, kam smerovali päste jeho súpera, boli niečo, čo dovtedy boxerský svet videl len v oveľa nižších váhových kategóriách. Mimo ringu sa taktiež vymykal zaužívaným pravidlám. Od mladého športovca čiernej pleti sa v 60-tych rokoch očakávalo, že bude skromný a úctivý. Cassius bol všetko, len nie to. Získaval si pozornosť neslýchanou vierou v seba samého, presnými predpoveďami výsledkov svojich zápasov, schopnosťou uťahovať si zo súperov priam až básnickým spôsobom a dostať sa im tak pod kožu: „Myslíte si, že svet bol v šoku, keď Nixon rezignoval? Počkajte až Georgovi Foremanovi naložím na zadok. Vznášaj sa ako motýľ, bodaj ako včela. Ruky nemôžu udrieť niečo, čo oči nevidia. Ak vôbec snívaš o tom, že ma porazíš, mal by si sa radšej zobudiť a ospravedlniť sa.“ Svet ho za to miloval aj nenávidel. On sa však držal pravidla – kým svoje slová vieš preukázať činmi, nie je to chvastanie.

6. marca 1964 prišiel pravdepodobne najkontroverznejší moment jeho života. Krátko potom, ako porazil Listona, oznámil, že sa stal členom islamského hnutia – Islamský národ, vzdal sa svojho „otrockého mena“ Cassius Clay a prijal nové – Muhammad Ali. Dostal sa tak do nemilosti verejnosti a väčšina novinárov ho aj naďalej oslovovala jeho rodným menom. On však trval na tom, že vo svojej novej viere objavil svoje skutočné ja. Keď ho jeden zo súperov – Ernie Terrel odmietol nazvať inak ako Clay v zápase, ktorý nasledoval, Ali si ho celých 15 kôl doberal a naložil doňho, čo sa len dalo aj napriek tomu, že mal niekoľko možností ukončiť zápas rýchlym KO. Po celý ten čas na Terrela pokrikoval: „Ako sa volám? Ako sa volám?“. Ali neskôr v živote z kontroverzného hnutia vystúpil a priklonil sa k umiernenejšej forme islamu.

Aliho sláva a boxerské úspechy dosahovali vrchol zároveň so stupňujúcou sa vojnou vo Vietname. Keď ho v roku 1966 povolali, odmietol narukovať a verejne vyhlásil, že je to proti jeho viere a presvedčeniu. Stal sa prvou verejnou osobnosťou, ktorá sa postavila proti vojne vo Vietname a vnímal ju ako nezákonnú, zatiaľ čo v Amerike prebiehal boj o ľudské práva. „Nemám čo stratiť tým, že stojím za svojím presvedčením. Pôjdem aj do väzenia“. Za odmietnutie povolávacieho rozkazu mu odobrali titul majstra sveta, skonfiškovali pas, zrušili licenciu boxovať a hrozilo mu 5 ročné väzenie. Aj napriek tomu, že mal počas nasledujúcich takmer 4 rokov absolútny zákaz boxovať a to v dobe, kedy bol na svojom výkonnostnom vrchole, mnoho ľudí sa mu obrátilo chrbtom a stal sa takmer vyvrheľom spoločnosti, ani raz nezapochyboval o svojom rozhodnutí a neochvejne na ňom trval. V roku 1970 sa začala nálada v spoločnosti meniť a newyorský najvyšší súd predchádzajúci odsudzujúci rozsudok zrušil. Otvoril sa mu tak priestor na návrat do ringu a Ali znova získal titul po troch epických súbojoch s Joeom Frazierom.

S vekom neskôr prichádzali nevyrovnané výsledky, odchod do dôchodku, neúspešný pokus o comeback a definitívne ukončenie kariéry v roku 1981.

Jeho najťažší zápas ho však ešte len čakal a to mimo boxerského ringu. V roku 1984 mu diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, degeneratívne neurologické ochorenie, a jeho kedysi razantný, pohotový a sebavedomý prejav sa stal rozochveným a takmer nepočuteľným šepotom. A predsa, napriek postupujúcej chorobe, ktorá obmedzovala jeho prejav a pohyb, potom, čo sa názor spoločnosti na ľudské práva a vojnu vo Vietname začal približovať k postoju, ktorý on zastával od začiatku, sa Ali stával čoraz väčšou verejnou osobnosťou. Stal sa ikonou boja za ľudské práva, boja proti chudobe a utláčaniu, založil mnoho charitatívnych organizácií, podporoval výskum liečby na Parkinsonovu chorobu a nikdy nestratil svoju vždy vyžarujúcu dobrú náladu, dôvtip a humor. Ali sa tak stal hrdinom nie len tých, ktorí svoj boj zvádzajú v športových arénach, ale aj tých, ktorí ho bojujú každodenne proti zákerným chorobám, hladu alebo útlaku. Aliho preslávili jeho ruky a ústa, ale bolo to jeho srdce, ktoré z neho spravilo celosvetovú ikonu. 

Najikonickejším momentom života Muhammada Aliho pre mňa navždy ostane otvárací ceremoniál Olympijských hier v Atlante v roku 1996. Starnúci a rozochvený, ale hrdý a nezlomný, odmietajúci vzdať sa a rozhodnutý bojovať do konca, tak ako bojoval celý svoj život, Muhammad Ali zapaľuje olympijský oheň do ohlušujúceho potlesku a jasotu ľudí. Takto si ho navždy budem pamätať, ako človeka, ktorý mal neoblomnú vieru v seba samého, ktorý vedel, že ak chcete byť šampiónom, musíte najprv vy sami uveriť tomu, že šampión ste. Ako človeka, ktorý aj napriek spoločenskému odsúdeniu, strate možnosti robiť to, čo miloval a hrozbe väzenia, odmietol čo len na chvíľu rezignovať na svoje presvedčenie, a ktorý napriek vážnej chorobe inšpiroval ľudí byť lepšími a pomáhal tým, ktorí si sami pomôcť nemohli.

Najlepšie to vystihol on sám: „Chcel by som, aby si ma pamätali ako muža, ktorý získal trikrát titul v ťažkej váhe, ktorý bol zábavný, a ktorý s každým zaobchádzal férovo. Ako muža, ktorý nikdy nehľadel z výšky na tých, ktorí k nemu vzhliadali,  a ktorý pomohol toľkým, koľkým len mohol. Ako muža, ktorý si stál za svojím presvedčením bez ohľadu na čokoľvek. Ako muža, ktorý sa pokúsil zjednotiť celé ľudstvo pomocou viery a lásky. Ak by bolo toto všetko priveľa, hádam, že potom by mi stačilo, aby si ma pamätali ako skvelého boxera, ktorý sa stal lídrom a šampiónom svojho ľudu. A potom by mi ani neprekážalo, keby ľudia zabudli na to, aký krásny som bol.“

Tak veľkého šampióna už len ťažko niekto prekoná. A ak aj áno, mal by sa radšej zobudiť a ospravedlniť sa.

Na záver ešte uvediem, niektoré, dnes už ikonické, citáty Muhammada Aliho, ktoré ani časom nestrácajú na aktuálnosti a inšpiratívnosti:

„Ak mohli vyrobiť penicilín z plesnivého chleba, určite sa im podarí urobiť niečo aj z teba.“

 „Najlepší spôsob, ako uskutočniť svoje sny, je zobudiť sa.“

„Ten, kto nie je dostatočne odvážny riskovať, nedosiahne v živote nič.“

„Nenávidel som každú minútu tréningu, ale povedal som si, nevzdávaj sa. Trp teraz a ži po zvyšok svojho života ako šampión.“

„Som najlepší. Povedal som to už predtým, než som sám vedel, že som najlepší. Uvedomil som si, že ak to poviem dostatočne veľakrát, presvedčím svet, že najlepší naozaj som“.

„Nemožné je len veľké slovo, ktoré používajú malí ľudia, ktorí si myslia, že je ľahšie žiť vo svete, ktorý im bol daný namiesto toho, aby v sebe objavili silu, ktorá ho dokáže zmeniť. Nemožné nie je fakt, je to postoj. Nemožné nie je tvrdenie, je to výzva. Nemožné je potenciál. Nemožné je dočasný stav. Nemožné neexistuje.“

„Žite každý deň tak, akoby bol váš posledný, pretože jedného dňa budete mať pravdu.“

„Muž, ktorý vidí svet v päťdesiatke rovnako, ako ho videl, keď mal 20, premárnil 30 rokov svojho života.“

„Nenávidieť ľudí kvôli ich farbe pleti je zlé. A nezáleží na tom, ktorá farba podporuje nenávisť. Je to jednoducho zlé.“

–
Korektúra: Jana Lászlóová
Zdroj: muhammadali.com, wikipedia.com, businessinsider.com, seeker.com
Foto: John Rooney (AP), Michael Cooper