Návyk

make-your-own-path

Vybrané z Ethics for Young People od Charlesa Carrolla Everetta, 1861

Muž  zvykne imitovať ľudí, ktorí ho obklopujú. Tento sklon môže narobiť škodu, no takisto môže urobiť veľa dobrého: a teda, že v skutočnosti vývoj civilizácie bol závislý na ňom.

No vo väčšine prípadov muž zvykne imitovať seba. Fakt, že spravil vec raz určitým postupom spôsobuje, že je jednoduchšie pre neho spraviť ju znovu a rovnako. Čím častejšie sa to opakuje, tým pevnejšie sa návyk fixuje. Následne muž nedokáže danú vec urobiť ináč, iba s veľkým úsilím a na konci sa môže stať, že je pre neho takmer nemožné urobiť niečo inak.

Je zaujímavé vidieť silu zvyku v malých veciach. Takto dokážete najľahšie pochopiť, ako myšlienka jeho veľkej moci funguje.

Všimnime si mužovu silu v takých malých záležitostiach, ako je obliekanie, povedzme napríklad kabátu. Takmer každý počas obliekania kabátu začína navlečením rovnakej ruky do rukáva. Pre niektorých je to pravá ruka, pre iných ľavá. Je pravdepodobné, že veľmi málo ľudí by vedelo povedať, ktorú ruku navliekajú ako prvú, keby ste sa ich opýtali. No akonáhle to skúsia, obyčajne prvá ruka v poradí sa pohne, a len s pomocou silnej vôle ju dokážu vymeniť.

Ďalej pozorujme, ako sa zručnosť získava v akejkoľvek ručnej práci. Takže na konci nám práca ide lepšie, keď nad ňou nerozmýšľame, než keď sa sústredíme na danú činnosť. Prsty skúseného klaviristu sa zaobídu samy a staré panie dokážu čítať popri štrikovaní. Výsledkom tréningu je, že sa zvyk stáva takým silným, že keby ste (ako sa zvykne hovoriť) chceli utopiť dobrého plavca, musíte mu zviazať ruky a nohy, inak je to nemožné. Návykom, ktorý sa stal inštinktom, telo praktizuje naučenú úlohu, a tak muž po hodení do vody pláva, aj keby nechcel.

Venujme pozornosť tomu, aký majú dobré výsledky sklon fixovať sa. V niektorých prípadoch, ako tie, čo som spomínal, je život človeka v istom zmysle zdvojený. Ako ste pred chvíľou čítali, staré panie štrikujú, čítajú alebo rozprávajú naraz. Takže natrénované telo vo veľa veciach robí svoju prácu, kým je myseľ voľná zamestnať sa, ako sa jej zachce.  Ďalšiu veľkú výhodu vyvierajúcu z ustálenia zvykov nájdeme v skutočnosti, že týmto naše životy môžu urobiť skutočný pokrok.  Čo sme si získali, máme zabezpečené.

Pozastavme sa nad myšlienkou, aké ťažké by bolo, keby sme sústavne začínali od začiatku. Ako sa vojakovi stiahne žalúdok, keď ide do prvej bitky, s akou radosťou by zutekal. Vraví sa, že nováčikov niekedy dávajú striedavo spolu s tými, čo sa už zúčastnili nejednej bitky, takže stabilita veteránov udrží čerstvých regrútov na mieste. Skúsení vojaci si tak zvykli na pochodovanie a státie na príkaz je pre nich samozrejmosťou.

Vezmime tiež do úvahy, že peniaze, s ktorými muž zvykne narábať, prechádzajú jeho rukami takmer bez akejkoľvek myšlienky o možnosti nechať si z nich niečo pre seba. V podobných prípadoch vie zvyk byť niekedy lepším ochrancom, ako princíp neustálený do zvyku. Netrénovaný princíp vie občas vpustiť pokušenie, no návyk podobný útok ustojí.

Oná skutočnosť sa uplatňuje na všetko, čo robíme a na každý vzťah nášho života. Môžeme si vytvoriť zvyk poctivosti, pracovitosti, láskavosti, pozornosti, galantnosti alebo hocijaký, ktorý si zmyslíme. Vskutku, Aristoteles, jeden z najmúdrejších mužov antiky, definoval cnosť ako zvyk vykonávať právo.

Uvážte, akú moc máme tým pádom nad našimi životmi. Do veľkej miery ich tvarujeme podľa vlastného výberu, a potom, cez zvyk, sa upevnia do tvaru nami daného, podobne ako sadra stvrdne do tvaru, aký jej dá umelec.

Záležitosť má, veľmi očividne, aj druhú stranu. Nie som si istý, či sa zlé návyky neformujú ľahšie, ako dobré návyky, lebo cnosti vyžadujú viac úsilia, než vytváranie zlých návykov. Máme tendenciu pochybiť, no aby sa nám podarilo žiť čo najlepšie, musíme prevziať riadenie a viesť.

Premýšľajte teraz, koľko zlozvykov vzniklo –nepozornosť, nedbalosť, netrpezlivosť, klebetenie, sebectvo, a iné dokonca ešte horšie.

Zlozvyk je skutočne posledná vec, ktorej sa väčšina z nás obáva. Myslíme si, že stále konáme z našej osobnej voľby, že nezáleží, čo robíme teraz, lebo nabudúce, kedykoľvek si budeme priať, sa nemôžeme zachovať ináč. No po celý ten čas sa nejaký návyk formuje a upevňuje, až pokiaľ zistíme, že nám takmer niet pomoci. Teda aj náš vkus, rozptýlenie, výber kníh, ba aj sklony k našim najtajnejším myšlienkam sa fixujú a my sa stávame natrvalo osobami, ktorými sme chceli byť len na moment.

Ak umelec vynaloží toľko úsilia so sadrou, ktorú formuje tak, aby mala po stvrdnutí krásny tvar, koľko pozornosti by sme mali venovať návykom s trvalým a silným pôsobením na naše telo, myseľ a srdce?


Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: unsplash.com
zdroj: artofmanliness.com

Dávid Vihonský

Dávid Vihonský

Dávid je zapálený hudobník. Rád si zašportuje, a pripravuje sa na prácu prekladateľa po skončení štúdia. Je obdivovateľom dobrých vlastností človeka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *