Od nečinnosti k pripravenosti – 7 kľúčových zmien v myslení (1.)

T3JL9DM56G

„Budovanie morálnej celistvosti stojí na veľa činiteľoch… jedným z najdôležitejších je, že muži budú mať užitočnú a zaujímavú prácu. Nečinnosť je nebezpečná živná pôda.“ Winston Churchill

Nie je to tak dávno, čo sme spolu objavili skutočnosť, že pohodlnosť zabíja mužnosť. Mužnosť je energia, hľadajúca boj, zápas, súťaženie, risk a prieskum, a potrebuje ventil, aby sa udržala živá, naladená a vo forme.

Keď jej chýba ventil, tak skolabuje. Muži stratia cit pre drajv, zmysel pre sebaúctu, a tak ich štandardy, drzosť a disciplína zakrpatejú. Výsledkom často býva skĺznutie do netrpezlivosti, nepokoja, zlozvykov a depresie.

V časoch minulých nečinnosť držali v tiesni vonkajšie sily – nebezpečenstvo a prirodzené hrozby v divočine, všeobecná branná povinnosť, fyzicky ťažká práca atď.

Dnes je okolo človeka málo vecí, ktoré ho donútia objať to, čo Theodore Roosevelt nazval „namáhavý život“. Pri absencii kultúry cti, v časoch mieru a prebytku dostanete minimum spoločenskej potupy za nízku snahu len tak sa nechať unášať prúdom, jednoducho byť spokojný so statusom quo.

Motivácia byť najlepším variantom seba, využívať váš plný potenciál a cvičiť štyri taktické schopnosti mužnosti musia vychádzať namiesto toho z vnútra.

V nasledujúcej časti si povieme o 7 kľúčových zmenách v myslení, ktoré vás naštartujú, aby ste sa pohli z cesty najmenšieho odporu na menej vychodený chodníček – z pasívnej nečinnosti k aktívnej pripravenosti.

Stále pripravený

Semper Virilis: Mapa k mužnosti v 21. storočí, Brett McKay uvádza koncept „Zásobník mužnosti“.

Spôsob, pod akým si predstavujem ideál modernej mužnosti, je blízky funkcii Americkej národnej gardy.

Členovia gardy patria k domobrane – poväčšine ide o pracujúcich ľudí, ktorí trénujú na úrovni aktívnych členov armádnych zložiek, keby ich náhodou povolali. Reprezentujú prvú líniu obrany krajiny a bývajú pripravení pomôcť a asistovať v širokej škále kríz – federálna vláda ich môže  buď vysadiť do boja v zámorí, alebo môžu dostať pokyny od jednotlivej štátnej vlády poskytovať podporu pri prírodných katastrofách. Ich mottom je: „Stále pripravený, stále nablízku.“

Podobne aj my, hoci naša momentálna historická situácia nevyžaduje, aby drvivá väčšina mužov slúžila vo svojich tradičných rolách vojakov a ochrancov na plný úväzok, neznamená to, že by sme mali rezignovať a žiť nečinný život. Môžeme zostať aktívnymi tým, že budeme pripravení poradiť si s kadejakými naliehavými prípadmi. Tréningom v kondičke, disciplíne, mentálnej húževnatosti a v širokej škále jemných a tvrdých zručností sa nám podarí byť pripravenými na to, aby sme boli   vsadení do akejkoľvek krízy – či už by šlo o geo-politický problém, katastrofu blízko pri domove, alebo by sa vyskytli len každodenné problémy v našich prostých životoch.

Samozrejme, členovia Národnej gardy sú platení a dostávajú benefity za to, že sú zaviazaní byť pripravení a slúžiť. Tak prečo by mal byť radový občan motivovaný, aby trénoval z vlastnej vôle a rozhodnutia?

 

Na zmenu z pasívnej nečinnosti k aktívnej pripravenosti potrebujete týchto 7 kľúčových zmien v myslení

  1. Uvedomte si, že možné nebezpečenstvá nikdy nie sú také očividné, ako si myslíte, že sú

Jedného letného dňa po skončení prvého ročníka na vysokej začula Kate zvoniť zvonček. Bola šokovaná, keď pred dverami zbadala stáť policajta. Jej sestra sa stala obeťou vážnej dopravnej nehody a rodina musela okamžite odísť do nemocnice. Zo svojich spomienok mi prezradila, že to, čo si zapamätala dôsledkom daného momentu, bolo, že kríza udrela do jej života ako blesk doslova z jasného neba. Deň to bol ako každý iný – pred chvíľou si bola zabehať, svietilo slnko a bolo nádherné počasie. Povedala, že podvedome očakávala nejaký vstup do takého hrozného momentu, pocity predtuchy, či škaredé počasie. Veď viete, ako to býva vo filmoch.

Nanešťastie, v reálnom svete zlovestná hudba vám málokedy zahrá tesne pred „koncom sveta“, a všetko sa náhle zvrtne. Jeden deň je život ako z rozprávky a ďalší deň stratíte miesto v práci, zomrie vám otec, alebo niekto príde do vášho podniku  a začne tam strieľať.

Jasné, že keď ide o veľkú geopolitickú krízu, obyčajne trvá niekoľko rokov, kým sa problémy nahromadia a je vidieť príznaky. Avšak história nám ukazuje, že aj keď obrovské nebezpečenstvo už-už klope na dvere, ľudia zvyknú byť spokojnými: je pre nich neodmysliteľne náročné veriť, že život nepôjde presne tak, ako donedávna.

Ako príklad nám môže poslúžiť jedna z najfascinujúcejších vecí z biografickej trilógie o Winstonovi Churchillovi od Williama Manchestera. Ide o spôsob, akým autor stavia nacistické machinácie a vojenskú výstavbu počas tridsiatych rokov bok po boku s ľahostajným prístupom a reakciami zvyšku Európy.

Takýto nepomer vyvrcholil počas takzvanej Čudnej vojny. Po nacistickom útoku na Poľsko v Septembri 1939 Francúzsko spolu s Britániou vyhlásilo Nemecku vojnu, no nič špeciálne sa (aspoň na zemi) počas nasledujúcich ôsmich mesiacov neudialo. Britský predseda vlády Neville Chamberlain si myslel, že vojna do leta skončí. Bývalý člen vládneho kabinetu vyhlásil, že Spojenci „vynašli nový spôsob vedenia vojny bez straty na ľudských životoch“. Francúzsky generál André Beaufre cítil, že konflikt predstavoval „pretvárku gigantických rozmerov zahranú vzájomnou dohodou“, ktorá nakoniec nevedie k ničomu.

Výsledkom bolo, že britské a francúzske vojenské prípravy boli ošumelé a polovičaté. Churchill si zúfal nad pomalým tempom zrýchlenia výroby muničných tovární v oboch krajinách a zachvátilo ho zdesenie nad kvalitou francúzskej armády a jej „povolenia na chátranie počas zimy“:

„Veľa úloh bolo treba spraviť: tréning vyžadoval sústavnú pozornosť, fyzická kondícia potrebovala precvičovať, defenzíva nebola ani zďaleka dokončená a v uspokojujúcom stave, dokonca aj Maginotovej línii chýbala dodatočná práca v teréne. No návštevníci francúzskeho frontu boli často ohromení prevládajúcou atmosférou pokojnej nezúčastnenosti, zdanlivo nízkej kvality prác, nedostatkom viditeľnej aktivity akéhokoľvek druhu.“

Britskej armáde sa darilo len o trošku lepšie v prípravách, ale občania ako celok boli, ako to Churchill nazval, v „súmračnej nálade“. Manchester bližšie popísal, že hoci Nemci používali prestávky v činnosti, aby sa plne vybavili do vojny, verejnosť neprestala žiť v štádiu neskutočnosti, ich mysle sa obrátili k rovnakým rozptýleniam a triviálnostiam, ktoré v mieri odklonili ich pozornosť.

„Briti mali byť realistickejší. Vlastnili omnoho lepšie záznamy o európskych bojiskách. Neboli. Namiesto toho sa stali uspokojenými. Ostrov vyzeral v pohode. Teda bol v pohode. Na jeseň britské noviny The Times vyhlásili pevné rozhodnutie celú vec preskúmať, ale deväť mesiacov po vypuknutí sa život Angličanov vrátil do normálu. Lenivci spali v Hyde Parku na ležadlách, ovce leňošili celé dni v ohradách Londýnskeho parku a obdivujúce zástupy ľudí sa zhromažďovali pri neďalekých rybníkoch s kačkami…

Nočný život bol nevinný a zábavný ako nikdy. John Gielgud stvárňoval Kráľa Leara (jedna zo Shakespearových tragédií), kde-tu hrali aj Svetlo srdca od Emlyna Williamsa, v celom západnom konci centra Londýna znela populárna zvučka od Deep Purple: Somewhere over the Rainbow. Bolo jasné, že Londýnčania sa viac zaujímali o rituály pokoja než o vojnu. The Times, večne na pozore pri zapisovaní rozmanitých ornitologických pozorovaní, hlásilo návrat lastovičiek, kukučiek, ba dokonca slávikov.

Churchill sa pokúsil zobudiť národ. Počas jeho prednesu v marci na stanici BBC prvý dôstojník námorníctva varoval svojich krajanov, že viac ako milión nemeckých vojakov  vrátane všetkých aktívnych a ozbrojených divízií je zmobilizovaných a pripravených na útok v priebehu niekoľkých hodín pozdĺž celej hranice s Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Kedykoľvek môžu byť tieto neutrálne krajiny podrobené lavíne ocele a ohňa, a rozhodnutie leží v rukách prenasledovaných. Morbídne bolo, že na ich večnú hanbu ich Nemci uctievali ako boha. Spozoroval, že v Británii „sú bezohľadní diletanti, zaslepení svetáci, ktorí sa nás niekedy vypytujú: Prečo Francúzsko a Británia bojujú, čo je ten dôvod? Na to odpovedám: ak prestaneme bojovať, hneď uvidíte.“

Ako príklad používam druhú svetovú vojnu. Niežeby som si myslel, že druhý Hitler čaká za rohom, ale aby som demonštroval náročnosť spoznať, keby naozaj čakal! Ľudia vo všeobecnosti veria, že keby mali priamo pod nosom existenčné nebezpečenstvo, určite by ho rozpoznali, určite by sa pripravili na boj. História však ukazuje, že hrozby obvykle prichádzajú bez varovania, ba dokonca aj keď majú ľudia pred očami jasnú predohru, väčšina z nich len pokrčí plecami, no neprijmú opatrenia, až kým doslova nebúchajú na dvere.

  1. Príprava nie je hneď paranoja

Keď dnes Američan počuje slovo „príprava“, príde mu na um slovo „prepper“  (skupina ľudí, ktorí sa pripravujú na kolaps spoločnosti, pozn. prekl.) No a pri pomyslení na prepperov si predstaví extrémneho survivalistu, s niekoľkoročnou zásobou jedla, zbrojnicou plnou zbraní a podzemným bunkrom. Toto spojenie je smutné asi ako muž, ktorý sa nazdáva, že patrí k inteligentným, racionálnym typom a automaticky uvažuje: „Ja taký určite nie som.“

Príprava sa však nemusí hneď rovnať paranoji. Jednoducho ide len o túžbu byť pripravený, nech sa deje, čo sa deje. Ako píšu autori Self-Helps for the Citizen Soldier  z roku 1915, príprava je logická odpoveď na neodmysliteľný risk:

„Pripravenosť je len ďalšie meno pre opatrnosť, zaopatrenie, meranie vecí dopredu, schopnosť zariadiť sa v predstihu pre splnenie možnej potreby.

Pripravenosť vo všeobecnosti patrí k najprirodzenejším, bežným a potrebným zákonom života. Aj zvieratá si robia zásoby na zimu – proti svojim potrebám.

Ukladáme si na starobu šetrením v mladšom veku – pripravujeme sa proti bezradnosti pomocou poistenia a investícií. Staráme sa o svoje rodiny – pripravujeme sa na smrť.

Pripravujeme sa na požiare budovaním požiarnych staníc, proti kriminalite budovaním policajných staníc – pripravujeme sa stretnúť sa zoči-voči adekvátnymi opatreniami. Na choroby sa pripravujeme budovaním nemocníc a tak ďalej až donekonečna, príprava tečie skrz-naskrz každým našim závažným životným rozhodnutím…

Nikto nepochybuje o múdrosti prípravy dopredu pre splnenie možnej potreby. Ak sa niečo môže objaviť, jediná, sedliackemu rozumu prirodzená vec je pripraviť sa na to. Jediná otázka, ktorá môže padnúť, je, či vec, na ktorú sa pripravujeme, je pravdepodobná.“

Je teda pravdepodobné, že vás možno povolajú do vojny, budete poskytovať prvú pomoc, že budete nútený prežiť v divočine iba s nožom, alebo akýkoľvek iný krajný naliehavý prípad, na ktorý by ste sa mali pripraviť? Ani nie. Mohlo by sa to stať, ale je to málo pravdepodobné. Takže ak pravdepodobnosť, že sa budete musieť popasovať s nejakou veľkou krízou, je taká maličká, je to potom strata času investovať váš vzácny čas prípravami na podobné situácie?

Odpoveď áno by znamenala myslieť si, že jediná výhoda z prípravy na nebezpečenstvo je byť pripravený len na danú situáciu samotnú. No ako zbadáme, pripravovať sa na veľkú krízu nás pripraví aj na drobné bežné výzvy (stane sa z vás šťastnejší, a tiež ostrieľanejší chlap). Aj keď asi nikdy nebudete musieť bojovať s ozbrojeným útočníkom, či zachraňovať niekoho pred utopením v rieke, je stopercentná pravdepodobnosť, že budete každý deň potrebovať odvahu, húževnatosť, odolnosť a iné, aby sa vám podarilo poradiť si s malými otravami života, viesť vašu rodinu, alebo vyniknúť v práci. Takže túžba po tréningu a dožadovanie sa týchto kvalít je najrozumnejšia vec na svete.

Lebo ak jestvuje jedna vec, pred ktorou treba byť paranoidný, tak žiť život, v ktorom nikdy nedosiahnete plný potenciál ako muži.

  1. Príprava v jednej oblasti sa prejaví v iných oblastiach

Tréning bojových vlastností sa odrazí na spôsobilosti dosiahnuť niečo počas mieru.

Perfektným príkladom slúžia, ako môžete vidieť, veteránske organizácie ako Team RubiconThe Mission Continues. Tieto skupiny berú bývalých, dobre vládou vycvičených vojakov, skvele pripravených na zabíjanie nepriateľov v zámorí, aby pracovali ako posila pri katastrofách, alebo aby zakladali vo svojich komunitách projekty zamerané na službu. Hoci nenesú zbrane a nezabíjajú nepriateľov, tak sú schopní zužitkovať mnoho skúseností a čŕt dosiahnutých v boji: disciplínu, improvizáciu, tímovú prácu, plánovanie, a využiť ich na pomoc ostatným. Dôsledný tréning kondície a disciplíny členov Tímu Rubicon  získaný v armáde im pomáha zvládnuť často fyzicky a mentálne náročnú prácu, vyskytujúcu sa počas opráv po katastrofe. Schopnosti z plánovania misií, naučené počas hliadkovania a bojov s požiarmi, im zasa dovoľuje vykonať svoju prácu efektívne a účinne.

Pripravenosť by nemala byť iba myšlienkou obranného postoja, ale rovnako aj útočného. Nepripravujeme sa len na stav núdze, ale aj na rôzne príležitosti – je ich rovnako ťažké zbadať prichádzať, ako nebezpečenstvo! Ak nie ste pripravení chopiť sa príležitosti pre rast v momente jej výskytu, pravdepodobne sa vám nabudúce vyhne.

Keď bol Theodore Roosevelt prezidentom, jedinú vec, ktorá visela vedľa portrétu v jeho pracovni v Bielom dome, bola báseň Príležitosť od Johna Jamesa Ingallsa:

Pánom ľudských bývam osudov

sláva, láska a šťastie na mojich nohách čaká.

Mestom, krajinou chodím, prenikám

púšte sa vzďaľujú, moria; okolo

kôlne, trhu, paláca skôr či neskôr prechádzam

bez volania zaklopem raz pri každej z brán;

ak spíš, vstaň, ak hoduješ, sa zdvihni

kým neodkráčam. Nastala osudová hodina.

Nasledovatelia dôjdu moji do každého kraja

v ktorom si ich smrteľníci želajú, nepriateľov pôjdu poraziť

ušetrili smrť: No otáľači tu, pochybovatelia

boli sme na prehru, žiaľ, biedu hodní vás odsúdiť

Darmo prosíkate ma, zbytočne hľadáte –

nevrátim sa už, ďalšiu možnosť nedostanete.

  1. Príprava je vojna.

Prečo je náročné nabudiť sa na prípravu na veci, ktoré sa môžu, no nemusia odohrať je sčasti aj preto, lebo príprava nevyzerá veľmi sexy. Chceli by sme byť rovno v akcii, priamo v šarvátke v prvej línii. Zatiaľ čo je pravda, že príprava na akciu nemusí byť nikdy taká uspokojujúca ako akcia samotná, prepnutím mysle môže byť zmysluplnejšia, než by si jeden pomyslel.

William James namietol: „prudko ostrá príprava na vojnu národov je tá pravá vojna… a boje sú len akýmisi verejnými dokladmi majstrovstva nadobudnutého počas trvania mieru.“

Príprava je vojnou a akonáhle to pochopíte, bude vás viac a viac ťahať, aby ste investovali čas do získania majstrovstva v mentálnych a fyzických zručnostiach.

Najlepšie na tom je, že hneď pri začiatkoch tréningu a praktizovania niečoho v tom objavíte skvelý pôžitok – niekedy je samotná príprava lepšia ako zážitok samotný. Nadšenec outdooru Horace Kephart napísal The Book of Campaign and Woodcraft (1910):

„Príprava do terénu patrí k vynikajúcim koníčkom a zdrojom zábavy počas tichého obdobia. Nepoznám nič iné, čo zregeneruje svieži optimizmus mladosti lepšie, než dôkladne skontrolovanie výstroje alebo plány na ďalšiu dovolenku. Šalamún, sám znalec mužského srdca, to poznal asi ako jeden starý športovec, ktorý mi prezradil, že nie ten, kto nachytá haldu rýb a postrieľa mnoho zveri, má z toho zábavu, ale ten, kto sa pripravuje spraviť to.“


korektúra: Ivana Badiarová
zdroj: artofmanliness.com
fotografia: stocksnap.io

Dávid Vihonský

Dávid Vihonský

Dávid je zapálený hudobník. Rád si zašportuje, a pripravuje sa na prácu prekladateľa po skončení štúdia. Je obdivovateľom dobrých vlastností človeka.

4 komentáre k “Od nečinnosti k pripravenosti – 7 kľúčových zmien v myslení (1.)

  1. 1 faktograficka
    Deep Purple je kapela z druhej polovice 60. rokov, takze pocas vojny nemohla hrat ziadna ich pesnicka a okolo Somewhere Over the Rainbow sa za celu svoju 40+ rocnu karieru ani nesuchli.
    Popularna zvucka od Deep Purple je Smoke On The Water, alebo Black Night, alebo Highway Star, alebo Child In Time, alebo… ok, to by stacilo.. ale SOTR urcite nie.

    • Pista T.: Vďaka za spresnenie resp za faktografickú. Ide o preklad, takže neoverujeme všetky fakty, skôr tlačíme na pointu, ale v každom prípade je to zaujímavé.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *