Od nezvládnutej dvanásťminutovky k polmaratónu

stocksnap_yyh82y0cs7

BEH. Tri písmená symbolizujúce asi najrozšírenejší šport na svete. Buď ho milujete, alebo nenávidíte. Nenávidel som ho a naučil som sa ho milovať, aby mi zmenil život. Toto je môj príbeh.

Začnem stručne o sebe. Bol som zdravé a múdre dieťa. Mal som vždy čisté jednotky bez akejkoľvek väčšej snahy. Horšie to bolo s mojím výzorom a sebavedomím. Keď som mal 8 rokov, tak som výrazne pribral. Keksíky, sladený čajík do školy, minimálny pohyb. Bol som najtučnejšie dieťa v triede.

Na začiatku roka sa všetci báli vstupnej písomky z matematiky. Okrem mňa. Ja som sa bál…váženia na telesnej. Strašne som sa hanbil, že som tučný a že mám v ôsmich rokoch 52 kíl. Ostatných spolužiakov som prevyšoval tak o 8-10 kíl. S odstupom času mi to príde absurdné, ale vtedy som to prežíval veľmi ťažko. Faldy na bruchu, posmešky od spolužiakov, nulové sebavedomie.

Pri telocviku ešte chvíľu zostaneme. Nevynikal som v žiadnej športovej aktivite. Vlastne som bol jeden z najhorších v triede v hode kriketkou (dal som tak cca 15m, niektorí borci dali aj menej), v šplhu na lane som sa ani nekvalifikoval (lebo som nevládal vyliezť ani centimeter) a najhoršie zo všetkého mi šiel beh. Dvanásťminútovka bola mojou druhou nočnou morou po vážení. Rád žartujem, že som v nej bol najlepší, lebo ako jediný som ju odbehol za 6 minút. Viac som už nevládal, neskutočne ma pichalo v boku a boleli ma aj nohy. Beh som vnímal ako cestu peklom. Odbehnúť v jednom kuse 12 minút bol pre mňa nadľudský výkon.

Toto sú moje prvé spomienky na beh a moje športové výkony. Potom prišla puberta a stredná škola. Trošku som sa povytiahol a schudol som. Na telocviku sme už veľmi nebehali, hrali sme futbal, keďže telocvikár už nemal nervy na nejakú ľahkú atletiku a futbal bol všeobecne obľúbenou aktivitou.

Na konci strednej som opäť výrazne pribral. Mal som 93 kíl, čo pri výške 184cm nie je až také hrozné. Horšie to bolo s mojím zdravím. Začal som chytať závrate, raz som cestou vo vlaku takmer skolaboval. Lekári mi zistili hypertenziu (vysoký krvný tlak) a v 21 rokoch som začal brať lieky. K tomu sa pridali aj hemoroidy, depresie a mohol som vykročiť do života tou správnou nohou!

Kardiológ mi odporučil behanie. Veľmi som z toho nadšený nebol, ale ani trávenie voľného času v ordinácii mi príliš nevoňalo. Tak som sa do toho pustil.

Býval som na internáte v Mlynskej doline v Bratislave. Moje prvé behy trvali krátko. Po 5-10 minútach sa dostavilo pichanie v boku a únava. Našťastie som pri tom vydržal a po čase som dával aj 15 minút behu (pohodový klus) vkuse. Keď som behal dlhšie, tak som si dal pauzu. Mojím rekordom v 21 rokoch bolo odbehnutie asi 4km s jednou prestávkou. Vtedy to bol pre mňa mega výkon. Navyše som začal správne dýchať a aj technika behu sa zlepšila. Do toho prišiel aj rozchod s dlhoročnou frajerkou, zmena stravovacích návykov a ručička váhy po lete ukazovala 78 kilogramov. Schudol som 15 kíl. Krvný tlak sa ustálil. Závrate zmizli.

Lenivosť však zvíťazila nad vytrvalosťou a behať som prestal. Napriek tomu som za ten ďalší rok schudol ďalších 8 kíl a vážil som 70kg. To je pri 184cm veru dosť málo. Niektorí si dokonca mysleli, že mám nejakú chorobu. Behu som sa potom venoval sporadicky, začal som viac chodiť do posilky. Nabral som na 80kg.

Oživenie bežeckej kariéry prišlo vlani. Zúčastnil som sa kráľovskej štafety Run and Fun v Bratislave – 8km. Potom som si odbehol 7km na Spartan  Race v Tatranskej Lomnici. Tieto úspechy ma povzbudili a v apríli 2016 som sa prihlásil na polmaratón v Košiciach.

Bola to po Spartan Race moja druhá veľká športová výzva v živote. Prišiel 2. október 2016 a ja som stál na štarte 2. najstaršieho maratónu v Európe. V hlave som si premietal obrazy z detstva, keď som behal na telesnej. Nechuť, únava, vyčerpanie, pichanie v boku. Neschopnosť odbehnúť 12 minút vkuse . A teraz bežím polmaratón. Na druhom najstaršom maratóne  Európy pri účasti 12 000 bežcov a tisícok divákov! Bol to fantastický pocit.

Prvých 7km bolo úplne v pohode, držal som si svoje tempo. Kríza prišla pri 10-tom kilometri. Slabý tréning a moja záľuba v spoločenskom živote (píšem to takto, možno to bude čítať aj mamka) sa podpísali pod vyčerpanosť. Pri 15km som sa sústredil len na to, aby som dobehol. Na čase nezáležalo. Bol som stále viac vyčerpaný a každý kilometer sa mi zdal dlhší a dlhší. Keď som uvidel Dóm sv. Alžbety, vedel som, že je dobre. Do cieľa zostával asi 1km. Bolo to neskutočne ťažké a v hlave som si premietal len jedno: „Pivo!“ „Pivo!“ „Mám neskutočnú chuť na pivo!“ Pred cieľom som už počul skandovanie divákov a hlas televíznych hlásateľov. Asi 500m za mnou sa do cieľa blížil víťaz maratónu – reprezentant  Kene. Do cieľa som dobehol tesne pred ním (s tým, že on bežal dvojnásobnú vzdialenosť) s časom 2:03. Zdolal som svoj prvý polmaratón. Bol to neskutočný pocit. Obrovská únava a vyčerpanosť na jednej strane a ešte väčšia spokojnosť a hrdosť na strane druhej.

Porazil som sám seba a bolo mi jedno, aký čas som dosiahol. Spomenul som si na svoje biedne začiatky a na strastiplnú cestu k tomuto výsledku. Stálo to však  za to! Beh je skvelý šport, ktorý mi pomohol zlepšiť zdravie a zvýšiť sebavedomie. Najviac však mám rád pocit, keď si po behu vyzujete tenisky a spolu s litrami potu sa vám z tela valí smršť endorfínov! Je to neskutočné a akýkoľvek zlý deň mám, beh mi zaručene zlepší náladu.

001                 2

P.S.: Prvá fotka je z výletu v Bojniciach, mal som asi 10 rokov. Ponožky v sandálkach museli byť.

Druhá fotka je z polmaratónu v Košiciach, 2016. Mám 27 rokov a asi dva kilometre do cieľa.

Marek Patkóš


korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: stocksnap.io, osobný archív

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *