Robiť dobro alebo ostať doma a neurobiť nič?
Justin Beebe pochádzal z ekonomicky slabého mestečka Bellow Falls vo Vermonte, USA. Zahynul 13. augusta 2016 počas hasenia lesného požiaru v Nevade ako začínajúci člen elitného hasičského družstva Lolo Interagency Hotshot Crew. Mal dvadsaťšesť rokov.
Justina som osobne nikdy nestretol, ani nepoznal. O tom, čo sa stalo, som sa dozvedel od vermontského požiarneho inšpektora, pod ktorým slúžim. Ako príležitostný hasič a obyvateľ Vermontu som hneď dvojnásobne cítil, že máme niečo spoločné. Navyše, mám dvadsaťšesť ročného syna, ktorý si rovnako, ako Justin, šiel na západ plniť sny a ľúbi svoju priateľku rovnako, ako ľúbil Justin tú svoju. Podobnosť ich situácie, ktorú beriem ako jednu z pripomienok zraniteľnosti života, mi narobila starosti. Presne pred týždňom k nám prišiel na návštevu z Kalifornie môj syn Doug. Na letisku sme sa ako obyčajne rozlúčili s príjemným pocitom, že sa zas uvidíme buď na Vianoce, alebo na jar. No počuť o Justinovej smrti bol dôkaz, že nič na tomto svete nie je isté a mladosť ako poistné pred smrteľnosťou neobstojí.
Zatúžil som uctiť si svojho druha, a tak som začal zvažovať, že by som sa zúčastnil spomienkovej slávnosti na jeho počesť. No zrejme máte sami predstavu, ako sa tieto veci vyvíjajú – pri voľbe, ako táto, sa vnútorne prikláňate raz na jednu, raz na druhú stranu: osobne nie som nijako spätý s týmto človekom, cesta trvá hodinu a pol, bude tam kopec ďalších hasičov a treba mi pokosiť. Je moja túžba vôbec namieste?
Nakoniec som sa rozhodol, že tam teda pôjdem.
V preplnenej posluchárni strednej školy bolo dusno a sparno. Ľudí prišlo toľko, že dav stál aj v priľahlej telocvični. Justinova rodina sedela vpredu v strede, spolu s možno tuctom členov elitného hasičského družstva z Montany vpredu a po stranách. Ostatných štyridsať členov hasičských družstiev štyroch štátov (spolu so mnou) a niekoľko federálnych úradov vošlo do sály v jednom zástupe a usadilo sa za elitnou čatou Lolo. Po strane vošlo dnu niekoľko desiatok mestských hasičov a majú môj obdiv za to, že vydržali stáť vyše štyroch hodín v pozore v neznesiteľnej horúčave.
Reč pred davom prednieslo celkovo 8 trénerov, jeho priatelia, členovia rodiny a veliteľ družstva, v ktorom Justin slúžil. Samozrejme, každý z nich hovoril bez prípravy a opisoval jeho dobrosrdečnosť, životnú silu, vodcovské schopnosti, a láskavosť k ľuďom všetkých sociálnych a ekonomických vrstiev. Skoro každý z nich zdôrazňoval jeho lásku k prírode a čo vo mne osobitne zarezonovalo, bolo jeho neoblomné nasledovanie svojich vášní. Opakovane sme počuli, že pre Justina žiadna výzva nebola priveľká, keď naozaj chcel dosiahnuť cieľ, ktorý sa za ňou skrýval. Viem, že sám som upustil od mnohých odvážnych počinov, lebo som sa buď presvedčil, že nie som hoden, aby som ich podnikol, alebo som sa, ja hlúpy, nechal odradiť odhováračmi. No dozvedieť sa o mladom mužovi, ktorý žil na plný plyn, a nie nevyhnutne sebecky, alebo na úkor ostatných, ma inšpirovalo. Takmer každý rečník v sále zobrazil jeho vznešenú húževnatosť ako lekciu, z ktorej by sme sa mohli niečomu priučiť. A ja som sa teda priučil.
Najmä Justinov najlepší priateľ, jeho teta, snúbenica a matka prehovorili k davu z hĺbky duše nádhernými, dojemnými prejavmi a ich občasné vtipné poznámky dokázali prítomných rozosmiať. Niektorí z nich bývajú v úzkych už len, keď treba mechanicky prehovoriť k 25 ľuďom o akejsi nezáživnej problematike, takže bolo úžasné sledovať, že aj keď smútili, dokázali v sebe nájsť dostatok síl, aby úprimne hovorili o svojich pocitoch na pódiu pred vyše tisíckou poslucháčov, mnoho z nich neznámych. Navyše, premietali dojímavú prezentáciu o Justinovi, jeho útlom detstve, športovom nadšení v mladosti, období začlenenia sa do elitného družstva a dokázali ju pozerať, hoci o neho prišli len nedávno. Nie som si istý, či by som to sám zvládol, a jediné, čo môžem, je všetkých obdivovať. Statočnosťou môžu konkurovať ktorémukoľvek hasičovi.
Radšej robiť dobro ako nerobiť nič
Pred 10 rokmi som čítal esej s názvom Stále choď na pohreb a jej hlavnej myšlienky sa držím dodnes. Presvedčivá hlavná myšlienka, ako ju autorke vštepil vlastný otec, tkvela v tom, že by sme sa mali posnažiť natiahnuť sa k ostatným, alebo inými slovami: ísť do nepríjemných situácií pre dobro druhých. Podobné momenty, príležitosti pre dobrý skutok sa už nemusia nikdy zopakovať a ponúknuť svoju prítomnosť, či spraviť na pohľad nepatrné gesto môže mať dlhotrvajúce následky. Hoci môže byť na prvý pohľad divné a trápne ho vykonať. Stále je lepšie urobiť niečo, ako si zvoliť ľahšiu cestu:
„Otec ma naučil, aby som stále išla na pohreb a verím, že to má zmysel. Myšlienka stále choď na pohreb znamená, že by som mala urobiť správnu vec, aj keď sa mi fakt, ale fakt nechce. Musím si to pripomínať vždy, keď mám možnosť urobiť nejaké malé gesto, hoci to nie je moja povinnosť a už vôbec sa mi do toho nechce. Mám na mysli veci, ktoré sú pre mňa síce len otázkou pohodlnosti, ale pre druhého človeka sú všetkým. Veď to poznáte, ísť na narodeninovú oslavu, kde prišlo tak málo hostí, až to bolí. Navštíviť nemocnicu, keď sú v obchodoch zľavy, alebo zatelefonovať jednému z ujov môjho bývalého počas šivy (týždeň najväčšieho smútku v židovskej tradícii, pozn. prekl.) a popriať mu úprimnú sústrasť. V mojom nudnom živote nestáli denne proti sebe dobro a zlo. Od takej veľkoleposti mal môj život ďaleko. Väčšinou som bojovala s myšlienkou, či robiť dobro alebo nerobiť nič.“
Ísť na Justinov pohreb sa určite nedá považovať z mojej strany za hrdinský čin. On je tým pravým hrdinom v rovnici. Nemôžem to nazvať ani akýmsi výnimočným „dobrým skutkom“. Avšak ísť tam bola lepšia voľba, ako nejsť. Som rád, že som sa pripočítal k davu ľudí, ktorí svojou prítomnosťou svedčili, že jeho život čosi znamenal.
Pre Justinovu sestru musel byť ten deň už sám o sebe vyťažujúci, a predsa po spomienkovej slávnosti podišla k nám, hasičom lemujúcim chodník, a milo sa nám poďakovala za našu účasť. Pred dvoma týždňami (spomienková slávnosť sa konala 27. augusta v Bellow Falls, dva týždne po Justinovej smrti, pozn. prekl.) prišla o svojho brata a našla dostatok láskavosti poďakovať sa nám za to, čo robíme a že sme prišli. Keby som sa nezúčastnil a nezaradil sa do radu hasičov, nik by si to ani nevšimol. Iné by však bolo, keby neprišiel ani jeden zo 40 hasičov, či nebodaj keby neprišiel ani jeden z 1000 ľudí, čo sa slávnosti zúčastnili. To, že som tam prišiel, nemalo samo o sebe veľký význam, no naša kolektívna účasť snáď ponúkla akú-takú útechu.
Ako to už pri každej správnej voľbe chodí, pravdepodobne to prospelo viac nám, než tým, pre ktorých sme toto gesto urobili. Osobne ma určite Justinov život, jeho voľba robiť dobro a nesedieť so založenými rukami inšpirovali, aby som sám robil viac dobra. Ešte sa mi stáva, že sem-tam mi podobné šance ujdú nespozorované – moje introvertné sklony a nevhodné spoločenské správanie nado mnou občas zvíťazia – no začínam s pokusmi stále častejšie si pripomínať jednoduchú, a predsa dôležitú zásadu: „Stále choď na pohreb“.
Pozn. red.: Ide o hosťovský článok zo sekcie Uncle Buzz Archives
–
Korektúra: Jana Lászlóová
Zdroj: www.artofmanliness.com
