Unesiem veľa, nebojte sa

130H

Normálne sa zo mňa lialo. Vôbec nie obrazne. Skutočne. Bol som absolútne mokrý od potu. Podlaha v telocvični na tom nebola lepšie. Pot mi stekal po nose, po brade, po čele. Ruky vážili brutálne veľa, ledva som lapal po dychu. Dúfal som, že každý ďalší úder, ktorý urobím, bude posledný. Ale sparing a tréner v jednej osobe mal inú predstavu. A ja som mu nechcel ukázať, že končím. Unesiem veľa, nebojte sa. Fyzicky, mentálne aj emocionálne dokážete omnoho viac, ako si myslíte.

Občas sa stane, že nás myseľ oklame. Jednoducho nám dá signál, že sme vyčerpaní skôr, ako sa to naozaj stane. Športovci dávno vedia, že výkon je úzko spätý s mysľou. Vidím to na tréningoch, keď klienti signalizujú únavu. Ale z toho, ako ich poznám, viem, že ich hranica je inde. Keď im pomôžem dostať sa k nej, sú prekvapení, ale zároveň spokojní, pretože zistili, že unesú viac.

To, že unesiem viac, ako si často myslím, alebo ako si predstavujú ľudia okolo mňa, sa ukazuje v rôznych situáciách. Stalo sa napríklad trendom, že ak mi niekto chce povedať kritiku, snaží sa to zabaliť do rôznych komplimentov. Poznáte taký ten ,,sendvič”? Najprv poviete jeden, dva komplimenty, potom opatrne vyslovíte niečo kritické a hneď prídete s ďalšou pozitívnou vetou? Ak to niekto robí, mám pocit, že si zo mňa strieľa. To si fakt myslí, že nie som schopný znášať priamu kritiku? Že som tak slabý, detinský, že sa zložím hneď potom, ako počujem pravdu? Jedna zo životných lekcií, ktoré som doteraz prijal, bola, že nie je podstatné, akou formou sa ku mne pravda dostane. Podstatné je, či je to skutočnosť. Ak som zlodej, nie je to menej pravda len preto, že mi to vykričal opitý bezdomovec. Pravdu musím uniesť v hocakej forme. Samozrejme mi to nedáva právo byť hrubý k môjmu okoliu. Je to o pohľade na mňa samého. O výzve znášať poznanie o sebe v akejkoľvek forme. Mojou zodpovednosťou je uniesť viac, ako ostatní očakávajú.

V našej kultúre nás učia, že muž má odniesť ťažký nákup, aby odbremenil ženu. Vôbec nejde o to, aby sme ukázali, že sú ženy slabšie. Nakoniec, o sile premýšľam v sérii Začnime tu. V tomto zvyku vidím niečo zásadnejšie. Tak, ako som schopný uniesť náklad, ktorý sa týka môjho vnútra, tak by som mal byť pripravený niesť bremená ľudí okolo mňa. V manželstve to štandardne robíme spolu, no prídu chvíle, keď je mojou úlohou povedať manželke: ,,Neboj sa”, alebo ,,Ja to vyriešim”. Vtedy zoberiem bremeno na svoje plecia a ponesiem ho ďalej, koľko bude potrebné. Deje sa to aj v opačnom garde? Samozrejme. Teraz však podčiarknime, že muž má byť schopný niesť ťažké veci. Od nákupu, cez konflikt, až po vybavovanie pohrebu.

Unesiem veľa, nebojte sa. Fyzicky, vnútorne, ale aj v mojom okolí. Som na to stvorený. Nechcem robiť len veci, na ktoré sa cítim, ale aj tie, ktoré je treba urobiť.
To neznamená, že nebudem unavený. Myslím na to vopred. Odpočívam, mám záchrannú sieť v podobe partnerky, priateľov – mužov. Nakoniec, únava znamená, že je za mnou námaha. A námaha je neoddeliteľná od života.

Toto nie je len o mne. Toto je aj o vás. Unesiete viac, ako si myslíte. Fyzicky, o sebe, vo svojom okolí. Je to úloha muža. Nie je to povinnosť, je to zodpovednosť.


korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: stocksnap.io

Peter Podlesný

Manžel nádhernej ženy, otec dvoch detí, priateľ dobrej partie chlapov.

Jeden komentár k “Unesiem veľa, nebojte sa

  1. Pekny clanok,hoci mam jednu pripomienku. Ako formator mladych v nasej skupine sa snazim mladych naucit,ze je podstatne, ako kritiku a pravdu podavame. V clanku sa pise,ze treba prijat prvdu v akejkolvek podobe,treba vsak ale rozlisovat,od koho je pravda a ako dalej s nou pracovat. Ci sa ten dotycny vyzna v danej problematike, ci hovori objektivne a nezainteresovane (ludia zvyknu zavidiet a z toho pravda nemusi vznikat), a ci je schopny hovorit pravdu – ak ten bezdomovec je podgurazeny a povie mi,ze som zly clovek lebo som mu nedal peniaze,nemusi to byt pravda. Moze nas to vsak nutit sa zamysliet.
    Niekedy dokonca radim,aby si davali pozor pri vyjadrovani najma pri svojom nazore. Musia rozlisovat kedy je spravne nieco povedat a kedy nie. Stalo sa mi,ze som vyjadril svoj nazor a poradil som,a ten clovek sa tam zariadil a potom mi vycital,ze som mu ja tak poradil. Je vsak ma kazdom uvazeni ako vezmeme radu a rozhodnutie je vzdy nase.(o tom by sa dalo pisat – o zodpovednosti v rozhodnuti).
    Vratme sa k pravde – treba ludi naucit pravdu a kritiku hovorit objektivne a s rozumom,nie s emociami. Na druhej strane treba aj rozlisovat od koho pravdu prijmem a ako ju spracujem. To su moje skusenosti :)
    Zamyslite sa:)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *