Z prednášky rovno do officu

Je to taký divný fenomén, no muži nejako prestávajú byť mužmi v oblastiach, kde sa to žiada. Som piatak na vysokej škole, čiže už sa pomaly pre mňa končí sedemnásť ročná sranda v školských laviciach. Ak si na tom podobne ako ja, alebo si niekde na ceste, tak raz si položíš zásadnú otázku. Možno sa ju pýtaš už aj dnes. Čo potom? Ako bude vyzerať môj život, kde sa zamestnám?
Nedám ti odpoveď na žiadnu z týchto otázok, ale smutné je, že my muži hľadáme tieto odpovede niekde na konci piateho ročníka, v tom lepšom prípade. To nie je správne a ani to tak nemá byť. Už keď som končil strednú a šiel na výšku, tak som mal také „sranda práce”. Brigádoval som v továrni na nanuky, robil som data codera, prekladal som pre weby a také tie malé práce.
Neriešil som nejako budúcnosť, prácu a čo po škole. Skončil som školský deň a chcel som byť s kamošmi. Ísť von na pivo a žiť si svoje veci. Tie, ktoré ma bavia. Len tak byť a robiť, kedy chcem a čo chcem. No mesiac po tom, čo som dovŕšil vek dvadsaťtri, prišla zásadná zmena.
Moja spolužiačka spomenula, že v ich teame, kde pracuje, je voľná pozícia, ak by sme niekto chceli skúsiť. Dlhšie som premýšľal, či na to mám, či budem mať na to čas, koľko vecí budem musieť vynechať. Všetky veci, ktoré budem musieť obmedziť. Nakoniec som to predsa len skúsil.
Už o pár dní som sedel v meeting room. Oproti mne dve ženy, recruiterka a moja potenciálna team leaderka. Necítil som sa najlepšie, predsa len stres, očakávanie dokonca som bol trochu chorý. Bol som v tej miestnosti asi 45minút. Pre mňa bolo tých 45minút obrovská škola. Týždeň po pohovore som vedel, že som prijatý, do ďalšieho týždňa som nastúpil. Pracujem v super kolektíve plnom žien, ale to už je o čomsi inom.
Pravdou je, že pracovať popri škole berie čas. Áno, občas musím povedať kamošom, ktorí ešte nepracujú, že ja nemôžem, pretože musím ísť do officu. Sú akcie, ktoré musím vynechať, pretože mám pracovné povinnosti. Je náročné ladiť čas, učiť sa, písať práce. Učí to zodpovednosti. Obmedzuje ma to v istej slobode a prenáša to na mňa záväzok. No ak nechcem len dokončiť školu a byť nepoužiteľný artikel na trhu, akých je dosť, tak som sa musel rozhodnúť pre čosi viac. Obetovať pohodlie detskej izby a iniciovať dospievanie aj po profesionálnej stránke. Ak chcem byť raz schopný postarať sa o svoju rodinu, tak myslím, že nebolo lepšieho rozhodnutia, ako sa začať starať o seba už teraz. Manažovať čas, rozpočet.
Pravdou je, že pár mesiacov v práci mi dalo viac, než päť rokov na škole. Aj škola má svoje výhody, ale nedá sa to porovnať. Tým, že som tam začal makať, tak som si pomaličky začal otvárať dvere do veľkého pracovného sveta. A som presvedčený, že nie len svojím šialeným pracovným talentom. Dnes po takmer dvoch rokoch môžem povedať, že to bolo najlepšie rozhodnutie. Je potrebné, aby som ja, muž, mal prácu, učil sa zodpovednosti. Ak mám byť na meetingu o siedmej ráno, tak tam prísť musím. Nemôžem si dovoliť ostať spať, čo napríklad neplatí pre prednášky. Ak by som čakal na svoj prvý job až po skončení výšky, lebo až vtedy sa začína, tak nikdy by som takúto šancu nedostal. Je kopa dôvodov, prečo počas výšky nepracovať, no sú to skôr výhovorky. Pre mňa osobne to však bola veľká iniciácia muža do reálneho života. Ak si v štádiu výšky a chodíš zo školy rovno domov alebo za kamošmi na pivo, nie je na tom nič zlé. Ale silno ti odporúčam prehodnocovať a obzerať sa po svojom prvom jobe.

–
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: stocksnap.io