Rozprávky pre dospelých: Šípková Ruženka a vrtuľníkoví rodičia

Rozprávky sú predovšetkým pre dospelých. To len my si občas zvykneme naivne myslieť, že sme z nich vyrástli. Rozprávame ich deťom, aby sa poučili, no sami sme zabudli, ako na to. V tejto sérii budeme vždy premýšľať nad tým, čo všetko sa dá vydolovať z notoricky známych rozprávok. Niečo vás možno prekvapí, iné znepokojí, ale garantujem vám, že spoločne objavíme nový pohľad, tak ako keď sme boli deti. A teraz vám skúsim ukázať, ako hlboko tá králičia nora vedie.

Za siedmimi horami a siedmimi dolami, no proste určite nie vo vašej rodine, žil muž a žena. On sa cítil ako kráľ, lebo mal vedľa seba kráľovnú a spoločne riadili peknú kopu ľudí. Medzi pospolitým ľudom boli obľúbení a kolektív im doprial. Jediné, čo im skutočne v živote chýbalo, bolo dieťa. Chceli sa oňho starať,  tešiť sa s ním, odovzdať mu všetko, čo vedia a majú. A keďže kráľovná nemladla (hoci by to kráľ takto nikdy nepovedal) a kráľovi testosterón tiež nepribúdal, zintenzívnili svoje snaženie. A viete, ako to chodí v rozprávkach, keď si ľudia niečo veľmi prajú, tak sa to splní. Kde sa vzala, tu sa vzala, narodila sa im utešená dcéra. Utešení boli teda skôr oni dvaja, dieťatko bolo ale pekné ako kvet. Ruženka. Rodičom sa splnilo životné prianie a tak sa pustili do krstín, ako sa patrí. A keďže to bolo zvykom, zvolali aj folklórne zoskupenie Sudičky, čo boli žienky, ktoré priali samé dobré veci, aby sa zúčastnení tešili. Najmenej populárnou dámou medzi nimi bola istá žena, ktorá hovorila to, čo si myslela, aj keď sa to práve nehodilo. Tej pozvanie akosi nedošlo. Možno sa stratilo v spame.

Kráľ a kráľovná zatiaľ dieťatku podriadili celý život a každý jeden nádych. Upravili jej izbu, všetko obložili vankúšmi, aby sa neudrela, dali okolo nej len milých ľudí, nakúpili sterilné hračky, sledovali hovienka a všetky ostatné biometrické ukazovatele. V deň krstín priali Sudičky všetko dobré podľa plánu a rodičia vedeli, že to boli skvele investované dukáty. V poslednej chvíli však vstúpila nepozvaná, no zjavne nabrúsená Sudička.

Rodičom pekne dvihla mandle a nad Ruženkou si povzdychla: „Toto dieťa sa v momente dospelosti stretne s bolesťou, ktorá ju bodne a to ju aj spolu s celým kráľovstvom uspí na sto rokov.” Obrovské faux paux. Kráľ to uhral nejakým vtipom a snažil sa tváriť, že nie je poverčivý. Následné roky však ukázali niečo iné. Ruženka dostala súkromných učiteľov, aupair, kamarátila sa len s preverenými deťmi, nesmela behať, spadnúť, zjesť húsenicu, počuť škaredé slovo, alebo kritiku. Nesmela strúhať, rezať, pľuť, skákať, liezť, kotúľať sa, štrikovať, šiť, šermovať, čvachtať sa, pribíjať klince, ba ani trhať ruže.

Napriek tomu z nej vyrástla celkom šikovná dievčina, ktorá bola o to viac hladná po poznaní a jej puberta ju ťahala skúmať čoraz väčšie okolie mimo svojej izby. Jedného dňa, možno to bolo po nejakej hádke s otcom, vyliezla von oknom a šup rovno do zakázanej veže, kde otec skrýval veci, ktoré nechcel vyhodiť, lebo sa ešte isto zídu. A tam, div sa svete, sedela nepozvaná Sudička. Už bola aj celkom rada, že sa Ruženka zastavila, pretože sedieť vo veži každý deň a čakať, či sa náhodou neukáže, bola otrava. Najväčším hobby sa jej stalo pradenie nití a veľmi šikovne narábala vretenom. Ruženke bolo na to radosť pozerať a veľmi zatúžila skúsiť si to. Sudička jej ho podala a povedala: „Ruženka, realita môže bolieť oveľa viac, ako si myslíš…” Princezná sa zamyslela nad týmto filozofickým výrokom a neopatrne sa bodla vretenom do prsta. Také čosi dovtedy nikdy nezažila (keďže menštruačné bolesti v rozprávkach nie sú), obrovská bolesť a šok. Ruženka v tej chvíli upadla do kómy a spolu s ňou celé kráľovstvo.

Potrebujete k tejto rozprávke výklad? Snáď ani nie. Chránime naše deti pred zlom až do takej miery, že v momente, keď sa s ním stretnú, nedokážu naňho reagovať. Buď sa ním nechajú strhnúť, alebo ich paralyzuje. Upadnú do šoku, pretože sme ich „chránili” pred každodenným svetom. Veď na to sme tu, nie? Dávame pozor, aby sa deti nebili, nepočuli, že niečo nedokážu, neplakali, nebehali, lebo môžu spadnúť. Sme radi, že sú tu konečne drony, pretože existuje možnosť, ako budú naše Ruženky stále pod dohľadom. Sme vrtuľníkoví rodičia. Tá rozprávka je pre nás často viac, ako pre naše deti.

Iste, mohli by sme hovoriť aj o tom, ako Ruženka zostáva paralyzovaná pri objavení svojej ženskosti a sexuality, a z tohto stavu jej pomôže dobrý princ, ale nateraz zostaňme pri vrtuľníkových rodičoch. Ak sa v živote princeznej objaví jedného dňa princ, mal by jej pomôcť z kómy. Ukázať jej, že okrem zla vo svete existuje aj dobro, cit a záujem. Že svet nie je iba nebezpečné, smrteľné miesto, tak ako ju to nevedome naučili rodičia.

Keď budete dnes večer ukladať svoje Ruženky, popremýšľajte, či ste im napomohli k tomu, že jedného dňa ich zlo paralyzuje, alebo ste z nich urobili ľudí, ktorí dokážu čeliť zlu a tešiť sa z dobra. A vlastne… dokážeme to my sami?

Rozprávky bol koniec a realita naše deti neprevalcovala… Snáď.

–
korektúra: Ivana Varga
fotografia: asiko

Ďalšie články:

Vedomé otcovstvo (1) Význam budovania rodinnej kultúry Ako spracovať nedokonalosť? Aby sa tvoja dcéra nestala prostitútkou Štyri oblasti výchovy