Silné ženy
Vyspelá spoločnosť je dnes plná nezávislých a silných žien. Teda, aspoň to tak pôsobí. Feminizácia v pôvodne vyslovene mužských odvetviach je zjavná a neustále zvýrazňovaná. Silné ženy. Pod týmto pojmom si zrejme každý predstaví niečo iné, no väčšina má túto predstavu spojenú s obrazmi superhrdinky na štýl Wonder Woman, ktorá chce a vie zachrániť celý svet. Žena vzdelaná, finančne nezávislá, dobre oblečená, vždy upravená, taká, čo si v konflikte zachová chladnú hlavu, vie šéfovať veľkým pracovných kolektívom a robí to s úsmevom a veľkou rozvahou – proste obraz, ktorý rovnako ako zázračné perleťové jednorožce neexistuje. A myslím, že všetci to vieme.
No napriek tomu, žena zastávajúca nejakú funkciu, žena vzdelaná alebo jednoducho žena pôsobiaca silným dojmom je často takto braná. Ona zvládne všetko a zvládne to sama. Veď ona nikoho nepotrebuje. Ani muža, ani deti, ani pomoc.
Tento rok končím svoje šestťročné štúdium medicíny a stanem sa lekárkou. Dúfajme. Keď to niekomu poviem, väčšinou sa stretávam s obdivom alebo rešpektom. S falošnými predstavami ľudí, že „som za vodou“ a vlastne ma po škole celý svet čaká s otvorenou náručou, mám zabezpečené bývanie a v nemocnici už pravdepodobne primári všetkých oddelení spoločne chystajú raut na privítanie mojej maličkosti. Preháňam, ale pripadá mi to tak. Myslia si, že som silná a som s tým v rovnako silnej pohode.
Pravda je však taká, že predo mnou je jedno veľké prázdno. Neviem ani, v ktorom meste budem bývať, na aké oddelenie mám ísť, či sa tam hodím, či to zvládnem, či si zarobím dosť, aby som sa uživila sama. Mám urobiť rozhodnutia bez nápovedy a ja ich robiť naozaj neviem. Neviem, ako. Neviem, kde začať. Cítim sa malá, bezvýznamná a nekompetentná. V tom boji osamelá. Ako dievčatko, čo potrebuje objať a chytiť za ruku, povzbudiť a niekoho, kto by mi povedal, že to bude dobré a že spolu to zvládneme. A keď o svojom zvláštne oslabenom vnútri niekomu poviem, akoby mi ani neveril, mysliac si, že hrám falošnú skromnosť.
A tak teda rozmýšľam – silné ženy, čo je v ich vnútri? Lebo verím, že ja nie som výnimka a dám ruku do ohňa za to, že doma, v skrytosti, keď nikto nevidí ich plač do vankúša, už také silné nie sú. Už nie sú také nezávislé. A potrebujú niekoho. Priateľky, čo im budú venovať pozornosť alebo muža, čo sa namiesto nich postará o ťažké veci.
Sama viem, že mnohokrát žijem v kontraste toho, čo sa odo mňa očakáva a tým, čo vo vnútri prežívam. Ženy sú akoby predurčené byť zraniteľnejšie a krehkejšie. A je to úplne v poriadku. Navonok sú možno silné, lebo musia byť, ale v ich vnútri môže byť maličké ustrašené stvorenie.
Je klamom, že silné ženy nikoho nepotrebujú. Preto si myslím – stojí to za to skúmať hlbšie. Hľadať, či vo vnútri viacvrstvovej matriošky nie je ešte jedna bábika – menšia, ako sa navonok zdá.
Barborka Kolárová
Barbie dnes píše ako hosť na mužom.sk, ale pravidelne ju nájdete na blogu www.napokonkrasne.sk, kde je aktívnou autorkou.
–
Korektúra: Ivana Badiarová
Fotografia: stocksnap.io
Na nasej katedre by asi zeny s tebou nesuhlasili, tam je zastupeny silny feminizmus a verejne sa k tomu hlasia. Osobne suhlasim s tebou, na jemnost a ctlivost zeny, tuzba po pocite ze je milovana, ma to co-to do seba. Poznam zeny, ktore si nedostatok tohoto pocitu kompenzuju tvrdostou a hrubostou.
Úplne súhlasím s autorkou článku, veľmi dobre a stručne to vystihla. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ľudia vidia schopnú, samostatnú, šikovnú ženu, no málokto vidí aj to, čo je vnútri – únavu, opustenosť, stres a neistotu, nechuť, strach… Nestotožňujem sa s obrazom “neschopnej a slabej ženy, ktorá bez muža nedokáže nič spraviť”, ale takisto vzdialené sú mi aj feministické žvásty. Vždy som túžila byť schopná a praktická žena (a stále na tom pracujem), ale nechcela som ostať sama (kto by aj chcel? a prečo by to niekto chcel?). Za môjho priateľa som veľmi vďačná a som rada, že sme vo vzťahu ako muž a žena so všetkými rozdielmi a špecifikami 🙂 On je môj silný muž, ktorý ma chráni a ja pri ňom MôŽEM byť jemná, zraniteľná žena. Nemusím. Môžem. A som lebo mu verím, že moju zraniteľnosť nezneužije pre svoje egoistické zámery. Som rada, že pri ňom nemusím nič hrať, že sa nemusím tváriť ako majsterka sveta, ktorá všetko zvládne sama. Práve to je asi kameňom úrazu u mnohých “feministiek”, od mužov sa im dostalo viac zranení ako lásky (skutočnej, neegoistickej, hľadajúcej dobro druhého, nie v prvom rade svoje) a tak sa naučili neukazovať svoju jemnosť a citlivosť, v horšom prípade sami seba presvedčili, že také ani nie sú…Tiež som taká bola. Povedzme si pravdu – muži, potrebujeme vás. Tak, ako vy nás. A potrebujeme ešte jedno – prestať vnímať druhého ako PREDMET, ktorý môžem využiť, ale ako OSOBU, ktorú mám milovať = chcieť jej ozajstné dobro. Autorke prajem všetko dobré a ešte raz ďakujem za povzbudivý článok! Pardon za dlhý príspevok 🙂