Začnite sami od seba: Čo vás môžu naučiť americkí námorníci o motivácii (1.)

Po mojich štátniciach z práva sme sa spolu s Kate rozhodli presťahovať sa na neurčito do Vermontu. Tento spontánny výlet sme vymysleli len a len kvôli tomu, že sme od nepamäti chceli skúsiť, ako by sa nám tam žilo. Chceli sme zažiť dobrodružstvo a rozhodli sme sa spestriť si naše životy. Zbaviť sa rutiny.

Po príchode však nastal problém. Znovu sme veľmi rýchlo spadli do starej známej, viac-menej otrepanej rutiny. Jediná zmena bola v prostredí. Isteže, chodili sme viac na túry a podieľali sme sa aj na niekoľkých čisto Vermontských aktivitách. No miestne podujatia, ako ani pamiatky v okolí, sa nám nejako extra navštevovať nechcelo. Taký Boston, napríklad, bol vzdialený len 3 hodiny cesty a hoci niekoľkokrát padla reč aj o tom, že počas nášho nakoniec 6 mesačného pobytu vo Vermonte tam zopárkrát zájdeme, k výletu nakoniec nedošlo.

Vyhovárali sme sa na nedostatok financií, čo bola na jednej strane pravda, ale zvlášť po jednom zážitku mi neskôr došlo, že za tým bude niečo viac. Celé to spískal Katin strýko Buzz z Montpelieru. Premyslel za nás celý plán úžasného výletu, počas ktorého sme mali navštíviť najvychýrenejšie miesta Severného Vermontu. Dal nám presný zoznam úloh, ktoré bolo treba len splniť. Vyznačil ich na mape spolu s presnou trasou, aby sa všetko dalo stihnúť voľným tempom a držiac sa jeho plánu a mapy sme zažili priam fantastický deň. Nielen, že mi svitlo, o koľko sme toho dovtedy prišli, ale zároveň som pochopil, prečo nám nevyšiel ani výlet do Bostonu.

Keď šlo o využitie nášho voľného času, sršala z nás ochota niečo podniknúť – za podmienky, že nám niekto iný povedal, čo máme robiť a všetko vybavil namiesto nás. No keď podobné usmernenie chýbalo, ani prstom sme nepohli.

Nevedeli sme sa motivovať.

Niežeby mi chýbala iniciatíva v každej oblasti môjho života. Veď som začal písať blog. A vlastne, sám som sa rozhodol navštíviť Vermont. Avšak v iných sférach, ako, čo ja viem, otvoriť dvere rodinnému dobrodružstvu, sa moja osobná motivácia akoby dostala do slepej uličky. Podľa mňa nie som jediný, kto občas zápasí s tým, aby veci začal robiť sám od seba. Vlastne si myslím, že je to jeden z najťažších orieškov nielen pre mňa, ale aj pre ostatných narodených na prelome tisícročí. Majú veľké sny a stanovujú si plány, ale chýba im motivácia na ich naplnenie, či už v jednej alebo viacerých oblastiach života. Chýba im iniciatíva. Čakajú, kým im niekto povie, čo majú robiť, aby vôbec začali, a keď nevedia presne, že čo a niet nikoho, kto by ich viedol, cítia sa úplne paralyzovaní.

Nanešťastie má neschopnosť iniciovať ďalekosiahle následky a nezáleží na tom, či pôjdete do Bostonu, alebo nie.

Zvládnutie umenia sebamotivácie je jednou z kvalít, ktorá oddeľuje najviac úspešných a naplnených mužov od tých priemerných a bezmocných. Schopnosť motivovať sa je dnes dôležitejšia ako kedykoľvek predtým.

Či už chcete začať zdravšie žiť, skrotiť si výdavky, alebo naplánovať skvelé dobrodružstvo, musíte vedieť prebrať iniciatívu a dať veci do pohybu vy sami.

Navyše, schopnosť motivovať sa je čoraz dôležitejšia vlastnosť aj v meniacom sa hospodárstve. Hoci „mileniáli“ požadujú od svojich zamestnávateľov a nadriadených starších generácií mentorovanie a spätnú väzbu o polovicu častejšie, pracujú v prostredí s neustále klesajúcim počtom poskytnutého usmernenia.

V roku 1980 malo takmer 90 % pracujúcich Američanov šéfa, ktorý im povedal, čo mali robiť a kedy to mali robiť. Od nich požadovali len toľko, aby do kancelárie alebo továrne hlavne prišli. Program na celý deň napísali za nich. Dnes je viac ako tretina Americkej pracovnej sily zložená zo živnostníkov a podnikateľov. Sami musia prísť na to, ako si presne rozvrhnúť čas, dokončiť úlohy a ako spropagovať svoju prácu. Dokonca mnoho platených zamestnancov, hlavne v prostredí menšieho start-upu, jednoducho dostane ciele, ako dôjsť k pokroku. No nie je podmienkou, že rovnako dostanú  usmernenie ako na to.

Nie je žiadnym prekvapením, že podľa výskumov jedinci, čo dokážu veci iniciovať, nielenže zarábajú viac, sú šťastnejší, ale dokonca majú aj spokojnejšie partnerské a rodinné životy v porovnaní s ostatnými.

Najdôležitejšou vecou je teda zistiť presný dôvod nedostatku osobnej motivácie a nájsť spôsob, ako ju znovu nadobudnúť. Najmä ak je to schopnosť taká kľúčová pre úspech a tak veľa ľudí s ňou, zdá sa, bojuje.

Našťastie americkí námorníci už vyriešili túto hádanku a dali dokopy aj odpoveď.

Samostatnosť ako kľúč k vnútornej motivácii

Členovia americkej námornej pechoty majú 250 rokov dlhú tradíciu vstupovať na bojisko ako prví a odchádzať z neho ako poslední. Sú známi svojím improvizačným charakterom, nezávislým a aktívnym myslením. No v poslednom desaťročí…

Velitelia si všimli, že mnoho novopečených regrútov malo problém s tým istým, s čím zápasili aj ich rovesníci v civile. Chýbala im motivácia a vnútorné usmernenie.

Nováčikovia v námorníctve čakajú, kým im niekto povie, čo majú vykonať a keď už niečo spravia, dajú do toho minimálne množstvo úsilia. Generál Charles C. Krulak otvorene a výstižne opísal novú generáciu vojakov námornej pechoty: „Prišlo mi to ako pracovať s bandou slabochov.“

Keďže chcel Krulak zistiť, prečo tak veľa moderných mariňákov konalo ako konalo, pohrúžil sa do výskumu o iniciatíve a vnútornej motivácii. Objavil jednu štúdiu, ktorú vykonali vojenské oddiely a svoje výsledky zhrnuli do jednej vety: „Najúspešnejší vojaci námornej pechoty vlastnia silný „vnútorný lokus kontroly“ – presvedčenie, že môžu ovplyvniť svoj osud cez vlastné rozhodnutia.“

Jedinec so zmyslom držať veci pod kontrolou (vnútorný lokus kontroly) sa vníma ako pán situácie, nie ako bábka na šnúrke. Považuje sa za samostatnú bytosť a verí vo svoju samoúčinnosť, teda schopnosť dať veci do pohybu. Tomu, čo sa nechá, aby ho udržiavali pod kontrolou okolnosti (externý lokus kontroly), sa na druhej strane môže zdať, že sa mu v živote veci proste prihodia. Zhadzuje vinu na ostatných alebo na situáciu, v akej sa ocitol. „Keby som nemal deti, mal by som čas cvičiť. Môj šéf stojí v ceste môjmu povýšeniu. Nemám dosť peňazí na cestovanie. Nemám známosti, aby som sa v tejto oblasti presadil.“ S pocitom, že jeho život riadia vonkajšie okolnosti, sa mu zdá takmer zbytočné pracovať na svojich cieľoch. Veď aký by to malo zmysel, keď jeho jedinou oporou bolo čakať a dúfať, že sa okolnosti zmenia.

Avšak niekto s vnútorným lokusom kontroly vníma vysoký vzájomný vzťah medzi tým, čo urobí a tým, že sa dostane z terajšieho miesta tam, kde chce byť. Hlavne preto je aj očividne oveľa viac motivovaný zakročiť.

Výskum v oblasti kognitívnej psychológie a neurológie potvrdzuje prepojenie medzi zmyslom pre kontrolu a vnútornou motiváciou.

Psychológovia z Kolumbijskej univerzity zistili, že keď ľudia veria vo vlastnú kontrolu nad životom, zvyknú pracovať tvrdšie vynakladajúc čoraz viac úsilia. Majú vyššie príjmy, ako ich rovesníci a dokonca si aj dlhšie požijú.

Neurologický výskum ponúka ešte o čosi jasnejšie vysvetlenie, čo sa týka prepojenia medzi zmyslom pre kontrolu a motiváciou. Toto spojenie sa sústreďuje v špeciálnej časti mozgu: nazýva sa striatum alebo aj prúžkované teleso.

Striatum funguje ako most medzi prednou mozgovou kôrou (centrum rozhodovania) a primitívnejšími bazálnymi gangliami (centrum pohybu a emócií). Keď striatum pracuje pomaly, naše rozhodnutia sa z prednej mozgovej kôry nedokážu spojiť s akčne a emočne založenými bazálnymi gangliami. Takže my si možno myslíme, že chceme racionálnu a správnu vec, ale necítime odhodlanie ju dosiahnuť.

Ako dobre, že sa vnútorná motivácia dá vzbudiť tým, že nakopneme svoje prúžkované teleso. No čím sa to dá dosiahnuť? Na čo prišli bádatelia?

Dá sa to pomocou zmyslu pre samostatnosť.

(pokračovanie článku nájdete na tomto linku)

–
korektúra: Jana Lászlóová
zdroje: artofmanliness.com, (Smarter Faster Better od Charlesa Duhigga, Drive od Daniela Pinka)