Záhada strateného kľúča

Začalo to celkom v pohode. Filip si sadol na gauč a zapol si telku. To ma samozrejme vystrelilo z postele. Vypol som. „Dnes bude chlebík vo vajíčku”. Išiel som do rizika, že sa mi rozbije „ranný systém”, keď budem stáť pri sporáku, ale čo ja pre nich neurobím.

Vojdem do kúpelne. „Och, jak som sa zľakol. Čo tu ešte robíš?” Danka si ticho žehlila vlasy. Tak, ako keď niekde ste, ale tvárite sa, že nie ste.

„Ockó, popišal som sa.” Ok, na romantiku nie je čas, Filip sa popišal. Samozrejme, komplet mokrý, aj gauč. Proste si tam sedel, čakal a pišal. No a? V pohode.

Prezliekol som ho a zopakoval plán – chlebík vo vajíčku. „Idem ti pomôcť.” Pomôcť – rozumej pochytať všetko v kuchyni, vysypať soľ, vyliať rozmiešané vajce a podobne.

V zásade ale všetko išlo relatívne hladko. Otvorili sme dvere k Adamovi, Filip to využil a začal mu kričať do ucha, že „Dobe jánó!” Adam vstal. Raňajky už boli na stole. Jedol asi tak tri hodiny, my s Filipom sme už medzitým boli komplet nachystaní.

A TU SA TO ZAČALO: Adam sa prezliekol len pod hrozbou smrti. Ale prezliekol. Presvedčiť ho, že už naozaj MUSÍME ísť, je ako presvedčiť voličov #siete, aby nabudúce volili Procházku opäť. Ale podarilo sa. Mám takú slušnú vychytávku. Naučil som oboch, keď sme už na chodbe, už naozaj ideme. Čiže už len topánky, mikinu, vetrovku, šatku, čiapku, prilbu, autíčka a IDEME.

„Ockó, zase som pišál.” … Cítite to napätie? Už aj vy ste nervózni len z toho, že to čítate? OK. Lenže omyl. Vyzlečiem ho, rozbalím plienku a tam… prekvapenie: „MATÝSEK SE POSRAL!”

Adam ozlomkrky utekal pre obrúsky, vybavil som to tak rýchlo, ako keby som súťažil v „Moja mama varí lepšie.” Takže ešte raz. O chvíľu mám poradu. MUSÍME už ísť. Adam to pochopil ako pokyn, aby začal hľadať autíčka, ktoré si zoberie do škôlky. Jedno nestačí, lebo musí zobrať aj kamarátom. Pri štvrtom som už penil. Možno aj naozaj. „Ale ešte pre Jakubká!!!”

Hľadal ďalej. Tak som oznámil, že sorry, ostaneš tu sám, my s Filipkom ideme! Chytil paniku a začal sa zbesilo obliekať. A vtom…

KĽÚČE! Kde sú kľúče od auta?! Pred chvíľou tu boli. Prisahám. Už som zvýšil hlas: „Kde ste dali kľúče od auta? Okamžite ich hľadajte!” „Kľúúč, kde síí?”, chodil po byte Filip a celkom si to užíval. Adam hľadal. Ale autíčka. Volám Danke, či nezobrala aj moje kľúče. Nie. Možno som aj kričal. Viem, že jej bolo smiešno. Ale skrývala to statočne. Čas beží. Tik, tak, tik, tak. Porada. Tik, tak, tik, tak. Aaaaaaaaaaa.

Našiel som náhradný kľúč. Byt vyzeral ako Stalingrad v 44-tom. Smola. Ideme. Prehľadal som deti, či nemajú kľúč vo vreckách. Samozrejme Filip na motorke a Adam na bicykli. Miestami som sa cítil ako dopravný policajt na detskom dopravnom ihrisku. Ľudia v okoloidúcich autách vidiac veselé tváre tých dvoch pretekárov a tú moju utekajúcu za nimi, sa len pousmievali popod fúzy. Spotený pením a bežím za nimi. Škôlka č. 1 vybavená. Vbehneme do škôlky č. 2 a tam ku mne pribehne jeden chlapček a hovorí: „Ahój, ujo starý.”

Bol taký milý a úprimný, že som sa nezmohol vlastne na nič.

Zavolal som šéfovi, že meškám, lebo mi deti stratili kľúč od auta. Zasmial sa a povedal, že v pohode.

SOM ZVEDAVÝ, KDE TEN KĽÚČ NÁJDEM! Mám tušenie, že vinníkom som aj tak nakoniec len ja.
PS: Ani v smetnom koši nebol!

–
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: unsplash.com