Niečo v diaľke sa začína prebíjať bližšie a bližšie. Moje ušné bubienky reagujú. Zvuk budíka sa dostáva až do môjho vedomia a ja pomaly otváram oči. Je 7:40 ráno. Pondelok. Premávka na ulici je už v plnom prúde. Obyvatelia mesta sa oddýchnutí vracajú po víkende do kancelárií. Pre mňa je však práve pondelok oddychový deň. Ako barman som posledné tri dni pracoval a túto noc som sa mohol konečne vyspať.
Pomaly vstávam z postele. Veľmi pomaly. Vonku je chladno, tak na seba hodím nejaký sveter, v kúpeľni si opláchnem tvár ľadovou vodou a v zrkadle vidím strhaného človeka. “Ty vyzeráš, že by sa Ti ešte nejaká hodinka spánku hodila,” vtipne som prehodil sám sebe s úškľabkom. Vzal som batoh s laptopom a vykročil do najbližšej kaviarne s očakávaním, že dnes niečo napíšem.
Nenapísal som. Múza sa dnes neukázala. Tak som len zhrnul svoje príhody za posledné dni do diára a zízal do prázdna alebo v lepšom prípade na mladé študentky štebotajúce pri pulte. Po pár hodinách som sa odplahočil, aby som nezmeškal jiu jitsu tréning. Čítať ďalej
