„A zase ticho. Prestrčil som ostávajúcou škárou fakľu a pustil ju dovnútra. Odpovedal mi iba cvengot zvončekov. Zovrelo mi srdce; to od vlhkosti v katakombách. Poponáhľal som sa, aby som bol čím skôr hotový. Namáhavo som vsadil posledný kameň. Obhodil som ho. Pred čerstvým murivom som navŕšil hradbu kostí ako predtým. Za pol storočia sa ich ľudská ruka nedotkla. In pace requiescat!“*
V Sude amontillada Edgar Allan Poe maľuje hrôzostrašný obraz muža na ceste pomsty. Po tom, čo utŕži „Tisícoraké ústrky“ a bolestnú urážku, Montresor sa zaprisahá, že potrestá svojho protivníka Fortunada, čím sa mu podarí „sa vyhnúť odplate“. „Krivda sa neodčiní, ak pomstiteľa stihne odplata. A práve tak sa neodčiní, ak pomstiteľ nedá tomu, kto krivdu spáchal, najavo, že vykonáva pomstu.“**
A tak pod zámienkou, že sa potrebuje poradiť s Fortunadom o sude amontillada – vína, Montesor ho vláka hlboko do studených, vlhkých katakomb. Keď prídu k výklenku v stene, Montresor pripúta Fortunada ku kameňu a pomaly začne tehlu po tehle zamurovávať enklávu spolu s ohromeným a zmäteným šľachticom vnútri, zanechaným napospas pomalej a bolestivej smrti. Montesor završuje svoju pomstu. Čítať ďalej →