Náboženstvo pre muža v 21.storočí

Ak by som zakladal nové náboženstvo pre muža, držal by som sa toho, čo muža smeruje, nadchýna a posúva vpred. Nie preto, že by každý muž musel patriť k cirkvi alebo veriť v konkrétnu vierouku. Preto, že mužská spiritualita je jednou z kľúčových oblastí života. Moderný muž môže odmietnuť tradičné náboženstvo, ale tým sa nezbaví duchovnej potreby. Stále v ňom zostane hlad po posvätnom, po rituáli, po bratstve, po spoločnom príbehu, po vyššom smerovaní a po zmysle, ktorý presahuje jeho osobné pohodlie.

Za spiritualitu, vo všeobecnosti, považujeme spôsob vnímania a prežívania vzťahu k presahujúcim hodnotám, zmyslu života alebo transcendencii (posvätnu). Hovorím o hľadaní vnútorného pokoja, prepojenie s okolím a osobnostný rozvoj, pričom nemusí byť striktne viazaná na organizované náboženstvo.

Dokonca začínam byť presvedčený, že odmietnutie akejkoľvek spirituality z človeka robí spotrebiteľa s účtom na Netflixe a tam končí každý jeho presah. Moderný muž môže odmietnuť tradičnú vierouku, ale tým sa nezbaví duchovnej potreby. Zostane mu hlad po posvätnom, po rituáli, po bratstve, po spoločnom príbehu, po vyššom smerovaní a po zmysle, ktorý presahuje jeho osobnú pohodu. Homo est animal religiosum – človek je náboženské zviera.

Tak teda budem predstierať svoju pozíciu vierozvestca v 21. storočí, ktorý mužskému rodu prináša nové zjavenie. Nakoniec v jednom z náboženstiev už Petrovi istý druh prvenstva patril, prečo si to nezopakovať?

Predstavme si mužov, ktorí nepotrebujú veriť v nadprirodzené bytosti len preto, aby niekam zapadli. Chlapov, ktorí neprijímaju tradičné dogmy len preto, aby boli konformní, dobrí chlapci, ktorí sa vezú s davom. Napriek tomu rozumejú, že potrebujú vertikálu, niečo nad sebou, aby sa celý život neklaňali len vlastnému egu. Tu spolu objavujeme modernú dilema. Muž chce posvätné, ale nechce klamať sám seba. Chce rituál, ale nechce dogmatický nátlak. Chce mýtus, ale nechce sa tváriť, že symbol je absolútny hlas boží.

Dobré náboženstvo pre muža musí mať vertikálnu os.
Nie iba pohodlie, sebaprijatie a emocionálnu hygienu. Musí obsahovať predstavu niečoho hodného úcty: cnosť, sila, česť, služba, múdrosť, odvaha, obeta, pravda…

Bez vertikály muž skončí pri horizontále: viac zážitkov, viac možností, viac sexu, viac peňazí, viac úniku. Potom sa čuduje, že je plný prázdna.

Táto prirodzená potreba chlapov sa dá vidieť pri obnovovaní “pôvodných náboženstiev”. Popularita pohanstva – odinizmu, pôvodnej slovanskej viery a podobne tomu nasvedčujú. Často však ide o druh LARPu (live action role playing), teda o rekonštruované napodobňovanie histórie s množstvom fantasy prvkov. Viem, viem, oni majú nespochybniteľné materiály z Tramtárie. Osobne ani tieto snahy nepovažujem za návrat k pôvodnému, ako skôr za niečo nové.

Z toho je dobré tiež vytiahnuť pointu. Vlastný druh viery, alebo ak chcete náboženstva, si vytvárame vždy vtedy, keď nechceme predstierať, že veríme veciam, ktorým neveríme, alebo že vieme veci, ktoré nevieme

Ideálne náboženstvo pre moderného muža nemôže stáť na vynútenom súhlase so spirituálnymi tvrdeniami, ktorým už nedokáže veriť. Musí mať poctivosť. Má umožňovať nepredstierať, nevyžadovať slepotu, umožniť prácu so symbolmi.

Na to, aby sa to udialo je potrebný funkčný rituál. Každá spiritualita ich vlastní, takže ani náboženstvo muža v 21. storočí by sa ich nemalo zbaviť. Jeho funkciou je vytvoriť “technológiu viery”, “rituálne divadlo”, tie plnia úlohu nástrojov, ktoré pomáhajú mužom emocionálne sa napojiť na hodnoty a idey.

Rituál nie je len pekná šou pri ohni. Rituál je sociálna technológia. Robí tri veci:

1. premieňa abstraktné hodnoty na telesnú skúsenosť,
2. spája jednotlivca so skupinou,
3. vytvára pamäťový bod, ku ktorému sa muž môže vrátiť.

Moderný muž má príliš veľa názorov a príliš málo rituálov. Je viac impotentný akademik, ako praktik. Vie povedať, že chce byť disciplinovaný, ale nemá žiadne pravidelné formy, ktoré by disciplínu spravili fyzickou, verejnou a komunitne potvrdenou.

Každá kultúra potrebuje stred, posvätný priestor, axis mundi. Aj kultúra “manosféry”, a ako je vidieť tam kde sa tieto pojmy stratia, zostane len performatívna škrupinka, ktorá je paródiou na mužnosť. Všade nájdeme chrám, oltár, oheň, horu, strom, kríž, meč, knihu, vlajku. Moderný muž však často žije bez stredu. Má byt, prácu, fitko, auto, telefón, ale nemá posvätný bod, okolo ktorého sa skladá jeho život.

Ideálne náboženstvo pre muža 21. storočia by malo obnoviť pojem stredu.
Nie nutne kostol v tradičnom zmysle. Môže to byť miesto stretávania, mancave, kruh pri ohni, tréningový priestor, knižnica, dielňa, spoločný stôl. Ale musí existovať fyzické miesto, kde sa hodnoty nestreamujú, ale žijú. V bežnom mužskom svete sa buď trepe povrchne, alebo sa mlčí. Rituál vytvára priestor, kde slovo nie je small talk, ale záväzok. Verejne povedané slovo má váhu.

Pre mňa ako “vierozvestca” by to bol priestor ohňa. Jeden z najstarších symbolov kultúry. Svetlo, teplo, bezpečie, centrum tábora, miesto rozprávania, miesto prísahy, miesto obety. Oheň sa stáva stredom a základom spoločných hodnôt. Archetypálny obraz.

Ideálne náboženstvo pre muža 21. storočia nemá byť muzeálnou rekonštrukciou jednej tradície. Malo by pracovať s funkciami ako schopnosť čeliť chaosu (bojovník), vytvárať život a hranice (otec), hľadať pravdu (mudrc), tvoriť hodnotu (hospodár), prejsť skúškou (pútnik).

Moderné mužské náboženstvo môže byť synkretické, ale nesmie byť ezoterický supermarket.
Nejde o to mať „trochu stoicizmu, trochu vikingskej estetiky, trochu samurajov, trochu Jung, trochu biohacking, trochu chlapci pri ohni a ešte logo s vlkom“. Rozumieť a hľadať funkčné princípy skrze kultúry, čas a poznanie je cesta, ale nejde o tom urobiť guláš, v ktorom si každý nájde niečo.

Musí hľadať hlboké štrukturálne zhody. Mám na mysli slová ako obeta, skúška, iniciácia, služba, smrť ega, odovzdanie ohňa, ochrana komunity, tvorba poriadku. Náboženstvo nie je len individuálny názor na vesmír. Je to spoločenstvo. Má členstvo, spoločnú reč, symboly, opakovanie, pamäť, hierarchiu, zodpovednosť a prechodové momenty. Moderný muž často netrpí tým, že by nemal informácie. Trpí tým, že nemá svedkov. Nikto nevidí jeho sľuby.

V náboženstve pre muža by teda museli existovať prahy:

• vstup,
• skúška,
• verejný záväzok,
• nové meno,
• potvrdenie komunitou,
• pravidelné obnovovanie záväzku.

Moderná spoločnosť mužom často nedáva jasný prechod z chlapca na muža. Preto si ho potom vyrábajú cez armádu, gangy, extrémne športy, biznis, tetovania, drogy, sekty alebo nezmyselné riziko. Zistili sme, že ak si kultúra nezorganizuje iniciáciu, tak si ju zorganizuje chaos.

Náboženstvo plne funkčné pre mužov by malo obnoviť pojem obety. Schopnosť premieňať energiu na hodnotu.

Obeta znamená, že som schopný vzdať sa pohodlia kvôli sile, chaosu kvôli poriadku, detinskosti kvôli službe, časti seba, aby som poslúžil niečomu väčšiemu.

Spoločnosť potrebuje mužov, ktorí dokážu produkovať hodnotu aj vtedy, keď z toho nemajú okamžitý dopamínový orgazmus.

Celé toto premýšľanie by mohlo byť zmietnuté zo stola ako spiritualita postavená proti niečomu, odpor kvôli odporu. Mužská spiritualita však nesmie byť postavená na “anti”, ale na budovaní hodnoty a objavovaní významu.

Spiritualita pre muža 21. storočia by nemalo byť rekonštrukciou Sparty, Ríma, Vikingov, rytierstva ani kláštora. To všetko sú zdroje, nie cieľ.

Cieľom nie je hrať sa na predkov. Cieľom je robiť to, čo robili predkovia a to vytvárať formy, ktoré odpovedajú na potreby ich doby. Inak skončíš pri mužoch v ľanových tunikách, ktorí sa hádajú na internete cez iPhone, či ich rituál z 9. storočia je dosť autentický.

Princípy:

1. Poctivá metafyzika

Nežiadať predstieranú vieru. Priznať tajomstvo. Pracovať so symbolom, mýtom a archetypom bez detinského hrania sa.

2. Vertikálny ideál

Náboženstvo musí muža orientovať nahor: k pravde, sile, cnosti, službe, odvahe, poriadku, múdrosti a kráse.

3. Rituálna prax

Opakované rituály, prahy, skúšky, sľuby, obdobia obnovy, spoločné akty, fyzické symboly.

4. Mužská komunita

Nie internetová skupina a komentáre pod videom. Skutočné stretnutia, spoločná práca, hierarchia zodpovednosti, starší a mladší muži, prenos skúsenosti.

5. Práca s telom

Mužské náboženstvo nemôže byť čisto intelektuálne. Musí obsahovať námahu, tréning, odriekanie, remeslo, službu, pobyt v prírode, kontakt s hmotou.

6. Obeta a služba

Vytvor zo seba hodnotu, ktorú môžeš položiť na stôl rodiny, komunity a budúcnosti.

7. Mýtický jazyk

Muž potrebuje príbehy, nie len poučky. Hrdina, kráľ, bojovník, otec, pútnik, staviteľ, strážca, drakobijca, vyvrheľ, navrátilec. To sú formy, cez ktoré muž chápe vlastný život.

8. Posvätný priestor

Miesto, kde sa nepredáva, neprodukuje obsah, neoptimalizuje výkon, ale kde sa obnovuje poriadok. Oheň, stôl, kruh, knižnica, dielňa, telocvičňa, les, svätyňa. Forma môže byť moderná, funkcia je stará.

9. Budúcnosť namiesto nostalgie

Brať zo Sparty, Ríma, kresťanstva, stoicizmu, Jungových archetypov, hrdinských mýtov a moderných vied, ale netváriť sa, že žijeme v roku 800. Muž 21. storočia potrebuje náboženstvo pre svet digitálneho chaosu, nie kostýmový festival.

Náboženstvo pre muža 21. storočia, ktoré som priniesol v tomto “fantazírovaní”, by nebolo útekom od modernity, ale odpoveďou na jej najväčšiu slabosť, že mužovi dala slobodu, ale vzala mu posvätnú orientáciu. Má kopu možností, ale žiadnu posvätnú os, ktorá ho orientuje. Dostal pohodlie, ale nie dôvod priniesť obetu.

Muž bez posvätnej osi sa skôr či neskôr začne točiť okolo seba. Čo je síce veľmi moderné, ale ako civilizačný plán to vyzerá skôr ako návod na krízu.