Mužská identita a práca

Prečo muži spájajú vlastnú hodnotu so svojou prácou?

Každého muža, ktorého stretnem, sa zvyčajne opýtam na jeho prácu, ešte skôr, než o ňom viem dosť na to, aby som vedel, či sme na jednej vlne.

Viem, že by som to nemal robiť. Mám za sebou desaťročie rozhovorov s mužmi a debaty postavené na tom, že sa pozerám mimo tieto role, ktoré človek hrá. A aj tak sa pri tom prichytím. Chlap mi povie, čím sa živí, a niečo staršie než moje vzdelanie ho okamžite zaradí v mojom pomyselnom svete, kde to, čo robíš so sebou nesie nejakú kvalitu. Až potom ma dobehne vedomé premýšľanie, o pol sekundy neskôr a väčšinou trochu zahanbené.

Hovoril som so stovkami mužov, ktorí mi opisovali svoje úspechy aj zlyhania.

Otázka “čo robíš?” je trochu divná. Nie je iba o zvedavosti. Je o súradniciach. „Čo robíš?“ je spôsob, akým muž zisťuje, kde v miestnosti je jeho miesto, ešte skôr, než niekto vysloví druhú vetu. Aký má status, kto sa má komu prispôsobiť. Dávame si navzájom svoju profesiu, pretože práca je najrýchlejší spôsob, ako odpovedať na otázku, ktorú náš opičí mozog jednoducho musí položiť.

Ok, je to prvá myšlienka. Nemusí byť posledná.

Titul, ktorý nesie celú hodnotu(?)

Toto triedenie funguje celkom dobre dovtedy, kým sa pracovné pozície nemenia. Po väčšinu minulého storočia kultúra mužom sľubovala, že sa meniť nebudú. Chlap si vybral zamestnanie, tá dráha mu mala dať smer a dohoda bola jednoduchá, že to bude robiť celý život. Aspoň tak to mala generácia môjho deda a otca. Tí muži mali na svojej robote postavenú veľkú časť svojej identity a zároveň pevnú zem pod nohami.

Dnes sa ale zem pod nohami hýbe. Kariéry končia bez varovania. Celé profesie miznú spod nôh mužov, ktorí ich vykonávali. Nie je to univerzálny kolaps. Je to erózia, sústredená presne tam, kde muž najčastejšie stavil všetko na svoju profesiu a najmenej pravdepodobne má pripravenú nejakú alternatívu.

Keď chlapovi zmizne jeho práca, prichádza veľké ohrozenie. Peniaze s tým súvisia, ale nie sú tým, čo muža zlomí. Zlomí ho všetko ostatné, čo jeho práca prinášala. Jeho hrdosť, užitočnosť, postavenie. Miesto medzi ostatnými mužmi. Muž, ktorý prišiel o prácu, neprišiel iba o príjem. Prišiel o svoje súradnice.

Muž, ktorý si svoje miesto vo svete postavil na pracovnej pozícii, zrazu nemá miesto vôbec.

Viac než povolanie

Nemôžeme vymazať kultúru ani desaťročia zotrvačnosti. Muži budú naďalej hľadať svoj status. Mnohí z nás to majú v sebe. Kultúrne, biologicky, a niektorí jednoducho preto, že chceme veci. Tento pud mal svoj evolučný význam. V kultúrach po celom svete získavali muži s vyšším postavením viac toho, čo pomáhalo udržať pri živote ich aj ich ľudí. Preto je tento mechanizmus zabudovaný hlboko v nás a nikam nezmizne. Náš primátí mozog túto rolu len tak neodhodí. Povolanie muža je odpoveďou našej kultúry na otázku, kde v hierarchii stojí.

Čo však môžeme urobiť, je rozšíriť tú odpoveď. Otupiť tú jednu ostrú hranu všetkým ostatným, čím muž je. Je mentorom. Otcom. Ako hovorím v knihe Odovzdávanie ohňa, muž chráni, vedie, zabezepčuje a tvorí. Nerobí to iba pre jedného človeka alebo iba pre vlastnú rodinu. Zdravý muž predstavuje pre mnohých svojich ľudí pridanú hodnotu.

Väčšina chlapov neprestane klásť otázku „čo robíš?“. Môžeme však rozšíriť odpoveď. Toto je moja profesia, moja práca, moja láska, moja služba, moje spojenie s ľuďmi…

Som sused, ktorý pomáha s vecami, v ktorých je dobrý. Som tréner, ktorý učí deti milovať hru tak, ako ona kedysi naučila jeho nájsť svoje miesto… existuje mnoho odpovedí.

Dá sa to formulovať mnohými spôsobmi. Problém je, že tým mizne jednoduchosť a istota, presne to, po čom túži tá primitívnejšia časť nášho mozgu. Odpoveď povolaním má jedno slovo, každá širšia odpoveď vyžaduje viac. Budeme musieť túto nepohodlnosť uniesť, akceptovať ju a dovoliť, aby nás viac zaujímala až tá druhá myšlienka.

Dedičstvo

Skúste si to všimnúť. Váhanie, keď odpoveďou nie je práca. Sledujte, ako muž odpovedá ďalej. O čom hovorí. Komu slúži. Kde nachádza radosť a čo buduje vo svojom svete. Pýtajte sa a potom skutočne počúvajte, dostatočne dlho na to, aby ste videli viac než iba to jedno miesto, na ktorom stojí.

Na čom pracuješ, keď ti za to nikto neplatí? Pre koho to celé robíš?

Pýtaš sa a z muža, ktorý začal rozhovor pracovným titulom, sa zrazu vykľuje tréner, zručný sused, ktorý zo starej terasy vyrobil kvetináče pre komunitnú záhradu, alebo otec na plný úväzok, ktorý so svojimi synmi prežíva plánovanie výletov.

Pre nás sa to už pravdepodobne nezmení. Ak si v strednom veku, tá prvá otázka bude vždy trochu nepríjemná. Celý život sme si na ňu pestovali svalovú pamäť. Napriek tomu nás musí zaujímať tá druhá odpoveď vo vlastnom živote, aj v živote chlapov okolo nás. Kvôli chlapom, ktorí prídu po nás.

Práca nezmizne, ale mení sa. Stroje robia čoraz viac a tento trend sa nezastaví. Práce, ktoré by naši dedovia poznali, práce, pri ktorých muž mohol ukázať na konkrétnu vec a povedať „toto som vyrobil“, bude čoraz menej. Čoraz viac z nás bude pracovať v službách, s myšlienkami alebo v sociálnych profesiách. Musíme položiť základy pre mužov, ktorí budú žiť v takom svete.