Plač ženíchov
Serie ma to. Neviem, ako inak to napísať, pretože si to slabší výraz nezaslúži. Stovky a tisícky mladých mužov, od ktorých sa očakáva, že budú mužmi činu, sedia so stiahnutým chvostom, kým ich budúce svokry, matky a nastávajúce manželky plánujú svadobný deň. O tom bude tento žalospev. Plač ženíchov.
V obrovskom množstve prípadov je to príbeh ako z kopírky. Je niekoľko mesiacov pred vytúženým dňom. Povedzme, že je to ten príbeh, kde je to vytúžený deň oboch partnerov. Idú začať niečo nové, významné, tak by sa radi potešili s priateľmi. Ako by to malo vyzerať?
Staň sa členom
A ZÍSKAJ PRÍSTUP K PRÉMIOVÉMU OBSAHU, FÓRAM A ĎALŠÍM CHLAPOM
- Privátne skupiny len pre členov – či hľadáš inšpiráciu v športe, sile, vzťahoch alebo otcovstve
- Privátne četovanie
- Diskusné fóra – zorganizuj chlapov okolo seba, alebo sa pridaj k iným, preberaj všetko, čo ťa trápi a zaujíma, poraď iným
- Nájdi si chlapov z Mužom.sk vo svojom okolí – vyhľadávanie na mape
- Prednostné informácie ohľadom organizovaných stretnutí – takto si stále nájdeš miesto na našich častokrát vypredaných spoločných aktivitách
- Vlastná nástenka a možnosť zdieľať svoje nápady s komunitou
- 10% zľava na náš merch
- Prístup k prémiovým článkom
- Prístup k prémiovým podcastom
Strih.
O niekoľko hodín neskôr vedia, že potrebujú na svadobnú párty pôžičku. V „lepšom“ prípade počítajú, koľko zaplatí čia mamka peniažkov. Štart do samostatnosti ako vyšitý. Veď predsa začať samostatný život s tým, že papanie zaplatí ocko, lebo ja to chcem, je rozhodnutie každého dospelého človeka. Zdá sa vám to normálne? Ak áno, nič si z toho nerobte, ste len obeťou kultúry.
Nájde sa hŕstka mužov, ktorí sa snažia protestovať a tvrdia, že nepotrebujú prestieranie zladené s farbou očí, ale tí sú rýchlo umlčaní. Sú aj takí odvážlivci, ktorí spochybnia, že požičať si šaty na jeden deň za niekoľko stovák eur je výborný nápad. Ak by neboli potrební k vykonaniu tohto nezmyslu, už dávno by odpočívali v reťaziach pod vodou. Vôbec nepoznáte maminu sesternicu a jej deti? Čo tak pozvať ich, aby s vašimi najbližšími zdieľali veľmi osobnú chvíľu? Veď aj ona pozvala vašich rodičov pred dvadsiatimi rokmi. Nepáči sa vašej nastávajúcej, že kňaz má plešinu? Tak mu pravdepodobne zaplatíte nastrelenie vlasov. Neviete, že ak nepožičiate pre svoju drahú bielu limuzínu, vlastne ste ju nikdy nemilovali a beriete si ju len z vypočítavosti? Tak to ste sa iste prepočítali.
Pri takomto výpočte začínam rozumieť, prečo svoju partnerku voláte „drahá“.
Ja viem, ja viem. Keď sa chcete oženiť, musíte to pretrpieť. No predsa len… Neviem si predstaviť, že by som dnes, po desiatich rokoch manželstva, spravil podobnú akciu. Už sa vidím, ako navrhujem: „Prosím ťa, nemohli by sme urobiť párty pre 150 ľudí, kde by sme minuli pár tisíc eur? Veď iba raz v živote. Ja viem, že nemáme pár tisíc eur, ale požičiame si, alebo vypýtame od našich.“
Absurdné? Skôr úplne bežné.
Naše ženy sú obete. Ja som celý život o tomto dni nesníval. Nepredstavoval som si seba ako princa v krásnom obleku, na ktorého budú všetci hľadieť s úžasom. Nemal som predstavu čokoládového vodopádu a obsluhujúcich šimpanzov vo frakoch. Moji kamoši by ma neohovorili, pretože nemám perlové gombíky a o polnoci len polmetrový gejzír šampanského. Mám pocit, že my chlapi sme na tom nejak lepšie.
Dnes by moja predstava bola, že tam budem ja a ona. Takí, akí sme, bez pozlátka, ktorým sa zamaskujeme. A potom ešte ľudia, ktorí sa nemusia zamaskovať, aby sme si mysleli, že im na nás záleží.
Aby sme sa pochopili. Ak máš vlastných peňazí toľko, ako Martin Jakubec sebadôvery, tak míňaj ako šialenec, lebo zajtra možno bude po tebe. Ale ak to nie je tvoj prípad, tak odporúčam správať sa ako inteligentný človek. Zakrývaj sa len takou perinou, na akú máš.
Toto odporúčanie je ale zbytočné. Málo hrdinov obstálo v boji proti démonovi svadobných príprav. Zbytočný je argument, že ste mohli mať nové auto. Takéto poznámky sú predsa rúhanie! Chceš byť upálený?
Existuje však legenda o mužovi, ktorý vyslovil svoje námietky a prežil. Ten príbeh dokonca hovorí, že pri prípravách mohol povedať svoj názor a ten mal váhu! Ak ho poznáte, odkážte mu, že potrebujeme jeho príbeh, jeho vzor, jeho príklad. Voláme, aby POVSTAL a viedol tých, čo žijú v apatii a strachu. Čakáme na príchod hrdinu, ktorý zastaví plač ženíchov.
Ja viem, že ste tam vonku za monitormi. A viem, že tento blog nemôžete „lajknúť“, zdieľať ani komentovať. To, čo by nastalo, by bolo strašné. Ale nádej zomiera posledná.
A vám, ktoré teraz peníte a brúsite svadobné nechty… Viem, že ste tam. Cítim vás… Viem, že sa bojíte. Že sa nás bojíte. Bojíte sa zmeny. Nepoznám budúcnosť. Neprišiel som vám povedať, ako to skončí. Prišiel som… aby som vám povedal, ako to začne. Teraz zavesím tento blog na web … a ukážem týmto ľuďom to, čo im chcete zatajiť. Ukážem im svet … bez premrštených svadieb. Svet… kde je všetko možné. Svet, kde je manželstvo viac ako svadba. Čo bude ďalej … to nechám na vás.
–
korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: http://www.themarysue.com/
Ak ti článok pomohol, budeme radi ak nás podporíš zakúpením našich produktov:
-
-
-
Tričko MUŽOM
€25.00Výber možností This product has multiple variants. The options may be chosen on the product page -
Tričko SEMPER VIRILIS Herkules
€25.00Výber možností This product has multiple variants. The options may be chosen on the product page -
Tričko NIE SOM TVOJA MATKA – čierne
€25.00Výber možností This product has multiple variants. The options may be chosen on the product page -
Tričko SEMPER VIRILIS Diskobolos
€25.00Výber možností This product has multiple variants. The options may be chosen on the product page
Veľmi zaujímavá téma. Od svojich 10 rokov som jednoznačne rozhodnútý, že kým bude svet svetom túto koncepciu svadby neprímem. Momentálne mám 20 a nič sa na tomto mojom pohľade nezmenilo. Žiadne divadlo pre ostatných, len to, na čom záleží skutočne. Vďaka, pekný článok.
Zdar Pavol, držím palce, nech sa ti podarí udržať, čo si si predsavzal. Ver tomu, že tak ako na všetky chlapove rozhodnutia, ktoré stoja za to, aj toto bude jedného dňa pod tlakom. Dík za ocenenie.
Obsahovo veľmi dobrý článok. Ďakujem
Jozef
Dík Jozef za uznanie a verím, že aj ďalšie naše články dokážu inšpirovať.
Zdravim,
Chapem odpor v pripade ze sa to prehana. Ale toto je tiez extrem, vzbudzovat emocie a nenavist pred svadbou nikomu nepomoze. Je to skola diplomacie a treba si zakladne veci naplanovat vopred a dohodnut ze na vsetkom budete musiet obaja suhlasit – ale budte pripraveny obaja na ustupky! A vtedy to ide.
Ja osobne som snubenicy chcel splnit jej sen – takze vacsina bola po nej ale zas ona bola zo setrnej rodiny takze som mal skor opacny problem, musel som ju presviedcat na viac hosti 🙂 lebo moja blizka rodina bola troska vacsia a chceli sme mat rovnako.
Ale hlavne som chcel povedat ze odvaha je aj byt ochotny nebyt na svabe najvacsi sef a ustupit aj to je chlapske len hlupy clovek nevie nikdy ustupit.
Batman, vďaka za reakciu a názor. Nebudem ti protirečiť. Myslím, že budeš súhlasiť, že muž má byť pri svadbe rovnocenný partner. Ak ustúpi tak zo svojho rozhodnutia, nie preto, že ho donútia. Ak chceš splniť niekomu sen a musíš si na takú párty vziať pôžičku to je nerozum nehodný chlapa. Na druhej strane iste cítiš iróniu a nadsázku, ktorá v texte je, pretože jeho cieľom je satira mužov, ktorí sa nechajú napriek svojmu presvedčeniu zašliapnuť. Ešte raz vďaka za komentár.
Skvelý článok, vďaka, Peter. Ja som už dlho zástanca názoru, že radšej investovať viac do svadobnej cesty ako do samotnej svadby, alebo, ešte lepšie, do života po svadbe…
Šimon
Dík Šimon, zdieľam podobný názor.
zaujimavy clanok, preskocil som emotivne vylevy zhruba v strede ale nakoniec suhlasim – treba to mat po svojom a nebat sa byt iny ako mainstream a skusit aj nieco ine. Neviem v com moja svadba bola ina ale vsetko sme s polovickou my planovali a nie rodicia, zapojenych bolo vyse 30 ludi a bola to party mojho zivota ktoru by som kazdemu prial. sem-tam posielam niektorym kamosom pre inspiraciu scenar a ine organizacne pomocky 😉 ale taka svadba je super skuska teamovej prace – treba prijat kopu rozhodnuti a mierne ignorovat rodinu aj ked ciastocne prispieva 😉 alkohol, tanec, aktivity, pocet hosti, neskorsi prichod druhej vlny hosti a svedske stoly, dary atd… a svadobna cesta? bol som prvykrat letecky na dovolenke 🙂 mozno aj posledny… ale kamosovi sme zasa pomohli vymysliet lowcost alternativu – vsetky top aquaparky a slovenske hory… a mozno mu aj trochu zavideli tu pestrost… 😉 tak sme si o rok dali zopakovanie svadobnej cesty v aquaparku a zabudnutom hoteliku v horach… a autom v noci cez kopce kde je najviac jelenov na ceste 🙂
Vďaka za názor a osobnú skúsenosť.
Hlasim sa teda! 🙂 Uprimne som sa pobavil, ale musim povedat (aj sudiac podla svojho okolia), ze nas hrdinov tu zopar kusov este je. Kecali sme do toho zenam, platili sme to bez rodicov, nemali sme ani 70 ludi a aj tak stale zijeme. Da sa to! 😀
Výborne! Zostáva nám teda pomáhať tým menej šťastným 😀
Myslím že takých “povstalcov” ako ste Vy chalani by sa našlo aj medzi ženami, nie všetky nie sme zákerné egocentrické histerky mysliace si že sme sa narodili len preto aby sme raz v živote mali “svoju” svadbu snov aj keby na ňu bolo potrebné založiť rodičovský byt 😀 (fakt úprimne dúfam že také ženy nie sú) Nie všetkým sa nám snívalo o princeznovských šatách (a nie, nie som ani mužatka :D) článok ma pobavil (palec hore). pozdravuje Vás šťastne 11-12 rokov zadaná nevydávajúca sa “povstalkyňa”
Ďakujeme za podporu a tešíme sa z podobných povstalkýň 😉 a ešte ak sú aj naše čitateľky, tak to je najviac 🙂
Možno som zvláštna ale úplne suhlasim…vôbec sa mi nepáči predstava minút veľa peňazí na svadbu a pozvať tam ľudí ktorých som v živote nevidela, držať sa tradícií lebo čo o nás povedia sa mi tiež nechce…. súhlasím s tym ze svadba je krásny deň a pre mňa nemá cenu párty po obrade ale skôr obrat samotný, ved o tom to je že dvaja si niečo sľubujú väčšinou pred pánom Bohom mne by stačil obrad a možno torta s priateľmi ale mám pocit že dnes je viac všetko o svadobnej veselici ako o tom že dvaja si sľúbia že spolu zostarnu a budú sa o seba starať
lulu vďaka za koment. Presne o podčiarknutie týchto princípov šlo. Som rád, že ich zdieľajú aj dámy.
..s tymto uplne suhlasim. Sobas sa nesmie zamienat so svadobnym dnom !
Toto je podstata- tamto je obal.
Pekny matrixovsky zaver… Ale vies ako hlavny hrdina skonci…
Ďakujem. Ten záver už dnes dokáže identifikovať len istá generácia, tak som rád, že sa podarilo.
My sme s manželkou na svadbu peniaze veľmi nemali. Dostali sme peniaze, ktoré “zaplatili” rodinu a tých, ktorých chceli rodičia. Našich kamarátov sme si “platili” zo svojho.
Našu svadbu sme však pripravovali s jednym dôležitým postojom. S postojom, že pozývame známych a kamarátov na svadbu preto, aby sme si ich uctili. Chceli sme si ich uctiť dobrým jedlom, malým darčekom a pekným programom. Chceli sme, aby s nami zdielali našu radosť. Brali sme sa mladí (24, 22). Chceli sme našim kamarátom, tiež mladým, ukázať, že sa nemajú čoho báť a že to ide s troškou odvahy. Chceli sme, aby odchádzali s pocitom, že bolo o nich dobre postarané a nikto na nich nešetril.
Ten postoj úcty nie je otázka balíka peňazí, ale spôsob ako sa človek k hosťom správa.
Uf, dobrý článok. Vďaka Bohu, nepatrím k takýmto nevestám (dúfam :D). Svadbu budeme mať menšiu, jednoduchú, platíme sami. Možno rodina navrhne pomoc, ale nerátame s tým 🙂
Vďaka Barborka za ocenenie a za odhodlanie vymaniť sa trendu 🙂
fajn článok… prvýkrát som bola na svadbe, keď som mala 11 rokov a už vtedy ma to nebavilo 😀 nechcem sa nikoho dotknúť, ale Bože chráň, aby som sa takéhoto (z môjho pohľadu) cirkusu musela zúčastniť ako nevesta. mám tiež kamarátku, ktorá vyhlásila, že ak by jej priateľ náhodou trval na veľkej pompéznej svadbe s tými všetkými “tradíciami”, tak si za seba zoženie dablérku 🙂 večera v kruhu najbližšej rodiny, šaty pekné, ale jednoduché, tak si to predstavujem ja 🙂 najdôležitejší je však sľub pred Bohom a to ostatné až ďaleko za tým
Vďaka Barborka, snáď moja dcéra bude premýšľať nejak podobne 🙂 Ja som za tradície, ale za tie, ktoré sa v rodine naozaj tradujú t.j. podávajú z generácie na generáciu a nie len preto, že “to tak stále bolo”. Dík za komentár.
Podareny clanok! Po precitani clanku aj komentov ti musim povedat zlozit svoje uznanie – vediet napisat clanok s takouto mierou bolavej pravdy a cynizmu, ale zaroven takym stylom, aby si si nepohneval neznejsiu polovicu ludskeho pokolenia – nie je len tak. Drzim palce
Vďaka Tomas za uznanie. Niektoré veci sa zadaria jednoduchšie, niektoré idú ťažšie. V zásade nechceme byť prehnane cynickí, skôr nám teda ide o to, aby sme dali inšpiráciu k premýšľaniu. Ak sa to podarí, misia je splnená. Dík za reakciu.
Aj ked ide o dobru satiru, podla mna sa trochu podcenuje fakt, ze svadba bola vzdy vyznamna udalost, minimalne dovod na rodinnu oslavu. Prehanat netreba, iste, ale riesit koho pozvat a koho nie, to je fakt fuska, lebo ludia sa dost urazaju, ked ich nepozvete na svadbu. Ked sa vydavala sestra, vsetky peniaze za hostinu sa im vratili na daroch a este aj nieco ostalo navyse, takze zas az take zle to nebude. Dalsia vec je, ze vsetko, co nejako suvisi so svadbami, je s dvojnasobnym priplatkom, takze zase klasicka chamtivost.
Ludo, vďaka za komentár. O satiru samozrejme tak trocha ide, ale tak ako každá satira, aj táto, kritizuje niečo veľmi skutočné. Samozrejme som to nepísal ako manifest voči oslavám manželstva, ale ako protest proti hlúposti. A že sa niekto urazí, keď ho nepozvem na svadbu? Ja viem prečo som ho nepozval, ak tomu on nerozumie, je to jeho problém, nie môj. Takýchto ľudí sa vo svojom živote zbavte. Nepotrebujete ich. V mojom živote majú priestor tí ľudia, ktorým ho dám. Môj život totiž nie je demokracia, kde bude väčšina určovať, čo sa udeje.
Ak vaša sestra zainvestovala do svojej svadby svoje peniaze a vrátili sa jej v daroch, tak je to výborné. Ja som sa zamyslel nad tým, že našim prvým krokom do samostatného života je, že miniem peniaze mojich rodičov (nehľadiac na to, či to chcú, alebo nie). Kedy je v poriadku míňať peniaze iných ľudí na svoje potešenie? Možno by to bola zaujímavá otázka.
Čo sa týka predražovania, o tom nerád hovorím. Ak sú ľudia ochotní zaplatiť, pretože na to majú, je to podľa mňa v poriadku. Ak nemajú nezaplatia a kúpia si niečo, na čo im peniaze stačia. Treba sa prikrývať len takou perinou, na akú mám.
Ešte raz vďaka, že nás čítate.
Mal som ist kamosovi za svedka. Pred svadbou mi poslal tento nasledujuci skvost. Uz len nazov portalu hovori, ze ho svojpomocne nenasiel: https://zena.pluska.sk/spravna-volba-svadobnych-svedkov/rodina/svadba/662919.html
Tak mu vravim, chlapce uz teraz si pod papucov a zacni si tvorit vlastny svetonazor.
Vysledok? Nebol som ani na svadbe 😀
Vtipné. Okrem toho, že je ten článok zlý, je to aj strata času. Občas skutočne vznikajú absurdé situácie, keď si predstavíme, ako slečna nájde článok, pošle chlapovi s inštrukciou, že ho má poslať svedkovi, prečíta si jeho reakciu a nariadi, čo sa bude diať ďalej a muž len kyvká hlavou, ako hračka na čelnom skle auta. Môže takého muža žena rešpektovať?
Perfektný článok. Teším sa na to “povstanie”, lebo viem, že bláznivé ženy nie je schopný zabrzdiť nikto, len poriadny muž.
Kristin vďaka za podporu. Ženy s Vašim postojom nie je potrebné brzdiť 🙂
Skvelý hodnotný článok s ktorým sa plne stotožnujem. Nežime masky, žime autenticky to čo sme. Väčšinou sa to darí, no niekedy príde “pán strach” a pristihnem sa, že som maskou, podľa okolia.
Zaujímavý článok, ale mám z neho zmiešané pocity. Za mňa je svadba pozitívna skúsenosť. A nielen ten jeden deň a jednu noc, ale aj cca ročná prípravu predtým a svadobná cestu potom. Od začiatku sme to plánovali spoločne, s tým, že v niektorých témach mala “navrch” manželka a v niektorých ja. Bolo to tak prirodzené aj keď väčšinu problémov sme riešili spoločne. Zblížilo nás to.
Spomínam si, že som na jednom diskusnom fóre natrafil na príspevok, kde sa písalo: “dámy, kde ste kúpili oblek pre vášho manžela?”. Skoro mi sánka padla, že si ženy berú “chlapov” čo sa nevedia ani obliecť do saka. Z vlastného okolia dokonca poznám prípady, kedy vo veci svadby držali opraty rodičia. Platili aj rozhodovali o svadbe pre svoje “deti”. Schválne nehovorím ako o mužovi a žene. Toto sú extrémne prípady, ale bohužiaľ zároveň bežné.
Čo sa týka našej svadby, nebolo to finančne náročné. Hostia prispeli kto-koľko mohol, každý dobrovoľne. Od nikoho sme nič nežiadali, ani od rodičov a v pohode sme to zvládli. Prípravy neboli stresujúce, pretože dnes sa už dá všetko vybaviť cez internet. Svadobný deň a noc dopadli výborne a rád na ne spomínam.
Pohľad nevesty: Dobrá pointa, trochu sa však obávam, že pre niektorých sa stane (vlastne už stala, príbeh zo života :D) zásterkou pre ich, s prepáčením, držgrošstvo.
Jasné, že robiť si “svoju” svadbu za peniaze “našich” je nonsens. Preto som hneď na začiatku vyhlásila, že si svadbu zaplatíme sami. V našom prípade sa tak eliminovalo riziko a.k.a “koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj” (som si istá, že môj otec by naobjednával blbosti, ktoré vôbec nechceme a popozýval ľudí, ktorých vôbec nepoznáme – aj keď sme od neho neprijali ani cent, mal také tendencie. Nechcem si predstaviť, čo by z našej svadby bolo, keby došlo na scenár “ja platím, ja rozhodujem”.)
Keď si však svadbu platíme sami, za svoje, pre mňa to znamená plniť si NAŠE predstavy o svadbe; nie predstavy okolia, kultúry… Ale ani nejakého blogera.
Jasné, že tam nemáme kopec gýčov a hlúposti len preto, lebo k svadbe vraj “patria”, na druhej strane by som považovala za drzé šetriť napríklad na jedle pre hostí, teda mojich priateľov a tých, čo mám úprimne rada – nevravím, že jedlom treba plytvať, tiež nemáme päť chodov, ale skrátka šetriť len aby sme šetrili je podľa mňa druhý extrém. Podobne si neobjednám fotografa či kameramana, ktorí sú, s prižmúrením oči, priemerní, len preto, že sú lacní. Moje vizuálne a estetické cítenie by mi to nedovolilo. Kvalita skrátka zavážila nad tendenciou silou-mocou šetriť. Z kresťanského pohľadu to podľa mňa tiež obstojí – radšej niekomu zaplatím za poctivú prácu ako inému za fušerstvo, len preto, že si vypýtal menej.
Poznámky k šatám ma tradične srdia – stretla som sa s názormi ľudí, ktorí by svadbu mali najradšej asi za menej ako mesačný nájom bytu, že nevestine šaty by mali byť účelné a praktické, využiteľné aj po svadbe (jeden kňaz odporúčal biely nohavicový kostým…). Veď aj tými šatami, ich výberom, jedinečnosťou, krásou predsa vyjadrujem, že tento deň je pre mňa výnimočný, že to nie je jeden deň z milióna. Pohľad snúbenca, keď ma 1x videl v tých “princezničkovských” šatách, je nezabudnuteľný a hrejivý. Cítila som sa ako princezná a on ma tak vnímal. Je to úplne iný pocit, ako ísť k oltáru v hocičom aspoň trochu elegantnom, hlavne že to bolo biele a lacné. Ak by som si biele “princezničkovské” šaty nemohla dovoliť, ok, zrejme by som ich oželela – ale ak snúbenci na to majú a chcú to, prečo by si ich nemohli dopriať? Tu by som zdôraznila, že moje šaty boli nádherné, a predsa nie drahé, keďže som ich mala z druhej ruky. Je to otázka vkusu a hľadania, nie peňazí.
Snažili sme sa starostlivo rozlišovať, čo ešte áno a čo už nie; veľa nám pomáhajú (napríklad s výrobou výzdoby) kamarátky, známa nám navrhla krásne oznámenia, šaty som zohnala krásne a lacné, lodičky mi k nim predošlá majiteľka dala ako bonus a nosím ich už teraz, lebo sú pekné a pohodlné… Nemyslím si, že by sme nejako plytvali, a pritom pri pohľade zvonku (alebo blogera) by to tak možno vyzeralo. Skrátka – nesúď knihu podľa obalu.
Ale súhlasím, že okolo svadieb je to celkom dobrý biznis… Župan pre nevestu, vešiaky pre ženícha a nevesty (cca 10 eur, lebo na tom dreve píše “ženích” a “nevesta”), rovnaké šaty pre družičky, zladené pozvánky, obrusy, šaty, neviem čo… Tiež ma mrzí, keď sa svadba stane nie oslavou lásky, ale konzumu.