Inšpirujúci muži? Frank Sinatra

Piesne Franka Sinatru nestarnú. Nie preto, že by boli len dobre napísané. Ale preto, že v nich nájdeš radosť aj bolesť, s ktorou sa vie stotožniť každý chlap — či už si sa narodil v New Yorku v tridsiatych rokoch, alebo v Košiciach v osemdesiatomtreťom.

Môžeš ho milovať alebo nenávidieť, ale slávu Franka Sinatru neodignoruješ. Stal sa symbolom elegancie, mužnosti a života plného rizika, jazzu a ginu. Aj 27 rokov po smrti je jeho meno stále synonymom pre štýl, večerný drink a neoddiskutovateľnú charizmu. Páni, prichádza Frank Sinatra.

Bol to muž plný protikladov. Vedel byť karikatúrou sameho seba — spieval, tancoval, žil naplno, niekedy až za hranou. FBI si ho roky preklepávala kvôli možným prepojeniam s mafiou. A buďme úprimní — v dnešnej dobe by ho sociálne siete zničili rýchlejšie, než by stihol dopiť svoj prvý koktail.

Staň sa členom
A ZÍSKAJ PRÍSTUP K PRÉMIOVÉMU OBSAHU, FÓRAM A ĎALŠÍM CHLAPOM

• Diskusné fóra – zorganizuj chlapov okolo seba, alebo sa pridaj k iným, preberaj všetko, čo ťa trápi a zaujíma, poraď iným
• Nájdi si chlapov z Mužom.sk vo svojom okolí – vyhľadávanie na mape
• Prednostné informácie ohľadom organizovaných stretnutí – takto si stále nájdeš miesto na našich častokrát vypredaných spoločných aktivitách
• Vlastná nástenka a možnosť zdieľať svoje nápady s komunitou
• 10% zľava na náš merch
• Prístup k prémiovým článkom
• Prístup k prémiovým podcastom

VIAC INFO

A predsa — keď si pustíš jeho hlas, niečo sa v tebe pohne. Nie preto, že chceš byť ako on. Ale preto, že ti cez tie piesne ukazuje, čo znamená byť mužom — so všetkými jazvami, láskami, chybami aj pýchou. Bez potreby prežiť nočné mory Las Vegas, vieš tú istú túžbu po slobode, ten istý smútok, keď niečo nevyjde.

Tak poďme na to. Čo sa od neho môžeme naučiť?

Každý chlap má v sebe dvoch mužov. Minimálne.

Frank Sinatra vraj žil len vtedy, keď spieval. A keď počuješ, ako po piesni plnej melanchólie („Send in the Clowns“) nasleduje sebavedomý výkrik hazardéra („Luck Be a Lady“), pochopíš, že ten človek nežil jeden život — ale hneď niekoľko naraz. V jednej chvíli ti stisne srdce, keď sa cez hudbu premení na zlomeného muža, ktorého láska dobila viac ako päste. A v tej druhej je späť — s klobúkom na boku, martini v ruke, úsmevom a luskaním prstov, akoby sa nič nestalo.

A presne takto žije aj väčšina chlapov. Nie na pódiu, ale vo vlastnej koži. V práci hráme rolu šéfa alebo makača, doma otca či partnera, na pive kamoša, a v tichu noci možno niekoho, koho trápi to, čo si nemôže dovoliť povedať nahlas.

Muž je protiklad. Je v ňom zrelosť aj chaos. Vie byť frajer aj zlomený básnik. Máme v sebe túžbu po sile, ale aj momenty, keď by sme najradšej zaliezli niekam ďaleko od všetkého. A vieš čo? Je to v poriadku.

Z nejakého dôvodu sa od nás čaká, že budeme neohrození ako postavy z gangsterských filmov — chlapi, ktorí sa nikdy nesklonia a vždy majú plán. Ale zároveň máme byť aj tichí melancholici, čo popíjajú whisky v kúte baru a premýšľajú, kde sa to všetko pokazilo.

Odpoveď nie je buď-alebo. Je to áno aj áno. Lebo sme muži. A zároveň sme ľudia. A nie je na tom nič slabé.

Frank Sinatra to žil naplno. Nehral sa na dokonalého. Len nám ukázal, že všetky tie protiklady môžeš nosiť v sebe… a ešte to aj premeniť na hudbu, ktorá sa ti dostane pod kožu.

Nezabudni na minulosť

V seriáli Mad Men povie Don Draper niečo, čo znie ako z motivačného Instagramu: „Žijem tak, ako keby zajtrajšok neexistoval.“ Jasné, chlap, čo večeru zapíja whisky a ráno vstáva s novou ženou, to môže tvrdiť. Ale my vieme svoje.

Minulosť ťa totiž skôr či neskôr nájde. Nezaklope. Neohlási sa vopred. Len zrazu ucítiš vôňu, melódiu alebo ten jeden pohľad a zistíš, že si späť – v čase, keď si ešte veril, že niektoré veci nikdy neskončia.

Sinatrova pieseň It Was a Very Good Year (jedna z mojich obľúbených) je presne o tom. Nie sentimentálny výkrik za mladosťou, ale spoveď muža, ktorý chápe, že život sa meria v láskach, stratách a momentoch, ktoré si neplánoval – ale dnes si ich pamätáš jasnejšie ako včerajšie správy. Nie je to o počte žien, ale o tom, ako ťa niektoré opustili… a niektoré si opustil ty.

Vždy keď zaznie, cítim niečo, čo nedokážem vysvetliť. Ako keď ti niekto otvorí starú ranu – nie aby ťa zranil, ale aby ti pripomenul, že si prežil. A že to možno malo význam.

Minulosť nie je len hmla za nami. Je to archív toho, kým sme boli… a čo z toho si berieme ďalej. Nezáleží na tom, akí sme boli kedysi úspešní, obľúbení alebo silní. Ak dnes stratíme smer, ak sa opijeme vlastnou nostalgiou, sklameme nielen seba — ale aj tých, čo sa na nás pozerajú a dúfajú, že ich nezradíme.

Frank nás učí, že sa nemáme hanbiť za to, čo bolo. Ale ani v tom uviaznuť. Spomínať s úctou. Žiť s vedomím. A ísť ďalej ako muži, ktorí vedia, odkiaľ prišli.

…skús nezostať v minulosti

Ak toto čítaš, tak žiješ. A to je v zásade tá najlepšia výhovorka na to, aby si niečo spravil so svojím životom. Nie zajtra. Dnes. Jasné, isté sú len dve veci – dane a smrť. Ale všetko medzi tým? To je priestor pre teba, vedúci.

A presne o tom spieva Sinatra v piesni I’m Gonna Live Till I Die. Dve minúty energie, ktorá ti pripomenie, že život nie je len o prežívaní. Nie je o tom, aby si sedel so založenými rukami a čakal, kým „niečo príde“. Nie. Je o tom, aby si žil, kým ešte môžeš.

Neznamená to robiť hlúposti alebo prepadnúť hedonizmu. Nehovoríme o tom, aby si všetko minul na škótsku a cigary (aj keď občas si jednu môžeš dať, ak vieš, prečo to robíš). Hovoríme o tom, aby si bol ten chlap, čo sa nebojí pozerať ľuďom do očí, dať si kravatu, urobiť prípitok, priznať chybu a o to viac makať na tom, aby vyhral nabudúce.

Byť tým, kto žije naplno – nie preto, že chce ohromiť svet, ale preto, že si váži, že tu je. Sinatra to vedel. Preto ti ten jeho hlas – aj keď trvá len dve minúty – vie rozbúchať srdce a zasadiť tam iskru.

Nezostávaj v minulosti. Nezasekni sa v tom, čo si pokazil. Otriasť sa. Nadýchnuť sa. A spraviť niečo, čo má váhu. Pretože ten prípitok si nikto nebude pamätať, ak ho nevyslovíš.

Takže vstávaj. Máme toho ešte veľa pred sebou.

Láska ťa rozloží na súčiastky

Poďme si to priznať rovno – vedeli sme, že k tejto téme sa dostaneme. Láska. Neviem o nej hovoriť úplne presne. Pre niekoho najväčší dar a pre iného najväčší kríž.

Jeho piesne nie sú len o láske, sú o jej následkoch. O tichu po výstrele. O tom momente, keď ti to celé dôjde. Keď už nie je koho objať a v izbe zostal len prázdny pohár, stena bez fotky a ticho, ktoré hučí ako more. Stačí si prejsť jeho piesne – I’ll Never Smile Again, All Alone, Rain in My Heart. Už len tie názvy sú ako guľky do hrude. Každá nesie svoj kaliber bolesti.

A potom príde Angel Eyes. Tá vec ťa neudrie priamo. Nie. Ona ťa pomaly rozkladá. Pripomína ti, že môžeš mať kamarátov, môžeš chodiť do fitka, pozerať Netflix, piť ako starý námorník a baliť nové ženy. Ale keď si večer sám, a tvoj mozog sa konečne zastaví… zrazu je tam ona. Spomienka. Výčitka. Túžba. A láska – tá skutočná – ťa poriadne prepleskne.

Je to tak. Láska ťa roztrhá na kusy. Niekedy doslova. Budeš sa cítiť, akoby ti niekto vytrhol vnútornosti, prežul ich a hodil späť.

Ale napriek tomu, alebo práve preto, je to to najdôležitejšie riziko, ktoré ako muži môžeme podstúpiť. Sinatra to vedel. V jeho hlase bola túžba. Bolesť. Nádej. A to je dôvod, prečo mu to žerieme dodnes.

Láska ťa môže aj zachrániť

Sinatra to vedel. Preto jeho piesne zneli tak, ako zneli – akoby sa vesmír na chvíľu zastavil, keď sa držíš za ruku s niekým, koho miluješ, alebo robíš niečo, o čom vieš, že to miluješ. Vyber si. Pre muža láska k žene nie je jedinou láskou. Nemusí byť. Akoby sa všetko – aj tie najbežnejšie chvíle – na chvíľu zmenilo na niečo väčšie. Kráčaš po chodníku a vietor ti fúka do tváre… a zrazu to nie je len vietor. Je to spomienka, dotyk, spojenie.

Láska nás neoslobodzuje od sveta. Ale dáva svetu dôvod. Pomáha nám znášať jeho váhu. Prekonať rutinu, výzvy, samotu. Dá ti silu, aj keď si dolámaný. Dôvod, keď už žiaden nevidíš. Nech si už vyberieš lásku k čomukoľvek, alebo komukoľvek.

Nech Život nie je len o prežití. Život je o tom, čo miluješ, a ako veľmi ti na tom záleží.

To je Život

Najlepšia časť na tom všetkom je, že život – so všetkými svojimi pádmi, triumfmi, rozchodmi, výhrami aj prehrami – prichádza zabalený v jednej veľkej, zvláštnej, krásnej krabici.

Možno najdôležitejšia lekcia od Franka nie je v slovách, ale v postoji. Že môžeme očakávať všetko. Budeme milovať aj strácať. Budeme silní aj zlomení. Budeme ticho pozerať do stropu aj kričať do noci. Budeme darebáci aj rytieri, opilci aj hrdinovia. Hore, dole… a potom znova.

A presne o tom to celé je. To je život.

Čo nám ostáva? Zdvihnúť klobúk, narovnať si kravatu – a vykročiť. Po svojom.