Prečo som vďačný, že som mal problém s pitím

Niekoľko životných lekcií z dna fľaše

Autor článku: Joe Webber.

Ahoj, som Joe a mám… blog o móde. 

A teraz všetci spolu: Ahoj, Joe!

Čo ste si mysleli, že o sebe poviem?

Popri písaní blogu o móde som väčšinu rokov 2016, 2017 a 2018 strávil v neustálom kolotoči sľubov o tom, že prestanem piť. Najprv som si sľúbil prestať, potom som to porušil a tak to šlo dookola. Vedel som, že pijem priveľa. Ešte som bol zdravý po fyzickej stránke, mal som super manželstvo, prácu. No všetko to pivo, víno a whisky si začínali vyberať svoju daň. Veci vôbec nešli správnym smerom. Čoraz viac som sa zaguľatieval a pre neutíchajúcu opicu som si ani nepamätal, kedy mi naposledy bolo dobre. Väčšinu času som buď pil, alebo sa snažil nepiť. Zúfalo som však túžil prestať s tým a odsunúť alkohol do zabudnutia. 

Veľa som o tom čítal. Skúsil som terapiu troch rôznych terapeutov. Vyskúšal som rôzne metódy, programy, dokonca lieky. Všetko sa mi zdalo náročné a komplikované. Nakoniec na mňa zabrala výzva od autorov Alkoholového experimentu (The Alcohol Experiment). Je to bezplatná, jednoduchá výzva postoja mysle a obsahuje vedou podložené riešenie „suchého januára“ bez alkoholu. Tento trend skúšajú mnohí po tradične alkoholickej sezóne konca roka (musím vyhlásiť, že nemám nijaký obchodný vzťah s programom alebo jeho zakladateľmi, iba ak to, že som šťastný zákazník, ktorý neplatí. Zdôrazňujem, že je bezplatný).

Čo teda znamená, že to na mňa „zabralo“? Abstinujem od konca roka 2018. Odvtedy je to viac než rok (niežeby som si to rátal, neverím, že to nejako pomáha. Príliš veľa moci by som dal veci, ktorá má v mojom živote hrať iba zanedbateľnú úlohu). Kedysi som patril k ľuďom, čo na čapáka, dobré tvrdé alebo vínko nedajú dopustiť. Týždenne som do seba kopol tak dvadsaťpäť až štyridsaťpäť poldecákov. James Bond, Don Draper, a ja. Toľko som pil. A dnes? „Nezáujem“ je asi najlepšie slovo, ktoré vystihuje môj vzťah (respektíve jeho neprítomnosť) k alkoholickým nápojom. A som veľmi vďačný, že sa mi také niečo stalo, lebo ten proces ma mnohému naučil.  

Nie, že by som vám teraz chcel odporúčať, aby ste podľahli alkoholu ako pokusu o nejaký zvrátený spôsob vyššej formy sebapoznávania. Veľa problémov ma obišlo, s rešpektom uznávam a so všetkou úctou sympatizujem s tými, na ktorých dôsledky otravy alkoholom dopadli v plnej sile a spôsobili im reálne ťažkosti. Napriek tomu si však nemyslím, že preháňam, keď poviem, že vďaka boju so závislosťou na alkohole som (aspoň ja) objavil vyššie úrovne svojho vedomia. Myslím to vážne. Akože, stále som ešte magor, ale už nie taký, ako kedysi.

Na všetky vedomosti, ktoré som získal z biológie, sociológie a psychológie a využil pri boji s takým ohromne sebadeštruktívnym problémom, ako je alkoholizmus, tak skoro nezabudnem. Skúsenosti, čo som získal, som uplatnil na nespočetné množstvo iných oblastí môjho života. Možno sa vám pošťastí urobiť podobne, či už s pitím máte problém a trápi vás to, alebo ani nepijete. Poviem vám čosi z toho, čo som sa naučil.

Chcieť a mať rád neznamená vždy to isté

Toto ma dorazilo, lebo keď som uchopil koncept, zrazu dával úplný zmysel. Prirodzene, môžeme túžiť po veciach, ktoré chceme. Často je to tak. No môže sa nám stať aj to, že túžime po veciach, ktoré nemáme radi. Naozaj. Vysvetlím, čo tým myslím, dávajte pozor. 

Niektorí túžia po alkohole, hoci neznášajú pocit opitosti a jej následky. Niektorí túžia byť obeťou, aj keď neznášajú, keď znejú ako plačkovia (to platí aj pre mňa). Niektorí túžia po spoločnosti človeka, ktorý je pre ich mentálne a fyzické zdravie úplne nevhodný a spôsobuje im utrpenie. Rozdiel, chlapi, robia chemikálie v mozgu. Môže za to dopamín. Ten sa niekedy nesprávne nazýva „hormónom šťastia“. Nie je to tak celkom pravda. Dopamín môže k šťastiu dopomáhať, no v skutočnosti je to hormón túžby. Hormón chcenia a je neuveriteľne mocný. Dosť na to, aby si nás ostatní ľudia alebo naše podvedomie vycvičili do takej miery, až budeme chcieť veci, ktoré nemáme radi.  Jedenie kila cukríkov. Gambling. Neustále kontrolovanie sociálnych sietí. Nakupovanie. Všetko sú to veci, čo si vedome možno ani veľmi neužívame, a čo je ešte horšie, dlho po nich sa cítime ako trosky. Sú to čisté straty a my to vieme. Neposkytujú nám už nijaké uspokojenie z krátkodobého hľadiska, nieto ešte z dlhodobého. Chuť na ne však ostáva.  

Za všetko je teda zodpovedný dopamín. Mrzuté je, že dopamín vôbec nerozlišuje, ba priam sa ani nestará o to, či máme vec, po ktorej túžime, nejako obzvlášť radi. Pritom by sme sa mali sústrediť na oxytocín a serotonín, lebo práve tieto dve látky vytvárajú pravú radosť. A čo s dopamínom? Dopamín je mocný. To môže byť aj dobré, aj zlé. 

Vašu myseľ možno ľahko ovplyvniť – či už zvonku, alebo zvnútra

Človek má v hlave dve vedomia. Budeme ich volať „predný mozog“ a „zadný mozog“. Zadný mozog je skvelý autopilot. Zaoberá sa tým, „ako robiť veci“. Vďaka nemu dýchame, prežúvame a žmurkáme automaticky bez toho, aby sme premýšľali nad všetkým, čo pre to treba urobiť. Vďaka tomu môžeme odšoférovať štandardnú trasu ráno do práce a v okamihu na ňu zabudnúť. 

Predný mozog funguje na báze vedomého objavovania. Zaoberá sa tým, „prečo vykonávať činnosti“. Ak nás niečo odlišuje od zvyšku fauny a flóry na tejto planéte, tak je to zrejme on. Napriek tomu strávime drvivú väčšinu času autopilotovaním zo zadného mozgu. Na tom nie je nič zlé. Ak by to tak nebolo, nikdy ani len nevyjdeme z domu. Všade by bol jednoducho príliš veľký hluk. Lenže zadný mozog sa dá ľahko preprogramovať. A než sa nazdáme, skupinové myslenie (žijeme vo svorkách), účinný marketing, alebo nešťastie nás ťahá naspäť dole k zlým návykom. Dobrá správa je, že cvikom môžete pred a počas týchto návykov aktivovať predný mozog a vyjsť z bludného kruhu. Po tomto sa doslova začne štruktúra vášho mozgu meniť na fyzikálnej úrovni. Volá sa to neuroplasticita. Je vedecky podložená. A musím vám povedať, že už len to, že ja v piatky (a v soboty) večer netúžim ležať rozkysnutý na pohovke, pozerať Netflix a stiahnuť pri tom celú fľašu Jamesona, zo mňa robí živý príklad. Navyše, celá tá myšlienka mi teraz príde nudná, až to bolí. Opak lásky nie je nenávisť. Je ňou ľahostajnosť. A áno, ešte stále zbožňujem pozrieť si dobrý futbalový zápas alebo nejakú šou. No už to nie je o tom, že počas toho sa spijem pod obraz boží a pozerám telku štyri hodiny vkuse.

Píšte si denník a nájdete kľúč k zmene svojho mozgu 

Písanie vytvára nové spojenia medzi predným a zadným mozgom a posilňuje tie staré. Čím viac píšete, tým ľahšie spozorujete, že začínate premýšľať zadným mozgom, napriek svojim najlepším úmyslom. Pamätáte si ešte, čo vám ako malým hovorili o troch spôsoboch učenia? Niektorí sa učia najlepšie tak, že niečo pozorujú. Niektorí sú zameraní na sluch a keď niečo počúvajú, odnesú si najviac informácií. No a nakoniec máme tých, čo sa učia tak, že vykonávajú činnosť svojho záujmu. Musia sa ju sami naučiť fyzicky vykonávať.

Písanie kombinuje všetky tri procesy.

Vidíte, čo píšete. Pri písaní počujete ozvenu viet vo svojej hlave. Činnosť vykonávate tým, že jazyk tvarujete a dávate svoje myšlienky na papier do konkrétnej podoby. Tu sa dejú doslova divy. Prijímame o TONY viac informácií, keď si ich zapisujeme, než keby sme ich len pozorovali alebo počúvali prednášku. Pri písaní mozog pracuje na plné obrátky a umožňuje nám tak naučiť sa o sebe oveľa viac. Takže aj keď ste sa nikdy nepovažovali za spisovateľov a chcete vyskúšať čosi nové, či niečo na sebe zmeniť, píšte. Píšte. Píšte. Píšte. Všetko vám to ohromne uľahčí.

Myšlienky a pocity sú oveľa prchavejšie, než si myslíte

Keď som znova dostal chuť na pohárik, zvykol som si predstavovať, ako tá myšlienka vychádza z úst skazeného tínedžera. Predstavoval som si dvanásťročného chlapca alebo dievča vo svojej neupratanej izbe plnej čačiek, ako zúfalo prosíka o novú videohru (sezónne remeselné pivo), alebo najnovší pár tenisiek (drahá whisky), alebo lístky na popový koncert (kvalitná fľaša červeného vína) istý si tým, že ak to nedostane, „Tak so mnou bude AMEN!!!“ Samozrejme, zlatko. Jedného dňa s tebou amen určite bude. Ale nie preto, že nedostaneš vec, ktorú si si práve zmyslel, že ti ju treba. 

A viete čo? Tak ako trucujúce decká, ak aj vy trochu počkáte, zvyčajne vás pocit alebo myšlienka po chvíli prejde.

Myšlienky a emócie, ktoré zažívame, sú oveľa prchavejšie, než sa nám na prvý pohľad zdá. Niekedy je až komické, ako rýchlo sa frustrácia, prasknuté nervy a smútok dokážu vytratiť. Často som chodil spať s hrozným pocitom zbytočnej existencie. V tom momente by som bral smrť v spánku asi za najlepší spôsob, ako odbremeniť všetkých, ktorých som svojou nešťastnou existenciou ovplyvnil (o mňa sa báť nemusíte, o tých pocitoch som povedal svojmu lekárovi, partnerke aj trom poradcom. Neustále sa snažím na nich pracovať). A či som sa ráno budil s rovnakým zdrvujúcim pocitom skľúčenosti? Niekedy. Častejšie sa mi však stávalo, že ráno som sa cítil… funkčne. Nie nejako skvele. Ale dalo sa to. Ak to porovnám s myšlienkami a pocitmi z noci predtým, tak to bola obrovská zmena. 

Je to normálne. Život je bolesť. Ale ak tomu dáte čas, často sa posuniete vpred rýchlejšie, ako by ste sa boli nazdali. Nielenže je to v poriadku, je to tak dobre.

Nie som vôbec taký jedinečný, ako som si myslel, a je to skvelá správa!

Keď si uvedomíte, že nepatríte k nejakým super jedinečným tvorom s úplne odlišnými myšlienkami a neriešiteľnými problémami, je to veľká vec. Až vám raz dôjde, že ste jedným z iks ľudoopov poskakujúcich na kúsku obyčajného šutra, ktorý obletuje bezvýznamnú horiacu červenú guľu, otvorí vám to oči pre nespočetné množstvo riešení. Pocit osamelosti sa scvrkne. Máte nádej, lebo pred vami už mal niekto podobný problém ako vy. Vaše problémy už vyriešili ľudia na 99,99 % podobní vám (nie ste takí jedineční, ako ste si mysleli). Vám treba už len zistiť, ako to spravili a zopakovať ich kroky. Cesta už je. Je už vysekaná, vydláždená a vysvietená. Nemusíte vytvárať novú. Treba ju len nájsť.

To, čo nás „definuje“, si radi prisvojujeme, aj keby to boli zlé veci

Toľkí sa boja prestať piť len preto, že sa so svojím pitím už stotožnili. Mnohí ľudia s nadváhou sa tak dlho stotožňujú s prívlastkom „veľký“, že si ani nevedia predstaviť opak. Chmúrni nevrlí chlapi ostávajú naďalej chmúrnymi a nevrlými sčasti aj preto, lebo vždy patrili medzi mizantropov.  Je neuveriteľne náročné vzdať sa časti samých seba. Je jedno, akej. Aj keby nás tá časť psychicky a emocionálne zabíjala. Budeme tú časť osobnosti neznášať, budeme sa zubami-nechtami snažiť nebyť takí, ale vzdať sa jej, to nie. Myslíte si, že mne sa páčilo byť mrzutý, nešťastný pijan? Horšiu vec nepoznám. Horšiu osobu nepoznám. Napriek tomu však strach z neznáma a možnosť formovania novej, lepšej identity sa zdajú byť také nemožné, až to desí. 

Chcem vám povedať, že keď už raz začnete svoje staré ja zanechávať za sebou, strach z vás opadne. Netvrdím, že to nebude niekedy nepohodlné. A určite to nebude ľahké. Negatívna identita nie je lepšia ako žiadna a hoci sa možno istý čas bude zdať, že trčíte na jednom mieste a bežíte naprázdno, nakoniec dobehnete do cieľa a vybudujete svoje ja na niečom, na čo budete hrdí. Už nebudete len súčtom prívlastkov, ktoré vám časom prischli.

Spoločnosť triedi závislosti podľa skupenstva, má k nim úplne rozdielny prístup a preto to môže byť kontraproduktívne

Je až absurdné, ako sa ľudia správajú k niekomu, kto je závislý na alkohole v porovnaní s niekým, kto je závislý, napríklad, na nikotíne alebo cukre (sú to rovnako ľahko dostupné návykové látky). Toľko moralizovania a hanby okolo celého problému s alkoholom skôr škodí ako pomáha. Keď má niekto problém s pitím, tak nevyhľadá skorú pomoc už len zo strachu z odsúdenia okolím. Azda budeme takých ľudí viniť? Nikto nechce mať povesť alkoholika a ožrana. Keď však niekto prizná, že má problém so závislosťou na nikotíne alebo na cukre, sme celí radi, že sa ozvali, a hneď im začneme sypať z rukáva proaktívne zdravé spôsoby, ako môžu svoj problém riešiť. Nenálepkujeme ich ako nemorálnych. Keď sa o niekom v komunitnom centre alebo na fare dozvieme, že je veľa sladkého alebo priveľa fajčí, nezačneme ich hneď odsudzovať a škatuľkovať, že sa už z toho do konca života nedostanú. Navyše, z medicínskej stránky pojem alkoholik ani neexistuje. DSM-5 (Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch, pozn. prekl.) používa pojem porucha užívania alkoholu, a ten nie je jednoznačný. Je v ňom zahrnuté všetko možné. Nemusíte spadnúť na samé dno, ak chcete vyhľadať pomoc. Nemusíte problém utajovať. Nemusíte vkuse pociťovať len hanbu a samotu. Nemusíte si namýšľať, že si budete musieť toto bremeno niesť so sebou po celý zvyšok života. Ste normálne fungujúca ľudská bytosť, len ste si navykli na návykovú látku, ktorú spoločnosť vo veľkom donekonečna pretriasa a inokedy ospevuje. Blahoželám! Ste normálni!

Každému je to fuk, hoci vy si myslíte opak

„Nebudú si o mne myslieť, že som divný, keď si nedám? Nepomyslia si, že som nejaký svätuškár alebo pokrytecký suchár?” Možno si pomyslia. Ale sám som prišiel na to, že takí ľudia sú otravy, takže aj tak nestoja za váš čas. Dobrá správa je, že drvivej väčšine ľuďom je fuk, či pijete, nepijete, či si objednáte šalát alebo hranolky, alebo či vám sadne oblek a máte vyleštené topánky. Je im to jedno. Všetci si žijeme vo svojich bublinkách, takmer neviditeľných pre ostatných ľudí. Pokojne by ste mohli vojsť do luxusného koktejlového salóna v kostýme gorily, objednať si sódu s limetkou a nikto by si vás, alebo váš nápoj, ani len nevšimol. Ako by však reagovali, keby si váš nápoj všimli? Osobne som zažil zo strany takých ľudí poriadnu závisť. Predsa len, nechcieť si dať nejaký alkoholický nápoj je tak trochu superschopnosť. Okrem toho, čím viac si ostatní vypijú, tým som pre nich krajší a vtipnejší. Tadá.

Schopnosť pochybovať o sebe a zmeniť svoj pohľad na veci je využiteľná v mnohých iných oblastiach.

Nezdravé stravovanie. Sociálne siete. Telka. Záchvaty hnevu. Nevraživosť. Majú na mňa tieto veci nejaký dobrý vplyv? Čo ak by som sa trošku zamyslel nad svojimi pocitmi, keď na ne príde, a spočítal si všetky plusy toho, že sa týmto návykom vyhnem a mínusy toho, keď v nich budem naďalej pokračovať? Nestojí to doslova nijakú námahu. Stačí len pridať ne- pred robiť. To je ako s pitím. Keď som prestal piť, v mnohých oblastiach sa mi zlepšil život (schudol som, nabral svaly, lepšie spím, mám stabilnejšiu náladu, som šťastnejší, mám tvorivejšie myslenie, zlepšil som sa v práci a tak ďalej). Existujú aj iné veľké výhody toho, keď sa týmito zlozvykmi a emocionálnymi výkyvmi nenecháme stiahnuť a nebudeme sa nimi zaoberať? Stavte sa, že sú. Keď som sa zbavil alkoholu, uplatnil som rovnaký princíp na tortilové čipsy. Pýtal som sa sám seba: fakt mi až tak chutí bez rozmyslu jesť tortilové čipsy nad drezom v kuchyni po zlom dni v práci? Keď som si dovolil vôbec na to pomyslieť, zistil som, že nie. Neskôr si to všimla aj moja žena: „Počuj, tento balík čipsov je v barovej skrinke skoro mesiac. Kedy si prestal jesť čipsy?“ Netuším. Len som… prestal. Vtedy, keď som sa nad tým konečne raz zamyslel, namiesto toho, aby som len bezmyšlienkovite otvoril balík a začal z neho vyjedať. 

Ako to vidím dnes

Až mi je čudné to tak povedať, ale môj problém s alkoholom je asi to najlepšie, čo sa mi kedy v živote stalo. Naučilo ma to veľmi veľa o človeku. Naučilo ma to čosi o spoločnosti. Naučil som sa niečo o svojej jedinečnej perspektíve ako aj o tom, aký som obyčajný. Naučil som sa o vnútornom presvedčení a myšlienkových postupoch, o vnímaní vecí ako celku a o vnímaní detailov. S istotou viem povedať, že nič z toho by som sa ináč nenaučil.

Nad pitím premýšľam dnes málokedy. Získané poznatky spolu s odskúšanými metódami, ktoré som použil na to, aby som zmenil svoj pohľad na alkohol, mi dali predlohu. K tej som sa zas a znova vracal, nech som mal akýkoľvek problém. 

Alkohol však už nie je jedným z nich.

_________________________

Joe Weber je riaditeľ a redaktor internetovej stránky www.Dappered.com so zameraním na cenovo dostupné štýlové oblečenie a doplnky. Je zástancom myšlienky, že správny a dobrý život v peknom oblečení nemusí znamenať, že naň musíte minúť celý majetok.

–
zdroj: artofmanliness.com
korektúra: Ivana Varga