O vodotesnej mačke a šibaní krompáčom
Každý “koronadeň” je (nielen) u nás námetom na knihu. Podobne je to u každého, kto má dvoch malých synov. Skúsim len promile z toho, čo sa tu deje.
Každý “koronadeň” je (nielen) u nás námetom na knihu. Podobne je to u každého, kto má dvoch malých synov. Skúsim len promile z toho, čo sa tu deje.
Ostrihal som ich. Oboch. Úplne sám svojím holiacim strojčekom. “Ocííí? Už sa to nedá vydržať! Tak dlhé vlasy!” (Keby som za každým “OCÍÍ?” dostal 1€, už som milionár!) Do školy a škôlky už aj tak NIKDY V ŽIVOTE nepôjdu, čiže výsledok môjho strihania vlastne nie je podstatný.
Danka bola ticho. Inými slovami: Nehovorila nič. Len varila. Či piekla? Neviem. Asi všetko naraz. Tieto dni je stále v kuchyni. Inak, minule nás prišla pozrieť do obývačky.
Každopádne, večerná akcia “príprava na veľkonočný oblievačkový útok” vyzerala asi takto: Danka mi pripomenula, že babka nedávno chlapcom poslala striekacie pištole. Navrhla mi, aby som ich akože tajne podhodil chlapcom. Ležiac na gauči som sa len prevalil na druhý bok. Do toho jej vreskot: “Vypnite ten televízor!” Filip plače. Adam nesie mačku Sandy ako Vuittonovu kabelku. Pokračuje sa hádkou o tom, že Filip sľúbil pomoc s bábovkou, na čo zabudol v momente, keď mu brat hodil loptičku do hlavy. Danka zúri, Filip plače, Adam trápi Sandy, ja ležím. Rozmýšľam, že by som mohol ísť so smetím. Odradilo ma opätovne sa vystaviť sídlisku, kde mám za každým pocit, že z každého okna na mňa mieria ostreľovači, ktorí čakajú na moment, kedy si čo i len omylom zložím rúško alebo nebodaj vykročím z obvyklej trasy k smetiakom. OK, ostávam doma.
Tajne som im akože podsunul pištole (ešte bez vody). Ukryli ich do modrého kufríka, ktorý si v ich izbe už roky nikto nevšimol. Filip pre istotu Danku upozornil, aby sa do modrého kufríka určite ani náhodou nepozerala. Samozrejme, hneď pochopila.
Pondelok ráno. 7.40! Áno, priam luxusné vstávanie. (Keď je voľno, VŽDY, opakujem, VŽDY vstávajú medzi šiestou a siedmou.) Napodobňujúc posunkovú reč elitných jednotiek NAVY SEALS, sme my, chlapi, vyštartovali pre pištole. V tom sme zistili, že veď JA nemám pištoľ. Adam si spomenul, že jednu majú za trest odloženú pred vchodovými dverami. Dokonca je už týždne naplnená vodou, čo aj vysvetľuje, prečo musela ostať pred vchodovými dverami.
Zastali sme pred spálňou. Counter strike 2020. Posunkami som odrátal 3,2,1 ideme. Filip sa pri tom tváril ako Rambo v najlepších rokoch. Z bezpečnej vzdialenosti, tak, aby nás mama nemohla zabiť, sme vytasili zbrane a podnikli útok. Kým voda presiakne cez paplón, chvíľu to trvá, takže škodoradosť mala mierny delay. Nevadí. Útok sa vydaril. Bez obetí na životoch. Neviem, kde bola vtedy Sandy. Asi po stý krát oľutovala, že s ňou musíme bývať. Nevadí.
Adam si na ňu aj spomenul. Dôrazne mladšieho brata upozornil, že Sandy oliať nemôžeme, aj keď je dievča, lebo nevieme, či je vodotesná. Áno. Mačka.
Filip len zavelil: “A teraz ešte mamku vyšibeme KROMPÁČOM.” Starší Adam hneď vedel, že je to blbosť, ale zostal ticho. Veď čo ak by sa náhodou na scéne zjavil krompáč. NIKDY NEVIEŠ.
Keď je po všetkom, na JOJke pozeráme opäť raz Levieho kráľa. Prišla výchovná scéna, hneď som to chcel využit. Hovorím: “Vidíte, jeho ocko povedal, IDEME a Simba ho poslúchol a bez reptania išiel. Nie ako vy, keď vám JA poviem.” Bez jedinej sekundy zaváhania, zamyslenia, čohokoľvek, mladší Filip hneď zabil: “Oci, lebo ty nie si Kráľ. On je leví kráľ. To je jasné!”
Každopádne, viem, že je mnoho ľudí s podobnými zážitkami. Každý to má nejakým spôsobom teraz ťažké. Ale hlavne, že je veselo. Netreba zabúdať, že my raz k babkám a dedkom aj tak prídeme a všetko im zjeme!
DRŽTE SA
–
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: archív autora
