Začnite sami od seba: Čo vás môžu naučiť americkí námorníci o motivácii (2.)

Pokračujeme v premýšľaní o motivácii. Ak ste nečítali prvú časť, nájdete ju tu.

V jednej štúdii na univerzite v Pittsburghu výskumníci požiadali respondentov, aby sa podrobili funkčnej magnetickej rezonancii. Počas vyšetrenia sa mali dívať na obrazovku, na ktorej sa ukazovali číslice od jeden do deväť. Ich úloha spočívala v tom, aby uhádli, či bude nasledujúca číslica vyššia alebo nižšia ako päť.

Keď výskumníci sledovali obrazovky s výsledkami magnetickej rezonancie, zistili, že prúžkované teleso sa pacientom rozsvietilo, keď hádali výsledok. Navyše sa veľa z testovaných priznalo, že im bola hra naozaj po chuti, hoci bola hlúpa.

Mauricio Delgado, hlavný výskumník, posunul štúdiu zo zvedavosti o krok ďalej. Chcel vedieť, prečo si tak veľa účastníkov takú nudnú hru užívalo. Použil rovnakú hru s číslicami, avšak v tomto experimente respondenti hádali výsledok iba v prvej polovici. Zvyšok času hádal za nich počítač.

Na obrazovkách sa rovnako, ako v prvom experimente, pri tom, ako testovaní hádali číslice, ukázala na obrazovkách intenzívna činnosť v oblasti, kde sa nachádza prúžkované teleso. Čo nasledovalo, keď hádal počítač? Prúžkované teleso nevykazovalo žiadnu aktivitu. Keď sa Mauricio neskôr respondentov pýtal, čo si o hre mysleli teraz, dozvedel sa, že keď vyberali číslice oni, páčilo sa im to. No keď hádal počítač, nudili sa a chceli prerušiť experiment, lebo sa im to zdalo skôr ako nejaké zadanie. Mysľou boli niekde inde.

Výskum iba poukazuje na fakt, že ak chcete zažívať prúd vnútornej motivácie, potrebujete pocítiť, že máte veci a okolie pod kontrolou vy.

Musíte cítiť samostatnosť.

Zvädnutá samostatnosť?

Ak je pocit samostatnosti kľúčom motivovane kráčať ďalej alebo zakročiť, je logické pýtať sa: prečo dnes muži necítia samostatnosť?

Sčasti za to môže ekonomický systém. Veď je ťažké pociťovať kontrolu nad vlastným životom, ak ste bičovaný finančnými silami, ktoré vám diktujú život.

A predsa, neisté časy očividne nie sú ničím novým v dejinách ľudstva. To nás navádza k myšlienke, že sa musí diať ešte niečo okrem toho. Podľa odhadov Charlesa Krulaka sa to „niečo“ dá vystopovať, ak sa pozrieme, ako dnes Amerika vychováva svoje deti. Mnoho mileniálov vyrastalo u rodičov, ktorí za nich vybavili takmer všetko a presne im naplánovali životy. Deti sa mali len ukázať na všetkých krúžkoch v škole a nechať dopredu naplánované skúsenosti rozkvitnúť.

Namiesto toho, aby deti chodili po sídliskách a hrali sa vymyslené hry, školáci modernej doby sa zúčastňujú na preorganizovaných športoch, alebo sa hrajú vo vopred dohodnuté dni. Namiesto toho, aby mohli pohnojiť svoj vedecký projekt (len a len ich výtvor), urobia ho za nich rodičia, nech to má nejakú úroveň. Keď sa tínedžeri zapisujú na vysokú, rodičia im pomôžu vyplniť prihlášku. Jednoducho povedané, veľa mladých nemalo vôbec šancu urobiť väčšinu rozhodnutí na vlastnú päsť.

Vysoká potom vyzerá v ich očiach ako továreň na tituly, kde sa len chodí povoziť na jednom z výrobných pásov.

Potom ale prídu promócie, pás sa končí. Na výber sa naskytá niekoľko ciest, ktorými sa možno vydať. Ich počet nie je síce neobmedzený, no idú na iné smery a na začatie akejkoľvek treba cielene plánovať a konať. Tam vás už nik za ručičku nevedie.

V tomto bode sa veľa mužov ocitne v slepej uličke. Vyčkávajú, kým nepríde ich loď záchrany – kým vonkajšie okolnosti nezačnú kotviť v pekných veciach, o ktorých snívali už ako chlapci. Nevedia, ako zakročiť bez toho, aby ich niekto viedol. Nedivme sa potom, prečo sa zvýšil počet firiem, čo ponúkajú vziať nás na vopred naplánované externe vedené „dobrodružstvá“, služobné cesty, celoročné pobyty, kvantá online kurzov a vychytávok, čo tvrdia, že z nás urobia podnikateľov. (Ak potrebujete lekcie, ako začať pri podnikaní, pravdepodobne nemáte vlohy, aby z vás bol súkromný podnikateľ, pozn. autora).

Vedieť určovať samému sebe smer a čerpať z vnútornej motivácie ostáva kľúčovým, lebo tieto druhy záchytných programov a prostriedkov nie sú prítomné v každej oblasti života.

Našťastie, schopnosť byť samostatný a akčný sa dá naučiť, aj obnoviť.

Objavte svoju samostatnosť v maličkých rozhodnutiach, robte maličké kroky

Zhrňme si to: aby ste začali konať sami od seba, musíte pocítiť samostatnosť, prúd vnútornej motivácie, aktivovať svoje prúžkované teleso. Musíte sa vnímať ako činiteľ deja, nie ako nejaká bábka na šnúrke.

Posledná otázka znie: ako sa dá naučiť pocit väčšej kontroly nad vlastným životom?

Vnútorná motivácia je schopnosť a to je aj odpoveďou na predošlú otázku. Dá sa získať rovnako ako všetky ostatné – cvičením.

Charles Duhigg píše v knihe Smarter Faster Better: „Motiváciu spúšťajú rozhodnutia, ktoré demonštrujú, že máme veci pod kontrolou.“ Čím samostatnejšie rozhodnutia urobíte, tým samostatnejšie sa budete cítiť. Čím samostatnejšie sa budete cítiť, tým viac motivovaní budete pracovať na svojich plánoch, a čím viac pracujete na svojich plánoch, tým samostatnejšie skutky urobíte. Bum! A máte pozitívny cyklus, ktorý stavia na sebe.

A teraz sa držte: rozhodnutia, ktoré cyklus nakopnú, nemusia byť veľké. Vskutku stačí, ak budú rovnako malé, ako napríklad to, ako upracete jedáleň po obede.

Jedného dňa generálovi Krulakovi svitlo a všimol si úzke prepojenie medzi samostatnosťou a vnútornou motiváciou. Vtedy sa rozhodol, že nadišiel najvyšší čas zmeniť spôsob tréningu nových regrútov. Namiesto kľukov a behania, zaviedol úlohy, ktoré zahŕňali precvičovanie samostatnosti a schopnosti robiť vlastné rozhodnutia. V jednej z úloh mali jednoducho poupratovať jedáleň po obede.

Takže: nováčikovia dostanú za úlohu poupratovať jedáleň. Bez ďalších inštrukcií. Kedykoľvek sa požiadajú vojenského inštruktora o radu (typický ťah slabocha) nakričí na nich a povie im, aby sa dali naspäť do práce a prišli na to sami. Takže ich nechajú samých sa rozhodnúť, ktoré zvyšky by mali nechať alebo vyhodiť, kde dať stoly, stoličky, a ako najlepšie umyť riad. Pre niektorých je to prvýkrát, čo zažijú tento druh samostatnosti.

Nebudete asi prekvapení, keď vám poviem, že to popletú. Zvyšky, čo mali nechať, vyhodia, stoličky dajú na zlé miesta. Metóda, ktorú vymyslia na začiatku, nie je stále efektívna, no inštruktorov to netrápi. Dôležité pre nich je, aby regrúti zažili, čo je to samostatnosť. Krulakovými slovami je cieľom naučiť ich „k sklonu konať”. Chce, aby videli, že vedia mať situáciu pod kontrolou a aký je z toho dobrý pocit. „Väčšina nováčikov sa nevie prinútiť urobiť niečo ťažké. Ak ich však vieme vytrénovať, aby spravili niečo, čo do nich vnorí pocit, že tu velia oni, je jednoduchšie pokračovať,“ vraví Krulak. Takýto rastúci zmysel pre samostatnosť, rodiaci sa z vytvorenia metódy na poupratovanie jedálne, prebúdza zmysel pre motiváciu, akú mnohí z nich nikdy nepocítili. Potom sa prenáša aj do iných sfér.

Tým, že Krulak povie bande bezradných nováčikov, aby poupratovali jedáleň, v nich trénuje schopnosť motivovať sa.

Môžeme trénovať našu schopnosť motivácie rovnakým spôsobom, keď sa sústredíme na robenie malých, samostatných skutkov, ktoré do nás zakoreňujú akúsi slobodu, nezávislosť a kontrolu.

Jestvujú nejaké praktické spôsoby?

Duhigg ponúka v knihe príklad s elektronickou poštou. Pre mnoho ľudí pracujúcich v kancelárii je odpovedanie na maily drobnôstka, do ktorej sa veľmi motivovane nehrnú. Ja som známy tým, že maily neodkladám. Dôvodom, prečo sa nám do odpovedania na maily nechce, môže byť, že nám obvykle berú pocit kontroly nad našimi životmi. Väčšinou ide o žiadosti ostatných, aby sme spravili to a ono, alebo náš žiadajú o poskytnutie informácií. Čeliť dennodennej bariére žiadostí môže dať človeku pocit, že ho ostreľujú vonkajšie sily.

Proti paralýze naučenej bezradnosti, vrátane emailov, Dahigg navrhuje vynechať príjemné rečičky, ktorými bežne začínate a vystriedať ich napísaním jednoduchej vety s rozhodnutím. Potom sa vrátite na začiatok a napíšete zvyšok správy.

Takže dajme tomu, že vás Mark z Chicaga volá na stretnutie, na ktoré sa vám nechce. Odkladali ste vašu odpoveď, lebo neznášate, keď musíte niekoho sklamať. Napíšete začiatok správy jednoduchou odpoveďou, v ktorej vyjadríte svoje rozhodnutie. Niečo ako:

„Môžem prísť, ale po 20 minútach budem musieť odísť.“

alebo:

„Žiaľ, nebudem sa môcť zúčastniť.“

Ešte ho neodosielajte.

Urobte to aj v ostatných správach, ktoré ste odkladali. Napíšte jedinú vetu, ktorou vyjadríte svoje rozhodnutie. Nič iné.

Keď ste dopísali vo všetkých správach svoje jednovetné rozhodnutie, vráťte sa k všetkým mailom a napíšte obvyklé rečičky a odošlite ich.

Duhigg si pri uplatnení tejto stratégie všimol dve veci.

„Po prvé, prišlo mi oveľa jednoduchšie odpovedať na mail, keď som mal na obrazovke aspoň jednu vetu. Po druhé, čo je oveľa dôležitejšie, jednoduchšie sa mi motivovalo, keď už jedna veta bola napísaná. Práve ona mi dala pocit, že ja mám veci pod kontrolou. Keď som mu povedal, že môžem ostať iba na 20 minút, pripomenulo mi to, že sa nemusím do projektu zaväzovať, ak nechcem.“

Takéto cvičenie sa môže na prvý pohľad zdať neužitočné. No stále, keď začnete najťažšou časťou, (zažívate kontrolu) zapína sa vám prúžkované teleso a trénujete schopnosť motivovať sa. Berte to ako mazanie ložísk pre svaly vašej motivácie.

Taktiež hľadajte iné spôsoby, ako môžete precvičovať vlastné smerovanie robením malých, samostatných rozhodnutí počas dňa. Malých myslím maličkých. Výskumy ukázali, že penzisti v domovoch dôchodcov, čo si vedia nájsť spôsob, ako uplatniť kontrolu nad okolím, ktoré veľa príležitostí neponúka, majú najmenej emocionálnych a telesných ťažkostí. V starobincoch je aj obedové menu, aj časový harmonogram veľmi prísny. Prekypujú životom tí, čo rebelujú proti striktnej štruktúre nepatrnými spôsobmi. Napríklad si vymenia jedlo na večeri. Tým majú pred sebou jedlo podľa svojho výberu namiesto toho, aby len zjedli vopred určenú stravu. Istý dôchodca v jednom zo starobincov sa dokonca vzdáva zákusku aj napriek tomu, že ho má rád, lebo by si radšej dal druhotriedne jedlo podľa vlastného výberu.

Takisto aj keď práve pracujete v zamestnaní s nízkym množstvom príležitostí na uplatnenie samostatnosti, stále si viete nájsť malé cestičky a pocítiť kontrolu. Môžete navrhnúť nový projekt, prerokovať dátum jeho dokončenia, vyžiadať si iný pracovný stôl, opýtať si zvýšenie platu… Keď sa vás niekto opýta, kde chcete ísť na obed, tak do šľaka nevravte: „Ja neviem… Kam povieš, tam pôjdeme,“ ale vyberte si miesto. Urobte rozhodnutie. Už po chvíľke uplatnenia vašej samostatnosti môžete dostať motiváciu ísť do lepšie platenej práce, alebo si vydláždiť cestu za živnosťou. S Kate sme konečne dali zbohom problému nič nerobenia vo voľnom čase. Stanovili sme si 8 týždňovú „minidobrodružnú výzvu“. Každý týždeň nás čakalo jedno dobrodružstvo. Robiť každý týždeň niečo malé zlomilo okovy našich starých výhovoriek a nechalo nás pochopiť, aké jednoduché je vybrať si činnosť namiesto nečinnosti. Aj po výzve sme si udržali zmysel pre samostatnosť, aby nás motivoval a pokračovali sme ďalšími minidobrodružstvami takmer každý týždeň.

To je to krásne na prístupe k rozvoju osobnej motivácie: čím samostatnejšie rozhodnutia robíte, tým sa vaše motivačné svalstvo viac posilní, a začnete prirodzene konať vo všakovakých situáciách bez potreby vonkajšieho vedenia alebo podnetov.

Namiesto pohľadu na svet ako na miesto, kde nemáte žiadnu kontrolu, začnete v ňom pokukovať po príležitostiach, kde môžete uplatniť kontrolu, vziať opraty života do rúk a dávať veci do pohybu.

Len smelo!

–
korektúra: Jana Lászlóová
zdroje: artofmanliness.com, (Smarter Faster Better od Charlesa Duhigga, Drive od Daniela Pinka)
fotografia: archive.defense.gov/