Ako udržať čierneho psa na reťazi: Môj boj s depresiou

Depresia je súčasťou našej rodiny. Počas dospievania som počúval príbehy a videl členov mojej rodiny, ako sa na dlhšie obdobie ponárajú do ponurej nálady.

Čierny pes, ako ho nazýval Winston Churchill, nakoniec počas strednej školy dobehol aj mňa. Bol to jarný semester posledného ročníka. (V období medzi 20. – 30. rokom života väčšina ľudí zažíva svoje prvé hlavné depresívne obdobie, tak keďže som mal 18, prišlo to práve včas.) Bol som veľmi zaneprázdnený tým, ako si udržať rovnováhu medzi prípravou na hodiny v škole, študentskou radou, mládežníckymi aktivitami v cirkvi a prácou. Myslím, že na mňa doľahol všetok stres (výskumy ukazujú, že dlhé obdobie intenzívneho stresu môže naštartovať obdobie depresie). Najprv som si myslel, že to bolo len vyhorenie, niečo, čo som zažil a z čoho som sa dostal už predtým. Ale ako týždne plynuli, začínal som sa cítiť stále viac a viac horšie.

Nastal okamih, kedy som sa cítil emočne necitlivý. Necítil som sa smutný alebo šťastný – nič, len šeď od momentu, keď som sa zobudil, až kým som nešiel spať. Motivácia pre mňa neexistovala. Bol to len výkon vôle, že som sa pohyboval medzi povinnosťami práce a školy. Chcel som len zostať v posteli a nerobiť nič.

Po niekoľkých mesiacoch táto prenikavá a nepreniknuteľná šedá hmla na mňa začala skutočne pôsobiť. Urobil by som čokoľvek, aby som cítil niečo iné – stačilo, aby som cítil niečo. „Prečo nemôžem byť šťastný?“ pýtal som sa seba. Zistil som, že sa z toho nemôžem dostať a vrátiť sa do normálu. Bolo jedno, ako veľmi som sa snažil, nič sa nezmenilo.

V jeden večer, po obzvlášť ťažkom dni v práci, sa moja myseľ začala poberať na veľmi temné miesto. Zabiť sa znelo ako najlepší spôsob pre únik z krajiny emočnej ničoty, ktorou sa môj život stal. Myšlienky, ako to urobiť, začali vyskakovať do mojej hlavy: zastrelenie, obesenie, predávkovanie. Keď som prišiel na rozjazdovú cestu môjho domu, sadol som si do auta a hľadiac na volant som 45 minút myslel na nemysliteľné. Ale ani myšlienka na samovraždu zo mňa nedostala žiadnu emocionálnu reakciu. Presne ten fakt, že som necítil vôbec nič pri premýšľaní o možnosti vziať si svoj život, spôsobil, že som sa zlomil. Začal som nekontrolovateľne vzlykať.

Vedel som, že potrebujem pomoc.

Vošiel som do domu a povedal som svojej mame: „Niečo so mnou nie je v poriadku.“

Moji rodičia mali len matnú predstavu o tom, že som sa nemal dobre. Všimli si, že som nebol taký čiperný a motivovaný ako zvyčajne, ale nepoznali rozsah temnoty, do ktorej som sa ponoril. Tak som im to povedal.

Našťastie som mal pri sebe silný systém podpory. Šiel som sa porozprávať s pastorom z mojej farnosti (ktorý bol v tom čase zároveň aj mojím šéfom) a povedal som mu, čo sa deje. Poskytol mi dobré duchovné a emočné rady. Povedal som mu, že potrebujem v práci skončiť, aby som sa postaral o seba. Moju rezignáciu veľkodušne prijal a nechal pre mňa otvorenú možnosť vrátiť sa, keď budem pripravený. Blízki priatelia a rodina stáli za mnou. Nerozmaznávali ma a ani pre mňa neorganizovali súcitné oslavy. Dali si jednoducho námahu naviac, aby boli so mnou. Jeden muž ma v kostole pozval jazdiť na koňoch na jeho ranči. Vedel, že je to niečo, čo som mal rád, ale už dlhší čas som sa tomu nevenoval. Tiež vedel, že potrebujem čerstvý vzduch a slnko. Takisto sme sa vydávali na cesty aj s mojou rodinou a priateľmi. Nič nóbl. Šiel som do Nového Mexika navštíviť môjho starého otca a takisto aj do Texasu navštíviť brata a nevlastného brata kvôli niečomu, na čo si ani neviem spomenúť. Nezáležalo na tom. Už len to, že som bol s ľuďmi, bolo dobré. Môj najlepší kamoš a ja sme dostali rybárske povolenia, a tak sme sa vydali prašnými cestami, až kým sme nenašli nejakú zátoku, kde sme rybárčili. Nikdy sme nehovorili o „mojom probléme“, ako som to nazýval, čo bolo skvelé, pretože ma to priviedlo na iné myšlienky.

Boli mi navrhovaní terapeuti a anti-depresíva. Rozhodol som sa neísť touto cestou. Nie kvôli tomu, že by to bola stigma; len som chcel vidieť, čo dokážem sám.

Spomalil som v škole aj so študentskou radou a povinnosťami v kostole. Sústredil som sa len na to, aby som bol pripravený na skúšky. Vo voľnom čase som si čítal, písal denník, modlil sa a cvičil. Niektoré dni boli lepšie, iné horšie. Boli okamihy, kedy som sa cítil, že som „môj problém“ porazil, ale potom sa niečo stalo a čierny pes sa vrátil ako odplata. Krok za krokom sa môj čierny oblak, ktorý nado mnou visel, začal zdvíhať. Nebol tam žiaden definujúci moment, kedy by som si bol povedal: „Áno! Je to za mnou! Teraz som šťastný!“ Jednoducho som sa cítil lepšie. Život bol opäť farebný.

Toto bolo moje prvé veľké obdobie depresie.

Odvtedy som mal ešte ďalšie, čo nie je prekvapivé. Výskumy hovoria, že ak ste mali už jeden veľký depresívny incident, tak vaše šance, že príde ďalší, narastajú. Moja druhá návšteva čierneho psa sa stala potom, čo som skončil právo v roku 2009. Stres intenzívneho trojročného štúdia plus riadenie webstránky a publikovanie knihy spolu s tým, že sme s Kate stratili dieťa, ma postrčilo za hranu, späť do šedej krajiny.

Okrem týchto dvoch veľkých záchvatov depresie som takisto pravidelne prechádzal miernejšími obdobiami melanchólie.

Boli obdobia, kedy som zvažoval navštívenie terapeuta, ale nikdy som tak kvôli nedostatku času neurobil. Takže som začal s „biblioterapiou“ alebo čítaním kníh a štúdií o tom, ako vyliečiť depresiu, aby som tak vyliečil tú svoju. Strávil som množstvo času hľadaním informácií o tejto téme. Naozaj veľa. Dokonca som si dal urobiť sekvenciu môjho genómu, aby som videl, či mám gén, o ktorom majú vedci hypotézu, že spôsobuje vyššiu náchylnosť človeka k depresii. (Odpoveď: mám.)

Počas môjho skúmania som objavil mnoho prekvapivých vecí. Najväčší objav pre mňa bol ten, že aj napriek mnohým knihám o tom, ako liečiť depresiu a napriek miliardám dolárov, ktoré sa zaplatia za antidepresíva v Spojených štátoch každý rok, je depresia ešte stále takmer úplnou záhadou. V momente, keď si vedci myslia, že odhalili možné príčiny a spôsoby liečby, prídu ďalšie štúdie, ktoré tieto teórie vyvrátia. A napriek tridsiatim rokom štúdií a spoločných snáh vedcov, doktorov, psychológov a psychiatrov ako liečiť depresiu, trendom je, že rastie stále alarmujúcim tempom a udiera na ľudí s čoraz nižším vekom.

Ďalším prekvapivým objavom bolo to, že v skutočnosti existujú aj výhody, ktoré prichádzajú s depresívnym temperamentom. Napríklad, zvýšená analytická schopnosť, pozornosť na detail a objektívnejší pohľad na svet ako optimisti.

Nakoniec som bol prekvapený aj tým, čo som objavil o kultúrnej histórii depresie. Dnes sa na západe, a osobitne v Amerike, na depresiu hľadí ako na duševnú chorobu a ako na niečo, čo je treba liečiť a zbaviť sa toho prostredníctvom terapie a liekov. Všetko je úžasné a každý má byť „šťastný, šťastný, šťastný“. Ale v priebehu histórie mala západná spoločnosť odlišnejší pohľad na depresiu alebo „melanchóliu“, ako bola niekedy nazývaná. Nazeralo sa na ňu ako na temperament, ktorý prišiel nielen ako kliatba, ale aj ako požehnanie. Cieľom nebolo liečiť niekoho z jeho melanchólie, ale skôr pomôcť mu „riadiť“ ju, aby sa neprehĺbila do „šialenstva“ alebo „hystérie“.

Depresia nie je niečo, o čom muži radi hovoria, pretože v modernom západnom svete sa na ňu nazerá ako na slabosť. A muž by nemal byť slabý. Okrem toho sú muži vo všeobecnosti v porovnaní so ženami menej naklonení hovoriť o svojich pocitoch. Viac sa zamerajú na činnosť, sú poháňaní vonkajšími vplyvmi a dávajú menšiu pozornosť na to, čo sa deje v ich vnútri.

Chápem to. Ja som na tom rovnako.

Zároveň ale viem, že mnoho mužov v tichosti trpí. Sú unavení z toho, že sa vo vnútri cítia otupení. Samovražda, častý výsledok medzi ľuďmi (a najmä mužmi) zažívajúcimi závažnú depresiu, mala stúpajúci charakter od roku 2000. Zo všetkých ľudí, ktorí v roku 2013 spáchali samovraždu, bolo 77% mužov. To, že depresia najsilnejšie udrie na mužov, je problém, no nikto o tom dosť nerozpráva. Takže v nasledujúcich týždňoch sa na depresiu pozrieme do hĺbky s vysoko preskúmanou sériou článkov o tejto téme.

Začneme tým, že sa pozrieme na históriu depresie na západe, pretože si myslím, že je treba uviesť do kontextu skúsenosti, ktoré zažívali viacerí mužskí velikáni histórie (vrátane Abrahama Lincolna, Winstona Churchilla, Tolstoja a Buzza Aldrina). Spôsob, akým hľadíme na depresiu v 21. storočí, nie je spôsob, ako sa na ňu hľadelo predtým, a skúmanie tejto meniacej sa perspektívy vám môže napomôcť vidieť vlastnú depresiu v odlišnom svetle.

Potom sa pozrieme na to, čo súčasný výskum hovorí o možných príčinách depresie (malý náznak: máme nejaké tušenie, ale nič konečné). Budeme hovoriť i o tom, ako sa depresia prejavuje u mužov, čo je odlišné od toho, ako sa dotýka žien.

Nakoniec sa podelíme aj o niektoré rady, ktorých základ je preskúmaný, ako aj o rady veľkých mužov histórie, ktorí poznali čierneho psa dosť dobre, čo by vám mohlo pomôcť zmierniť vašu melanchóliu. Nemáme žiadne sľuby o vyliečení alebo o najšťastnejšom človeku na svete, ktorý, ak budete nasledovať nasledujúce fakty, sa jedného dňa kúzelne stane neustále šťastným. V skutočnosti momentom, keď som sa vzdal myšlienky, že budem šťastným po celý čas, sa veci zrazu zlepšili. Rady, ktoré uvediem, sú všetky o tom, ako zvládnuť a vziať si čo najviac z vašich ponurých nálad – ako udržať toho čierneho psa tak, aby sa vám neplietol do dobre žitého života. Tieto rady pomohli mne a možno pomôžu aj vám.

Či už sami trpíte depresiou alebo máte dobrého priateľa či milovanú osobu, ktorá ňou trpí, verím, že prejdete touto cestou bezútešného sveta melanchólie a vyjdete na druhej strane von.

–
Preklad: Ladislav Kováč
Zdroj: artofmanlines.com
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: unsplash.com