Ostatné Život muža

Perseus a naše každodenné Medúzy

V 21. storočí nám mnohé príbehy antických hrdinov pripomínajú ľudovú slovesnosť našich starých mám. Vytvorili sme si obraz z hlbokej studnice mýtov a legiend, ktoré sa šírili z generácie na generáciu, neskôr spísané osobami ako Homér v epických dielach Illias a Odyssea, či Hesiodos so svojou „knihou Genezis“ antických Grékov – Theogóniou. Hrdinovia týchto príbehov nám prídu akoby vytrhnutí z každodennej reality, zažívajúc dobrodružstvá plné netvorov, vojen a zákerných bohýň, cestujúc naprieč svetom. Zabíjajúc sa navzájom z vášne, pomsty, proroctiev, jednoducho z dôvodov, ktoré sa väčšine priemerne žijúcich ľudí, pracujúcich štyridsať hodín týždenne,  zdajú ako irelevantné rozprávky starej matere na dedine. Mnohé z týchto príbehov sme neraz počuli.

Vytvorili sme si v mozgu škatuľky, do ktorých sme si tieto príbehy uložili ako „dedičstvo starovekých autorov“ a bodka. Akoby nám tieto príbehy už nemali čo povedať. Ostáva otázka: Je tomu naozaj tak? Vedia nám tieto prastaré príbehy ešte stále niečo povedať? A špecifickejšie, nám mužom?

Dnes by som sa chcel pozrieť na príbeh jedného z veľkých bájnych hrdinov, bojovníka z mesta Argos, Persea a jeho najznámejšieho protivníka, hrôzostrašnú Medúzu Gorgonu. Perseus bol synom argejskej princeznej Danae a najvyššieho bossa Olympskej mafie dvanástich bohov, Dia. Od kráľa Polydekta, vládnuceho nad ostrovom Serifos, dostal za úlohu dokázať svoj božský pôvod splnením nadľudskej úlohy. Priniesť Polydektovi hlavu strašidelnej a obávanej Gorgony Medúzy. Medúza bola pôvodne, podľa rímskeho básnika Ovídia, krásna žena, ktorú boh mora Poseidón zo žiadostivosti znásilnil v Aténinom chráme. Aténa z hnevu premenila túto krásnu ženu v monštrum. Jej vlasy premenila na hady a jej pohľad premenil každého na kameň. Perseus túto príšeru porazil za pomoci medeného štítu, lesknúceho sa ako zrkadlo, ktorý dostal od bohyne Atény a meča, čo dokázal preťať kameň, od svojho božského otca Dia. Vidiac Medúzu v odraze štítu, vrhol sa na ňu a zázračným mečom jej odťal hlavu. Tú neskôr neraz využil. Najprv premenil titána Atlasa v pohorie, ktoré sa dodnes nachádza v Afrike, i oslobodil Andromedu od istej smrti rovnakým spôsobom. Na svojej svadobnej hostine s Andromedou nakoniec premenil svojho soka a jeho spoločníkov v kopu kamenných sôch. Celkom fajn báj, nie?

Ako to využiť ďalej? Poďme si to rozobrať a aplikovať na niekoľko vybraných aspektov nášho každodenného života. Perseus sme ty, ja, priateľka, manželka, náš sused, kolega, ktorého nemusíme, či nadriadený. Všetci máme „Medúzu“, ktorej sa bojíme pozrieť do tváre. Naše slabosti, zlé vlastnosti, závislosti ako alkohol, pornografia, televízia, peniaze, práca, doplňte si sami, čo vám  napadá… Prídu chvíle, kedy sa na ne nedokážeme pozrieť priamo, pretože by sme sa cítili bezmocní, priam skamenení. Vtedy potrebujeme pomoc. Pomoc mimo nás, pomoc druhých, ten „medený štít“ ako zrkadlo, na ktorý sa môžeme pozrieť a ktorý nám odhalí náš problém bez toho, aby nás ranil. Bez toho, aby sme skameneli. Nebojme sa priznať zraniteľnosť. Perseus si bol veľmi dobre vedomý svojej zraniteľnosti. Stačil pohľad a bol by sochou, aké obdivujeme v múzeu. Tým nehybným, nepoužiteľným, neživým, chladným kusom kameňa bez života. Ale čo robí náš hrdina? Skočí po probléme a skoncuje s ním. S pomocou druhých a s odhodlaním. Takto aj my niekedy potrebujeme odhaliť naše Gorgony v zrkadle rodiny, priateľov a životných partnerov. Tu by mohol príspevok pokojne skončiť. Vyznelo by to jednoducho, pozitívne. Príbeh však pokračuje…

Perseus na svojej svadobnej hostine ukazuje hlavu Medúzy svojmu rivalovi v boji muža proti mužovi. Určite nebol nadšený zo situácie, a preto konal. Ukázal im to, čoho sa sám predtým obával. Oni skameneli. Prečo? Zazreli jeho a zároveň svoju „Medúzu“. Je ťažké upozorniť druhých na ich chyby. Obzvlášť, keď to chceme robiť s citom. Nie z dôvodu výčitky, ale skôr napomenutia, pretože nám na nich záleží. Občas je nutné pristúpiť k tvrdšiemu kroku. Ukázať to monštrum na svetlo. Predtým je však lepšie ukázať tú svoju Gorgonu, ktorú máme doslova „v rukách“, tj. pod kontrolou, neškodnú, aby si aj oni mohli zobrať príklad a bojovať.

V antike mala hlava Medúzy, gr. „gorgoneion“, tzv. apotropaický charakter. To po slovensky znamená, že ochraňovala pred zlom toho, kto ju v nejakej podobe mal na sebe, či pri sebe. Môžeme sa z toho poučiť. Majme svoje chyby na pamäti. Skúsenosť a pocit víťazstva nad nami samými nás môžu viesť ďaleko ku hviezdam, akými sa Perseus a Andromeda nakoniec stali…


autor: Patrik Urban
korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: web gallery of art

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*