Vzťahy Život muža

Adopcia

Rád by som sa s vami podelil o skutočnosť, o ktorej možno pomerne často počúvame. Niektorí tvrdíme, že je potrebné to spraviť. Keby sme ale hlavnými aktérmi mali byť my, rozhodovanie by nám trvalo dlhšie ako obyčajne a odpoveď by nebola jednoduchá.

Malé blikajúce svetielko. Bliká na zeleno. Blik, blik, blik… bliká a označuje ľavé krídlo nášho lietadla letiaceho vo výške nad 9 km. Letíme uprostred ničoho niekde nad Atlantikom a smerujeme do USA.

Ideme na konferenciu a oproti pôvodným plánom máme so sebou 5 kíl batožiny naviac. Táto “batožina” sa často usmieva, má na svoj vek pomerne veľa vlasov a pije mlieko z fľaše každé tri hodiny. Je to naša dcérka.

V živote som povedal áno mnohým výzvam. Výzvam preto, lebo súhlas výzve nebol potvrdením zvládnutia tejto výzvy. Bolo to len potvrdením prvého kroku na ceste do neznáma, s neistým výsledkom. Vykročíš s prísľubom, že ak dokráčaš do konca, pravdepodobne budeš unavený, zranený a namáhaný. Tvoje rozhodnutie začať bude spochybňované, ale výsledok bude stáť za prinesenú obetu.

Dva týždne po kúpení leteniek na medzinárodnú plaveckú konferenciu do USA sme sa dozvedeli zaujímavú správu. Zistili sme, že mesiace príprav a školení a ďalšie mesiace čakania v zozname na adopciu nám priniesli dcérku. Prišla skôr ako sme čakali, omnoho skôr. V utorok ráno sme ju prvýkrát videli naživo. V ten istý utorok poobede sme sa mali rozhodnúť, či ju začneme nazývať svojou so všetkým, čo k tomu patrí. Začali sme. Možno jednoduchá vec pre ženu túžiacu niekoľko rokov po dieťati. Pre ženu, ktorá odmalička cítila, že jej povolaním je pracovať s deťmi a byť matkou. A možno náročná vec pre muža. Pre muža, ktorý slobodu, hory a lezenie uznával ako jedny z nevyhnutných predpokladov spokojného života. Možno…

O adopcii som pomerne veľa čítal a rozprával sa s ľuďmi. Už skoro 10 rokov zažívam aj veľmi konkrétny príklad adopcie v blízkej rodine. Nazvať niekoho totálne cudzieho svojim je v istom zmysle desivé… v istom zmysle krásne a prirodzenejšie, ako by sme si možno mysleli.

Nie je to moja krv, možno si povieme my, muži. Možno nám to našepkáva ego. Možno rodina či možno pomyslenie na to, že by niekto cudzí mal raz zdediť časť nášho majetku. Vytvoriť si vzťah s niekým, koho nepoznám, predsa nie je ľahké. Investovať čas a energiu do niekoho cudzieho, kto ku mne prišiel ani presne neviem odkiaľ, predsa nie je len tak. Dať niekomu budúcnosť a poskytnúť mu možnosť dotiahnuť to ďalej ako jeho rodičia predsa nie je samozrejmosť. Nie je. 

Je to výzva a je to náročná výzva. Keď sa však nad tým zamýšľam, vidím istú paralelu… vytvoril som si vzťah s mnohými ľuďmi ktorých som nepoznal. Teraz ich nazývam manželkou, svokrou a svokrom, švagrami a švagrinami, blízkymi priateľmi. Investovať čas a energiu do niekoho cudzieho, kto ku mne prišiel ani presne neviem odkiaľ, je šľachetné. Vieme, odkiaľ prichádzajú naše vlastné deti? Mnohokrát sa rozprávame na tému smrti, kam smerujeme… ale zamýšľame sa aj nad tým odkiaľ sme prišli my? Odkiaľ prišli naše deti? Sme veriaci? Sme ateisti? Nie sú pre nás rovnako cudzie, keď prídu a vytvorením si vzťahu s nimi sa stávajú nám bližšími? Nedávame aj našim biologickým deťom možnosť dotiahnuť to ďalej ako ich rodičia, teda my? Na tieto otázky si musíme každý odpovedať sám.

Pred štátnicami som mal stres a obavy z výsledku, ale spravil som najviac, ako som vedel a vrhol sa na to.
Pred svadbou som netušil, do čoho idem. Zisťujem to však denne, už v stave manželskom, z ktorého sa mimochodom veľmi teším (a nepíšem to preto, že by tento článok mohla čítať aj moja manželka…). Snažil som sa v rámci možnosti čo najlepšie spoznať svoju milovanú. Potom som sa sľubom, čo som jej dal, zaviazal denne sa znova rozhodnúť sľúbiť jej to, čo som jej sľúbil v deň svadobný.
Ani pri podpisovaní hypotéky som nemal isté, že každý mesiac nazbieram dostatok peňazí a bez problémov splatím, čo som sa zaviazal. Ale denne a mesačne pracujem a snažím sa, aby som svoj sľub splnil.

Rovnako to bolo aj pri telefonovaní do pôrodnice. “Veľmi sa tešíme na možnosť vziať si maličkú domov a poskytnúť jej to, čo jej biologickí rodičia dať nemohli.” Len hmlisto som tušil, do čoho idem. Jedno som však vedel. Vedel som, že to bude o denno-dennom rozhodovaní sa pre to isté, čo som sa rozhodol v utorok poobede, keď sme do pôrodnice volali.

A tak ležím neskoro v noci s manželkou v posteli. Ešte ale nespím. Vedľa nás v postieľke bliká na zeleno maličké svetielko. Je to svetielko dýchacieho senzora našej maličkej. Myslím na malé zelené svetielko na krídle nášho lietadla a mám zimomriavky. Rozhodneš sa… A byť chlapom pre mňa neznamená, že to dáš bez problémov. Neznamená to ani, že sa na zvolenej ceste nepotkneš. Taktiež sa nemusíš vrátiť v čistom a nepotrhanom oblečení… Pre mňa to znamená sa denne rozhodnúť rovnako. Rovnako tak, ako som sa rozhodol v deň, keď som sa zaviazal dať tomuto malému človiečikovi možnosť dotiahnuť to ďalej ako jeho rodičia. Bez ohľadu na to, či sú biologickí, alebo adoptívni…

Július Kováč


korektúra: Ivana Varga
fotografia: unsplash.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*