Koľkokrát zomriem?
Slnko mi pieklo kožu na temene hlavy, ale užíval som si to. Nádherná modrá obloha, občas nejaký mrak, aby to nebolo príliš fádne. Leto, kôň pod zadkom a CESTA. A nielen Cesta, ale aj Cieľ. To sa potom ide naozaj skvele.
Slnko mi pieklo kožu na temene hlavy, ale užíval som si to. Nádherná modrá obloha, občas nejaký mrak, aby to nebolo príliš fádne. Leto, kôň pod zadkom a CESTA. A nielen Cesta, ale aj Cieľ. To sa potom ide naozaj skvele.
Až na tú jednu myšlienku, ktorá sa do mňa opierala už pár kilometrov. Nenápadná ako psí chlp, ktorý sa vám zabodne do chodidla a znepríjemňuje každý krok.
“Čo, ak nenaplním Cieľ? Čo, ak zomriem skôr, ako sa tam dostanem?”
Zoskočil som z koňa, napojil a nakŕmil ho. “Čo, ak zomriem práve dnes?”
Zapozeral som sa na oblohu… a prebudil sa. Zvláštny sen. Ešte zvláštnejšie je prebudiť sa uprostred námestia, obklopený davom, ktorý po mne hádže zhnitú zeleninu. Všetci sa na tom dobre bavia. Stihnem sa ešte pozrieť na moje bosé nohy, keď mi niekto podkopne drevenú bedňu, na ktorej stojím. Ruky zviazané za chrbtom, hlava v oprátke. Lapám po vzduchu, všetko padá do tmy. Nedokončená Cesta.
Našťastie sa prebúdzam v posteli a z hlboka sa nadýchnem. Nie je to štandardné prebudenie. Nie každé ráno sú všetci moji blízki okolo mojej postele. Ruky mám zvráskavené, pohyby pomalšie. Počujem, ako im hovorím o Ceste, o mojich víťazstvách, aj pádoch pri napĺňaní Cieľa. Spokojný poslednýkrát vydýchnem.
A znovu sa nadýchnem, ale rýchlo, ostro, aby som chytil unikajúci život po bodnutí dýkou do brucha. Smrť. A znovu sa preberám v momente smrti ako veliteľ víťaznej armády.
Mnoho smrtí v pár okamihoch. Dobré, zlé, snové ale prinášajúce myšlienku.
Definitívne sa prebúdzam. Žiaden kôň, žiadna smrť. Šokovaný a povzbudený. Toľko spôsobov ako môžem každý deň zomrieť. Čo s tým môžem spraviť? Vrátiť sa? Nie je kam. Zastať na Ceste a neriskovať? To by ma zabilo tiež. Vzdať sa Cieľa? Bezcieľny život nepotrebujem.
Smrť si po mňa príde tak či tak. Skôr, alebo neskôr. Chystám sa privítať Smrť ako starého priateľa, ktorého príchod som čakal. Jeden deň bude posledný, rovnako ako zažijem posledné stretnutie, západ slnka, hádku, oheň, boj…
Teraz ale žijem a píšem. Stále na Ceste. Stále nesiem oheň. Dnes som o krok bližšie k Cieľu.
Nezáleží na tom, ako a kedy zomriem… To môj život povie podstatnú časť príbehu.
–
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: unsplash.com
