O zakliatom otcovi
Keď som sa dozvedel, že naše prvé dieťa bude dievča, trochu ma to zarazilo a zneistel som. Dúfal som, že to bude chlapec. Kľudne mi môžete udeliť cenu “Idiot roka”. Prevezmem ju a uznám to.
A potom sa začali diať kúzla…
Tento text mohol začať spojením “kde bolo, tam bolo”, ale mužom by sa to mohlo zdať patetické. Teda tým, čo to nezažili… Rozprávka je však obrátená naruby, pretože v nej malá princezná vyslobodí zo zakliatia svojho spiaceho otca. Napriek tomu, že spiacich otcov nie je ľahké zobudiť, naša malá hrdinka to zvládla zdá sa hravo.
Vráťme sa k prvým okamihom. Predstava o výchove chlapca bola aspoň v náznakoch jasná. Disciplína miešaná s láskou, výlety do lesa, vzduchovka, prak a premeny izby na zápasnícku arénu. Ale dievča? Slzavé údolia, chlapčenské kapely, zamilovania a sklamania, pubertálne pretáčanie očami a vzdychy. Vidíte, že som o ženách veľa nevedel.
V deň, keď sa princezná narodila, sa začalo moje odklínanie. Nedajte sa pomýliť. Na tom, aký som muž, má obrovský podiel moja vzácna manželka. Dcéra však predstavuje v mnohých veciach úplne iné dotyky. Vidieť vlastnú dcéru, znamenalo porozumieť, že moje srdce sa môže nachádzať aj mimo mňa. A toto malé stvorenie sa ma chystalo prebudiť.
Lev na skale
Napriek všetkým romantickým predstavám je doba, keď muži museli byť denne v strehu pri obrane svojich najbližších, dávno preč. Asi je to dobre. Ženy sa dokážu o seba postarať samé a v ich bezprostrednom okolí je bezpečne. Ale príchod toho malého dievčatka spôsobil, že lev vo vnútri si sadol na hliadkovaciu skalu a spozornel.
V zásade mám väčšiu tendenciu chrániť moju dcéru ako syna. Občas mám pocit, že pred tým prebudeným levom nie sú v bezpečí ani iné deti, ktoré by sa snažili ublížiť mojim mláďatám. Muži sú jednoducho zrodení k obrane. Práve preto sa postavím kedykoľvek medzi votrelca a moju dcéru a manželku. Týmto zdravím všetkých budúcich nápadníkov: Veľa šťastia, budete ho potrebovať.
Dievča, ktoré bráni srdcu otca, aby zatvrdlo
Často som sa riadil myšlienkou, že slabí odpadnú po ceste a silní vytrvajú do konca. Mám rád všetky tie filmy plné vlkov samotárov, ktorí znášajú bolesť bez mihnutia brvou. Dodržiavanie pravidiel, disciplína, lojálnosť sú pre mňa obrovské prednosti. Viete si predstaviť, že stvorenie, ktoré váži 10 kíl aj s batohom, premôže 90 kilového obra? Pretože nič iné ako neha, láska a jemnocit nezaberie na to, keď sa princeznej kotúľajú zázračné slzy. Omnoho jednoduchšie by pre mňa bolo zarecitovať motivačnú reč zo Statočného srdca, ale to nejak nezaberá. Objatie malej princeznej roztápa vždy moje srdce.
Život pre druhých
Keď sa v mojom príbehu objavila kapitola Manželstvo, za krátku chvíľu som narazil na podkapitolu Nežiješ už sám pre seba. Niečo som sa podučil a mal som pocit, že rozumiem základom. Nevedel som však, že toto dobrodružstvo má viac rozmerov. Až kým sa princezná nenaučila rozprávať, aby mi udelila nové lekcie.
Ráno môžem mať plnú hlavu rozvrhov, stretnutí a povinností, ale iba do chvíle, kým počujem: “Ocko, ale my sme sa ešte vôbec nehrali s princeznami.” Večer sa môžem tešiť na dobrý film, alebo pokec s manželkou, až kým nezaznie: “Ocinko, musíme si rozprávať rozprávku.” Aj najlepšia pozícia na gauči v momente mizne, keď počujete: “Ocinkooooo, kakala a pišala!”
Vôbec nerozumie, prečo by som mal existovať v plánoch, kde nie je ona. A popravde, ja už tomu nerozumiem tiež.
Malá princezná nám vbehla do života a odkliala časť života, na ktorú majú dosah iba deti. Nie je to vždy jednoduché, ani bezbolestné, ale buduje to môj charakter, robí ma to lepším otcom a manželom. Stále mám obavy, či a ako z nej vychováme odvážnu a krásnu mladú ženu, ale mám pocit, že som jej to už teraz dlžný za to, čo pre mňa urobila.
Zazvonil zvonec a… všetko sa len začalo.
Fotografia: Miriam Linkeschová
Korektúra: Ivana Badiarová
