Prax z vás sama majstra neurobí

Pozn. red.: Nasledujúci úryvok z kapitoly Practice and Some Other Things Makes Perfect (Prax a iné veci robia majstra) – pochádza z knihy Increasing Personal Efficiency (O zvyšovaní osobnej efektivity), napísaná v roku 1925 Donaldom A. Lairdom. Kapitola z knihy prešla úpravami obsahu a zhustením informácií.
Jedného dňa, v treťom ročníku, som si zaplnil celú stranu poznámkového zošita jedinou vetou: „Prax robí majstra.“ Presne túto vetu som napísal 25-krát. Myslím, že kým som dopísal poslednú zo svojich kníh, zapísal som dohromady minimálne stotisíc podobných riadkov.
To malo zaistiť dostatok príležitostí nacvičiť písanie do dokonalosti, no nestalo sa tak z jednoduchého dôvodu. Lebo prax sama o sebe nerobí majstra. Prax je len jednou z ciest naberania zručností a zdokonaľovania sa. Je navyše veľmi neefektívna.
Čo mám na mysli tým, keď vravím o zručnostiach? Každé zviera vstupuje do života s balíkom prejavov, ktoré sa vôbec neučilo robiť. Podobne ani žiaden človek nepotrebuje recept napríklad na kýchanie alebo na smiech. Len si skúste nasilu kýchnuť, keď vám to netreba; skúste sa nasilu zasmiať, keď sa na to necítite a zistíte, že to nejde. Odhaduje sa, že okolo 80% všetkých našich ľudských činností je nenaučených.
Zvyšných 20% ľudského správania sa týka konania, ktoré rozhoduje o našom postavení v pracovnom a v osobnom živote. Hoci ide len o pätinu nášho denného správania, je to z ďaleka tá najdôležitejšia pätina, ak ide o zvyšovanie osobnej efektivity. Do tejto pätiny patria zručnosti.
Nočný motýľ sa nenaučí vyhýbať sa ohňu pomocou jedného, dvoch ani tuctu mávnutí krídlami. Ani nášho starého priateľa, švába, prax majstrom neurobila. Vedci zistili, že šváby je možné naučiť triky, ktoré si dokážu zapamätať nanajvýš na pol hodiny, následne ich zabudnú. Človek si však dokáže zručnosti upraviť a stať sa tak viac zručným.

Pomer práce a oddychu

Precvičovanie súvisí s nadobúdaním zručnosti, jej hodnota však závisí z veľkej časti na tom, ako dlho budeme danú vec trénovať. Vedci prišli na to, že najúčinnejšou z ciest je cesta lenivca. Rozkúskujte si precvičovanie zručnosti na mnoho krátkych úsekov a neseďte pri svojej činnosti niekoľko hodín naraz. Ak niekto cvičí na nejaký hudobný nástroj pol hodiny ráno a pol hodiny poobede, bude napredovať rýchlejšie ako niekto, kto by cvičeniu venoval naraz jednu hodinu denne.
Ak sa učíte šoférovať, cvičíte písanie všetkými 10 prstami, učíte sa čosi naspamäť alebo si potrebujete niečo nacvičiť, lepšie je venovať sa danej činnosti kratšie počas viacerých dní. Vďaka tomu urobíte oveľa väčší pokrok. Dlhé nárazové intervaly dokážu aktivitu maximálne premeniť na otrockú prácu a pokrok k zručnosti sa namiesto rýchlejšieho napredovania spomalí.
Počas Španielsko-americkej vojny jeden koncern súrne potreboval presunúť stovky ton surového železa. Na prenos používali neskúsených robotníkov a tí prenášali kov rýchlosťou zhruba 17 ton denne.
Keď sa na to prišiel pozrieť expert na efektivitu práce, povedal robotníkom, že sa priveľmi namáhajú. Navrhol im jednoduchší spôsob práce, častejší oddych a zvýšenie efektivity svojej práce, aby vládali pracovať dlhšie. Predáci začali každých dvanásť minút oznamovať píšťalami trojminútovú prestávku na oddych. Robotníci si zložili náklad a po opätovnom hvizde sa pokračovalo v práci.
Robotníci teraz trávili pätinu času oddychom. Vďaka tomu denne vládali preniesť 45 ton namiesto 15. Pracovný čas sa im skrátil a za vykonanú prácu dostávali o dve tretiny vyššiu mzdu.
Vďaka správnemu oddychu zefektívnili svoju prácu takmer trojnásobne. Oddych v správnej chvíli môže značne zvýšiť vašu efektivitu. Ľudia, ktorí skladajú servítky po dobu piatich minút s následnou jednou minútou prestávky, zložia viac servítok než tí, čo pracujú neustále. Keď niekto s mentálne zameranou prácou 30 minút sústredene pracuje a následne sa pôjde poprechádzať alebo lepšie, oprie sa do operadla svojej stoličky a neprítomne bude tri minúty vyzerať z okna, dokáže stihnúť urobiť viac práce, než keby pol dňa bez prestávky pracoval. Navyše nebude na konci dňa taký unavený.
Neoddychujte však pridlho. To je strata času. Neoddychujte ani prikrátko. Neumožní vám to pracovať čo najefektívnejšie. Experimentujte, kým prídete na to, aký pomer práce a oddychu vám vyhovuje najviac počas celého dňa.

Učenie z prvej ruky

Zručnosti nadobudnete lepšie, ak budete k učeniu pristupovať aktívne, než keby vám mal niekto vravieť ako na to. Prizerať sa, ako niekto robí to, čo sa chcete naučiť, vám veľmi nepomôže. Musíte to urobiť sami. Šoférovať sa naučíte oveľa rýchlejšie zaraďovaním rýchlostí od samého začiatku, než keby vám nejaký inštruktor hoci aj s dobrými úmyslami vzal ruku a presúval vám ju po jednotlivých stupňoch prevodovky.
Esenciou učenia je skúsenosť z prvej ruky. Ten, kto činnosť vykonáva, sa ju učí. Ak si naozaj chcete zefektívniť vaše mentálne schopnosti, robte veci, neuchyľujte sa iba k čítaniu o nich. Uveďte poznatky do praxe pri prvej príležitosti.

Predrite sa cez strop

Niekedy po dlhodobom trénovaní nastane obdobie merateľného poklesu zručností. To môže pôsobiť demotivujúco. Niekedy napredujeme a ani nevieme ako. Inokedy sa len tak vlečieme. Je pravdou, že niekedy môže dôjsť k strate zručnosti.
Keď sa dostaneme do obdobia stagnácie, narážame na strop, lebo naše schopnosti stagnujú a nechcú ísť v tomto období vyššie. Každý si tým už niekedy prešiel. Naraziť na strop svojich schopností odrádza a pôsobí demoralizujúco. Niekedy ich spôsobuje dočasné oslabenie záujmu. Prekvapujúca je skutočnosť, že príčinou narazenia na strop svojich schopností môže byť aj pričasté venovanie sa danej činnosti.
Týmto stropom sa však dá vyhnúť. Experimentovaním sa prišlo na to, že ak človek počas stagnácie bez známok pokroku zo seba vydá maximum, podarí sa mu preraziť takýto demoralizujúci strop. Nazerajte na takýto strop ako na výzvu pracovať ešte tvrdšie!
Blízkym príbuzným takéhoto stropu je čoraz spomalenejší pokrok, keď sa blížite k vyššej úrovni zručnosti. V začiatkoch napredujeme oveľa rýchlejšie a veľkými skokmi, ale posledné ťahy štetcom majstra dosiahneme iba zdĺhavým a často aj nudným tréningom.
Nezastavujte sa preto, že ste začali spomaľovať – ešte na vás čaká mnoho myšlienok a činov, ktoré vás môžu posunúť ďalej.

Nerobte okľuky

Také niečo ako všeobecný tréning je z veľkej časti mýtom.
Matematiku spolu s niektorými ďalšími školskými predmetmi na školách zvykli vyučovať nie pre ich hodnotu. V minulosti si totiž ľudia mysleli, že im tieto predmety pomôžu rozvíjať nejakú imaginárnu „schopnosť myslieť“.
Profesor E. L. Thorndike nedávno testoval tento fenomén nasledovne: študenti mali počítať príklady v algebre. Po chvíli mali riešiť rovnaké príklady s pozmenenými písmenami premenných jednotiek. Keď dostali druhú sériu príkladov, prišlo sa na to, že príklady sa ukázali pre študentov zložitejšími, hoci sa myšlienkové procesy potrebné na ich vyriešenie nezmenili. Študenti dovtedy zvykli počítať s premennými a, b, c, x, a keď sa tieto zmenili na r, w, g, p, ich myslenie kapitulovalo.
Toto vysvetľuje, prečo sa vedecky rozmýšľajúci človek stratí v investíciách a prečo finančníci nie sú dobrými vedcami. Každý z nás si zvykol uvažovať s nejakými premennými. Keď sa premenné pozmenia, pozmení sa aj myslenie.
Neexistuje nič také, ako je všeobecný tréning. Trénujte sa v danej činnosti. Mahjong natrénujete hraním Mahjongu. Tanec natrénujete tancovaním.
Ak chcete nadobudnúť schopnosť vynaliezavosti, nečítajte biografie známych vynálezcov. Objavujte! Ak sa chcete zlepšiť v riadení, začnite niečo riadiť, nehrajte šach!

Simulovaný záujem

Je všeobecne známe, že viac úsilia treba vynaložiť na nezaujímavé a otravné činnosti než na rovnakú činnosť, ktorú považujeme za fascinujúcu. Keby niekto vynašiel spôsob ako spríjemniť všetky tie nudné povinnosti, celé ľudstvo by niekoľkonásobne zvýšilo svoju efektivitu práce.
Pozrime sa na to, čo sa v tejto oblasti doposiaľ urobilo. Asi v roku 1905 dvaja nemeckí psychológovia, Ebert a Meumann, vykonali dôkladnú štúdiu zameranú na spôsoby, ako sa im podarilo zlepšiť činnosť pamäte jednoduchou sugesciou, že šlo o čosi zaujímavé. Platilo to aj v prípade, keď si myseľ vopred uvedomovala, aké nudné a zdĺhavé úlohy ju čakajú. Ebert a Meumann prišli na to, že jednoduché rozhodnutie človeka, že úloha bude zaujímavá, zlepšilo, ako ju myseľ vnímala.
Neskoršia štúdia vedkyne McCharlesovej na Kalifornskej univerzite, na rozdiel od Eberta a Meumanna, sa zameriavala na praktickejšiu stránku vplyvu postoja k učeniu. Keď subjekty štúdie predstierali, že nadchádzajúca úloha bude zaujímavá a naozaj zábavná, naučili sa oveľa viac, ako keď si buď uvedomovali náročnosť nastávajúcej úlohy alebo keď sa ich postoj voči nej nijako obzvlášť nezmenil a ostal neutrálnym.
Možno práve myšlienka, že úloha bude zaujímavá, naozaj zmenila úlohu na zaujímavú. Či už to bola pravda alebo nie, faktom zostáva, že keď participanti simulovali svoje nadšenie pre danú úlohu, naučili sa viac s vynaložením menšieho úsilia.
Toto nám môže čiastočne podať vysvetlenie takých brilantných hláv, ako bol napríklad T. Roosevelt. Vždy, keď sa pán plukovník do niečoho pustil, robil tak s dávkou jemu prirodzeného nadšenia. A nadšenie nie je nič viac než záujem a energia dohromady. Záujem sám o sebe zvyčajne čerpá zo všetkej dostupnej ľudskej energie. Predstieraný záujem, či už opodstatnený alebo nie, sa zdá byť v zvyšovaní efektivity v učení takmer rovnako účinný ako nefalšované nadšenie.

–
korektúra: Jana Lászlóová
zdroj: artofmanliness.com
fotografia: unsplash.com