Tak som sa naštval… až som napísal status

Nespokojnosť je pravdepodobne jedna z vecí, ktoré nám ľuďom zabezpečili posun vpred. To však iba v prípade, že spôsobila konkrétny čin. Ak patríš medzi naštvaných, nespokojných mužov, ktorí sa zmôžu maximálne na komentáre z hľadiska, nemáš čo čakať, že sa situácia zmení.

Keď nebudeme robiť to, čo je potrebné, veci sa rozpadnú. Jednoducho prestanú fungovať. A netreba hľadieť ďaleko. Stačí sa pozrieť na svoj vlastný život, teda vzťahy, prácu. Žiť v nespokojnosti ešte nikomu spokojnosť neprinieslo. To konkrétne činy prinášajú výsledok. Žijeme v kultúre, kde funguje predstava, že každý má právo sa vyjadriť. Tak sa teda veselo vyjadrujeme. Milióny zbytočných komentárov, ktoré v skutočnosti nič nezmenia, zaplavujú denne virtuálny priestor. Tvárime sa nespokojne, no v zásade sa nič neudeje. Vlastne áno. Rastie spokojnosť so sebou samým.

Chlapi sa často nezmôžu na nič iné, ako „virtue signaling” (signalizácia cností). Toto slovné spojenie je Tourettov syndróm online priestoru. Ide o to, že máme nutkavú potrebu ukázať, že sme lepší ako tí ostatní, tak ukazujeme, že máme kvalitnejšie hodnoty. Štve nás čosi, tak by sme radi ukázali niečo lepšie… ale iba virtuálne. Ako hovoria bratia Česi: „skutek utek”.

Zaiste, verejne prezentovať postoj či názor, prefarbiť si profilovku na bledobéžovo má istý význam a zmysel. Nemusí to byť nepodstatné, ale ak za tým nenasleduje žiadna akcia, je to iba „virtue signaling”. Je to viac ako nerobiť nič, ale z pohľadu muža je to pre mňa príliš málo, aby to stálo za reč. Máš pocit, že by sa nemali ničiť na Slovensku lesy a ty nemáš dosah? Tak niekoho, kto dosah má, podpor. Štve ťa, keď sused bije svoju ženu? A tvoj status to zastaví?

Je niečo, čo ma skutočne naštve? Našťastie áno. Nie som ľahostajný človek. V takom prípade mám unikátnu možnosť čosi urobiť. Vtedy narážam na to veľavravné „nechce sa mi”. Nie je však dôležité, či sa mi niečo chce, alebo nechce, ale či je to treba spraviť. Ak usúdim, že mi to nestojí za to, zistím, že sa vytáčam na nepodstatných blbostiach. V takom prípade sa potrebujem zmeniť ja.

Archetyp bojovníka nás poháňa k zápasu za zmenu. Je to prirodzené. Dokonca aj hnev a agresivita sú niečo, čo by nás nemalo prekvapiť. Otázkou zostáva, či zdroje, ktoré máme k dispozícii, dokážeme pretaviť do niečoho konkrétneho.

Ak „rozhnevaných mladých mužov” charakterizuje odpor ku všetkému a zároveň bezmocnosť niečo podniknúť, nemali by sme byť súčasťou. Románoví hrdinovia v tomto literárnom smere nakoniec splynú s tým, čo kritizovali.

–
korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: unsplash.com