Keď výhra nie je cieľ

Ak je naša sebaúcta postavená iba na úspechu, už samotná možnosť zlyhať nás paralyzuje. Ak chceme naozaj uspieť, musíme sa naučiť vnímať „pokus“ ako formu víťazstva.

„Preteky nepatria rýchlym, ani boj silným…“ (Šalamún)

Tak znel trpký postreh starého mudrca nad nespravodlivosťou existencie. Hoci odzneli pred takmer tritisíc rokmi, platia rovnako dnes.

Život jednoducho nie je fér.

Nehrá podľa pravidiel románov, piesní ani filmov.

Nech sme akokoľvek múdri, pracovití, čestní, odvážni či slušní, veľa stále zostáva v rukách náhody.

Môžeme týždne skladať rozpočet a aj tak nám unikne kľúčový výdavok, ktorý nás stiahne do červených čísel. Môžeme natrafiť na ideálnu pracovnú ponuku, a predsa nás dopravná zápcha zdrží na pohovor. Môžeme stretnúť ženu svojich snov, a o dve minúty aj jej partnera.

Skôr či neskôr musíme prijať, že sú veci mimo našej kontroly. Zlé veci sa jednoducho dejú a niekedy s tým neurobíme nič.

A to je v poriadku.

Prečo?

Zlyhanie je nevyhnutné

Zlyhávame častejšie, než vyhrávame, to je fakt. Na jedného držiteľa Oscara za najlepší herecký výkon pripadá šesť nominovaných, ktorí odídu naprázdno. A za nimi stoja stovky tých, čo sa na nomináciu ani nedostanú. Rovnako je to s každou zlatou olympijskou medailou, titulom v ťažkej váhe, aj s politickou funkciou, či povýšením. Porazených je vždy väčšina, a neraz medzi nich patríme aj my.

Lenže ako často sme na to naozaj pripravení?

Keď zlyháme, zvykneme sa naštvať sami na seba. Zaplaví nás vina a hnev. Mnohí sa rozčúlia tak veľmi, že jedinou úľavou je presvedčiť sami seba, že sme to vlastne ani nechceli.

Jednoduchá pravda: musíme sa naučiť zlyhávať prijateľne.

Znamená to, že sa máme zmieriť s rolou porazených?
Samozrejme, že nie.

Musíme však vedieť prijať prehru s gráciou. Pochopiť, že to nie je koniec sveta. Každý skutočne úspešný človek prizná, že jeho cesta mala viac zakopnutí a omylov než víťazstiev, a že neúspech býva prvým krokom k úspechu.

Namiesto bičovania či výhovoriek k situácii pristúpme racionálne. Keď prestaneme vnímať zlyhanie ako dôkaz, že je s nami niečo zásadne zlé, dokážeme rozlíšiť vlastnú chybu od obyčajnej smoly. Možno sme sa na začiatku zápasu pošmykli na kúsku mokrej trávy, s tým už nič nespravíme. Možno sme pri poslednej prihrávke nezachytili loptu správne, toto sa dá natrénovať.

Čím lepšie vieme prijať prehru, tým je menšia šanca, že zlyháme nabudúce. Aj tak však číha jedno nebezpečenstvo…

Sláva bledne

A čo vtedy, keď vyhráme?

Hovorí sa, že „víťazi píšu dejiny“. Hovorí sa, že „v porážke niet slávy“.
Lenže ani v triumfe jej nebýva veľa.

Koľkí z nás úprimne poznajú mená a skutky ako Scipio Africanus, Ibn Battúta či James A. Garfield?

Brilantní vojenskí velitelia, nebojácni objavitelia, prefíkaní politici (v uvedenom poradí) — a predsa by ich väčšina ľudí len ťažko identifikovala. Ako sa história valí ďalej, anonymita zhltne odkaz nespočetných „úspešných“ mužov a žien. Napokon sa víťazi a porazení nelíšia až tak výrazne.

„Sic transit gloria.“ Sláva bledne. A keď bledne, núti nás to položiť si ťažkú otázku:

Ak by naše rozhodnutia boli odsúdené buď na neúspech, alebo na zabudnutie, menili by sme ich?

Odpoveď by mala znieť: jednoznačné nie.

Pretože prehra oslobodzuje

Na prvý pohľad je predstava, že veľa riadi náhoda, deprimujúca. Veď ak môžeme urobiť všetky „správne“ kroky a aj tak zlyhať, prečo sa vôbec snažiť?

Úspech nie je vždy pointa.
Keď je naším jediným meradlom hodnoty viditeľná definícia úspechu, „výhra“ sa stane jedinou vecou, na ktorej záleží. S týmto žoldnierskym nastavením „účel svätí prostriedky“ potom spravíme čokoľvek, len aby sme sa dostali dopredu: podvádzame, klameme, kradneme, zrádzame najbližších a zriekame sa najzákladnejších častí seba.

Stačí sa rozhliadnuť.

Koľko našich hrdinov zažilo minútu slávy a vzápätí prišlo o česť? Prekvapí nás v kultúre posadnutej víťazstvom záplava dopingových káuz? Šokuje nás, keď rockové hviezdy spievajú na playback, alebo keď sa ukáže, že politik je skorumpovaný?

Výhra často znamená hrať podľa cudzieho scenára. Hrať pre dav, nie pravdivo. Ohýbať pravidlá s výhovorkou „veď to robia všetci“. Držať sa bezpečného a konvenčného namiesto plavby za okraj mapy.

Prehra naopak otvára priestor pre voľbu a integritu, ktorý inde nenájdeme. Keď prijmeme, že môžeme neuspieť, že v hre sú prvky mimo našej moci, v tej chvíli nás to oslobodí od všeobecnej predstavy.

Tak prečo si nevybrať vlastný cestu?

Ak v tomto živote nie je nič isté, prečo sa zapredať? Môžeš uzavrieť faustovskú zmluvu s diablom, a aj tak nemáš garanciu víťazstva. A tí, čo napokon vyhrajú svet za cenu duše… koľko im to vydrží?

To však neznamená glorifikovať hlúposť. Nie každé rozhodnutie má byť hrdinský, bezhlavý nájazd alebo krvavý „posledný vzdor“. Potrebujeme si nastaviť vlastné hranice a jasne určiť, podľa akých meradiel chceme žiť.

Aký bude výsledok?
Svet, v ktorom si môžeme dovoliť viac odvahy. Svet, kde nás nemeria slepé šťastie ani náhoda, ale ušľachtilosť zámerov, vznešenosť cieľov a vášeň, s akou za nimi ideme.

Nie, preteky stále nevyhrajú najrýchlejší. Bitku stále nevyhrajú najsilnejší. Ale ak by ste vedeli, že sa tu a teraz môžete pustiť do čohokoľvek a aj pri neúspechu s vami budú zaobchádzať dôstojne a s rešpektom, je niečo, do čoho by ste nešli?