Vraj je lepšie ísť do domu smútku ako do domu, kde sa hoduje. Prečo? Pretože ťa to donúti vážne premýšľať o živote. Je to moment, kedy sa zamyslíš nad tým, kde sa v živote nachádzaš a čo za život vlastne vedieš.
Vraj je lepšie ísť do domu smútku ako do domu, kde sa hoduje. Prečo? Pretože ťa to donúti vážne premýšľať o živote. Je to moment, kedy sa zamyslíš nad tým, kde sa v živote nachádzaš a čo za život vlastne vedieš.
Jeden osud nás spája všetkých. Smrť. Každý jeden z nás zomrie.
Keď som bol malý, s otcom sme si cestu z dediny do paneláku krátili cez cintorín. Aj dnes sa ním občas prejdem. Mám to rád. Vidím náhrobné kamene. Malé, veľké, zdobené, rozpadajúce sa. Prechádzam sa obklopený smrťou. Neviem povedať, kto mal aké auto, kto pochodil aký kus sveta, v akom veľkom dome žil. Možno tam leží podnikateľ vedľa chudáka, boháč vedľa lazara.
Jedno majú spoločné. Neriešia žiadne problémy.
Prečo? Očividne preto, že sú mŕtvi.
Pre mŕtveho človeka musí byť každý deň dosť rovnaký. Takže, ak mi občas napadne sťažovať sa na to, že sa v jednom kuse niečo deje a koľko mám problémov, pomyslím si “DOBRE”. Dobre, pretože to je známka života.
Život je o riešení a učení sa z problémov. Prirodzená súčasť žitia. Od momentu narodenia do smrti čelíme nejakému problému. Problém, že nevieš sedieť, že si kadíš do plienok až po tie omnoho komplexnejšie.
Ja, ty, my sme nadizajnovaní k riešeniu problémov, takže sa prestaňme správať, ako by sme boli mŕtvi.
Prestaň si priať život bez problémov. Každý problém je totiž príležitosť k rastu, a teda k životu.
Len mŕtvoly nemajú problémy.
–
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: unsplash.com
