Ako udržať čierneho psa na reťazi – čo spôsobuje depresiu? (II. časť)

V prvej časti o príčinách depresie sme hovorili o moderných hypotézach, ktoré hovorili o tom, že depresiu môžu zapríčiňovať napríklad genetika, hormóny alebo chronický stres. V druhej časti nazrieme na ďalšie možné príčiny a v závere sa zamyslíme nad tým, čo konkrétne to môže znamenať pre každého z nás.

Evolúcia

Toto je jedna z najpútavejších (a najkontroverznejších) teórií o pôvode depresie. Niekoľko evolučných psychológov tvrdí, že depresia môže v skutočnosti mať adaptívny a evolučný účel.

Na prvý pohľad sa to pravdepodobne zdá paradoxné. Ako môže niečo, čo ti spôsobuje, že sa cítiš nanič, necháva ťa demotivovaného a možno aj so samovražednými sklonmi, poskytovať evolučnú výhodu?

Podľa tejto teórie sú naše rôzne nálady – šťastie, smútok, hnev alebo úzkosť – signály, ktoré sa vyvíjali v priebehu stoviek tisíc rokov, aby popohnali správanie, ktoré nás posúva k splneniu primárnych evolučných cieľov, ako je napríklad párenie alebo prežitie. Úzkosť urobila z našich jaskynných predchodcov ostražitejších na okolie, takže mohli odvrátiť útoky od predátorov alebo susedných kmeňov; hnev podnecoval činnosť, aby sa odstránila existenčná hrozba; a šťastie inšpirovalo tých zvedavejších a otvorenejších prikročiť k novým myšlienkam a skúsenostiam, ako je napríklad skúšanie nových jedál alebo vynájdenie nových teórií.

Ale čo melancholická nálada? Ako mohlo deprimujúce nastavenie mysle pomôcť pri prežití? Nuž, existuje niekoľko hypotéz, ktoré na to odpovedajú. Smutná nálada môže znamenať, že sa príroda snaží človeku (a iným cicavcom) povedať, aby zmenil seba-zničujúce správanie, alebo ustúpil od snahy, ktorá by nakoniec mohla byť nebezpečná alebo zbytočná. V niektorých prípadoch mohlo byť pre našich jaskynných predchodcov výhodné vzdať sa, ísť domov a byť v miernej depresii, aby mohli žiť a bojovať na druhý deň.

Ďalšia teória uvádza, že smutná nálada, letargia a demotivácia, ktorá prichádza s depresiou, poskytovala výhodu pre prežitie tým, že udržala zvieratá a našich jaskynných predchodcov blízko pri domove v prípadoch, keď sa prostredie stávalo čoraz viac ohrozujúce. Niekoľkí výskumníci veria, že práve toto vysvetľuje veci ako je „sezónna afektívna porucha“ – možno práve preto sa ponoríme v zime do ponurejšej nálady, pretože studená a sivá obloha bez slnka signalizuje našim prehistorickým mozgom, že vyjsť von by bolo zbytočné a možno aj nebezpečné, a že zostať doma a našetriť si energiu je lepšia stratégia pre prežitie.

Melancholické nastavenie mysle možno povzbudzovalo našich jaskynných predchodcov aj k tomu, aby sa „držali pri zemi“ blízko ich domovskej jaskyne a analyzovali, ako odpovedať na problém prežitia a rozmnožovania. Možno Ján K. Jaskyniar čelil nedostatku bizónov alebo bol neustále odmietaný lokálnymi „jaskyniarkami“. Smutná nálada, ktorá prišla ako odpoveď na tieto problémy, možno pomohla Jánovi, aby sa nad nimi zamyslel a pomohla mu vyriešiť ich.

Hoci tieto teórie môžu znieť problematicky, evoluční psychológovia podporujú svoj názor poukazovaním na štúdie, ktoré ukazujú, že ľudia so smutnými náladami sú lepší pri analyzovaní ich prostredia. Výskumníci nazývajú túto zlepšenú schopnosť „depresívnym realizmom“. V jednej z klasických štúdií pozorovali vedci ľudí, ktorí mali stlačiť tlačidlo a ohodnotiť, ako vnímali svoju kontrolu nad svetlom, keď zasvietilo alebo nezasvietilo. Účastníci však v skutočnosti nemali žiadnu kontrolu nad svetlom a depresívne osoby si tento fakt všimli oveľa rýchlejšie ako ich pozitívne náprotivky.

Ďalší spôsob, akým nás smutná nálada posúva k lepšej analýze, je ten, že v nás spôsobuje skutočne tuhé premýšľame o našich problémoch. Častý symptóm depresie je hĺbavé premýšľanie, alebo aj neustále premýšľanie o probléme dookola. Nadmerné hĺbavé premýšľanie a obzvlášť, pokiaľ sa sústreďuje len na povahu nálady alebo emócie – môže jednoducho viesť k hlbšej melanchólii a z tohoto dôvodu terapeuti často navrhujú, aby ju pacienti odsekli zo svojho života. Môžu však existovať aj výhody. Niekoľko štúdií preukázalo, že sústredené hĺbavé premýšľanie môže prelomiť komplexné problémy na niekoľko menších, aby sa stali ľahšie riešiteľné. Melancholická spoločenská izolácia a strata záujmu o iné aktivity pomáha tomuto procesu a posúva osobu k tomu, aby sa koncentrovala na problém, až kým ho nerozlúskne.

Depresia (ak sa dobre využije a nasmeruje) preto môže v skutočnosti viesť k určitým výhodám a jej príčinou môže byť náš primitívny mozog, ktorý sa snaží pomôcť nám prežiť a lepšie navigovať hrozivé predstavy. Súčasné prostredie moderného sveta nám nanešťastie odstránilo túto potenciálne výhodnú odpoveď a zmenilo ju na niečo, čo nás len ochromuje.

Nesúlad medzi moderným spôsobom života a naším starovekým mozgom

Spôsob, akým žijeme dnes, je značne odlišný od spôsobu, akým sme žili v minulosti v priebehu tisícov rokov. Zvyšujúce sa množstvo ľudí, ktorí majú depresiu, môže vyplývať aj z tejto nezhody.

„Prečo sa v národe, ktorý má viac peňazí, viac moci, viac prekonaných rekordov, viac kníh a viac vzdelania rozširuje depresia viac než vtedy, keď tento národ bol menej prosperujúci a menej mocný?“ (Dr. Martin Seligman, Learned Optimism).

Vedci skúmajúci nálady uvádzajú, že evolučný pôvod depresie môže vysvetliť, prečo sa miera depresie zvýšila desaťkrát viac v priebehu posledných sto rokov. Naše telá, myseľ a systémy nálad sa vyvíjali v prostredí, ktoré už neexistuje a táto nezhoda pravdepodobne spôsobuje, že sa ľudia cítia stále viac a viac mizerne.

Dôkaz o tejto teórii možno nájsť v skutočnosti, že depresia je extrémne zriedkavá v komunitách a kmeňoch, ktoré žijú podobne ako ich primitívni predchodcovia. Dr. Stephen Ilardi, klinický psychológ z univerzity v Kansase a autor knihy Depression Cure, poznamenáva, že „vedci skúmali prítomnosť duševných chorôb u dnešných skupín živiacich sa lovom a zberom – ako sú Kaluli (obyvatelia vrchoviny Novej Guiney) a zistili, že klinická depresia je medzi týmito skupinami takmer úplne neprítomná.“

Dôvodom pre takúto zriedkavosť depresie je podľa Ilardiho to, že ľudia ako Kaluli žijú životným štýlom, ktorý sa zhoduje s ich vyvinutou biologickou a psychologickou stránkou; ich spôsob života v podstate účinkuje ako antidepresívum. Ilardi k tomu uvádza, že „sú príliš zaneprázdnení, aby len tak sedeli a dumali. Majú veľa fyzickej aktivity a slnka. Ich strava je bohatá na omega-3 mastné kyseliny, majú mimoriadnu úroveň spoločenskej interakcie a pravidelne spia približne desať hodín.“

Moderný človek, ktorý má nedostatok spánku, má na druhej strane sedavý spôsob života, a len občas sa vydá von z jeho umelo osvetlenej izby. A čo je mimoriadne dôležité, my ľudia 21. storočia sme od seba aj vysoko izolovaní. Starovekí ľudia žijúci v kmeňoch boli súčasťou úzko prepojených spoločenstiev; dnes existujeme ako roztrieštení jednotlivci, ktorí musia znášať sklamania života a prekážky sami. V našich samotárskych echo komorách s hlavným zameraním na nás samých sa tak vlny melanchólie ozývajú  niekoľkokrát silnejšie.

Nereálne očakávanie šťastia a pohodlia

V modernej kultúre dominuje niečo, čo psychológovia Todd Kashdan a Robert Biswas-Diener nazývajú „usmievajúci sa fašizmus“. Podľa neho, ak sa necítiš šťastný 24 hodín denne a sedem dní v týždni, potom s tebou nie je niečo v poriadku. Iným možným dôvodom pre nárast depresie tak je, že ňou v skutočnosti netrpíme viac, ale jednoducho si myslíme, že áno, pretože sme si nastavili latku toho, čo znamená byť šťastný, príliš vysoko. A to, čo by bolo v predchádzajúcich dobách považované len za prechodný záchvat mierneho pocitu nešťastia, je v súčasnosti považované za problém.

Ak si si to nevšimol, moderná kultúra kladie značný dôraz na blaho a pohodlie. Existuje tisíce kníh a blogov o tom, ako sa ľahko dostať ku šťastiu, a ten jemný odkaz, ktorý často zaznieva, je takýto: ak nie si neustále radostný – a nežiješ to najlepšie práve teraz – tak potom s tebou nie je niečo v poriadku. V knihe The Upside of Your Dark Side, psychológovia Todd Kashdan a Robert Biswas-Diener nazývajú dnešný prílišný dôraz na šťastie ako „usmievajúci sa fašizmus“. A tento tlak nás v skutočnosti môže urobiť ešte viac nešťastnými a depresívnymi.

Výskumy ukazujú, že ak si stanovíš šťastie ako svoj cieľ, je menej pravdepodobnejšie, že budeš šťastný. Existuje na to niekoľko dôvodov. Na začiatok si povedzme, že kultúrne očakávania toho, ako šťastie vyzerá, je zvyčajne nerealistické. Šťastie, tak ako je v súčasnosti definované, je prchavý pocit, ktorý prichádza a odchádza. To, aby bol niekto výslovne v eufórii po celý čas, je pre väčšinu ľudí nemožné. Takže ak si niekto stanoví cieľ, že bude neustále šťastný, dôjde k neúspechu, čo u neho spôsobí, že sa cíti sklamaný a nedostatočný. Opakovanie tohoto cyklu môže následne viesť k dlhotrvajúcej melanchólii.

Ďalším dôvodom, pre ktorý môže zlyhať stanovenie si cieľa byť šťastným, je ten, že ako ľudia naozaj nevieme, čo nás v budúcnosti urobí šťastnými. Kashdan a Biswas-Diener to nazýva „problém cestovateľa v čase“. Keď si stanovíme cieľ, o ktorom si myslíme, že nás urobí šťastnými v budúcnosti, robíme tak z pohľadu dnešného seba samého. Ale problémom je, že my sa v čase meníme a tento cieľ nemusí urobiť rovnako šťastným aj naše budúce ja.

Zvýšili sme si štandard toho, čo znamená byť šťastným, a zároveň sme zväčšili naše očakávania vo vzťahu k pohodliu a ľahkosti. Rýchly internet, pohodlné postele, izby s klimatizáciou a hladká a bezbolestná zákaznícka služba už nie sú luxusom, ale samozrejmými ľudskými právami.

Ale túžba, alebo lepšie povedané požiadavka, aby sme žili život bez prekážok, nás môže zaviesť k ochromujúcej úzkosti a depresii. Ak sa pohodlie spoločnosti zvyšuje, tolerancia k nepohodliu sa znižuje. Je to tak nielen vo vzťahu k prekážkam, na ktoré narazíme vo vonkajšom svete, ale aj vo vzťahu k temnejším myšlienkam, ktoré sú v nás. V našom predchádzajúcom príspevku o histórii depresie bol smútok niekedy chápaný ako prirodzená súčasť prílivu a odlivu života. Takže aj také ponuré nastavenie mysle bolo len jedným z niekoľkých temperamentov, s ktorými sa ľudia rodili. A každý z nich mal svoje unikátne výhody a nevýhody. Ak teraz prejdeme rýchlo do súčasnosti na pocity ako smútok, hnev a vinu nazeráme ako na negatívum, pretože v nás spôsobujú, že sa cítime zle a tieto pocity prežívame ako nejakú deviáciu od toho, ako by sme sa mali cítiť. Namiesto toho, aby sme sa učili, ako žiť s našimi náročnejšími emóciami, označkujeme ich ako psychologicky abnormálne a robíme všetko preto, aby sme ich vykorenili. Ak sme v tom absolútne neúspešní, tak rozdiel medzi našimi vysokými očakávaniami a realitou nášho tvrdohlavého melancholického temperamentu u nás môže spôsobiť pocit frustrácie a urobiť z nás ešte viac namrzených ako predtým.

Preto tým, že sme sa necítili dobre v nepohodlí, urobili sme krehkými naše psyché a umožnili sme, aby sme sa stali náchylnejšími práve k tým emóciám, ktorým sme sa pôvodne chceli vyhnúť.

Záver

Takže? Čo vlastne spôsobuje depresiu? Nuž, po tisíckach rokov teoretizovania a obrovských množstvách moderných výskumov, krátka odpoveď je, že stále úplne presne nevieme.

Depresia je komplexná záležitosť. Hoci to zvádza poukázať na jednu konkrétnu príčinu, realitou je, že depresia je výsledkom niekoľkých faktorov, ktoré sa navzájom premiešavajú spôsobmi, ktoré sú takmer nemožné rozpliesť. A pretože príčiny depresie sú také komplexné a rôznorodé, jej skutočný pôvod v skutočnosti ani nebudeme môcť presne odhaliť, a to hlavne nie v individuálnych prípadoch.

V určitom zmysle je táto neurčitosť zo svojej podstaty frustrujúca, ale v určitom zmysle je aj oslobodzujúca (uvidíte to ako spoločnú hlavnú myšlienku v záveroch k týmto príspevkom). Najzdravší prístup pri zaoberaní sa depresiou môže byť to, že nečakáte na expertov, ktorí vám presne povedia, čo ju spôsobuje, ale vytvoríte si svoju vlastnú predstavu – založenú na presvedčivých dôvodoch, ktoré vás vedú k najefektívnejšej forme činnosti.

Mne osobne najviac pomohlo nazerať na moju depresiu prostredníctvom rámca, ktorú predstavila evolučná psychológia.

Ako pri akomkoľvek evolučnom vysvetlení správania, musíme byť stále skeptický vo vzťahu k neoveriteľným vysvetleniam. Ale osobne je pre mňa evolučná teória pútavá, pretože poskytuje potrebnú citlivosť pre vlastné uchopenie tohoto čierneho psa.

Depresia sa namiesto úplne zlého a abnormálneho stavu stáva stavom nálady, ktorý je v podstate prirodzený a má svoje plusy a mínusy. Cieľom sa potom stáva riadenie smutných nálad tak, aby sa z nich dostali výhody a redukovali a zmierňovali sa jej nevýhody. Aj tí, ktorí presadzujú tento evolučný pôvod depresie, vám potvrdia, že ak to presiahne určitý bod, smutná nálada je nezdravá a dokonca život ohrozujúca. Keď depresia dosiahne túto úroveň vážnosti, už nemá žiadne výhody a musí sa urobiť všetko, aby sa napomohlo jej zmierneniu.

Ale pre ľudí, ktorí zažívajú mierny stupeň smutnej nálady počas roka, alebo ktorí sú v hĺbkach hlbokej (ale nie paralyzujúcej) depresie, melancholický stav môže poslúžiť ako včasný výstražný mechanizmus. Spisovateľ Lee Stringer povedal o depresii nasledujúce: „Možno to, čo nazývame depresiou, nie je v skutočnosti vôbec porucha, ale fyzická bolesť, určitý druh alarmu, ktorý nás upozorňuje na to, že niečo sa s určitosťou pokazilo; že s niečím treba skoncovať, vziať si oddychový čas, akokoľvek dlhý, a upriamiť sa na nenaplnenú požiadavku, ktorou by sa mali naplniť naše duše“. Páči sa mi táto myšlienka.

Bez ohľadu na to, či sa evolučná teória depresie ukáže ako presná alebo nie, činnosť, ktorá sa predpisuje pre liečbu, je rozhodne jednou z najefektívnejších pre to, aby ste svojho čierneho psa udržali na reťazi: žiť viac ako naši predchodcovia zdravou stravou, cvičením, obmedzovaním stresu, chodením do prírody alebo udržiavaním blízkych a intímnych spoločenstiev s ľuďmi.

Možno ľudia, ktorí majú predispozíciu na to, aby mali veselú povahu a angažovanie sa v prínosných správaniach, nepotrebujú bodnutie depresie, aby ich pritlačila k prijatiu zdravšieho životného štýlu; ak vypadnú z vlaku žitia dobrého života, výsledky nie sú strašné. Na druhej strane ľudia ako ja, ktorí sú geneticky naklonení k úzkosti a smutnej nálade, prvé lastovičky depresie sú potrebné, aby poslúžili ako budíček, aby boli viac zameraní k žitiu prirodzeným, sústredeným, vitalitu vzbudzujúcim spôsobom. Viem, že uvedomenie si toho, že mám náklonnosť k melanchólii, zo mňa urobilo človeka, ktorý je oveľa viac proaktívny pre hľadanie tých najlepších možností, ktoré udržia moju prirodzenú skľúčenosť na dosah ruky a odradia ma od toho, aby som sa ponoril do hlbokej depresie.

To je samozrejme len moja teória. Priraď ju teda k tej kope ďalších, ktorých neustále pribúda, vyber si tie, ktoré v tebe najviac rezonujú, a  ( to je najdôležitejšie) motivujú ťa k činnosti, ktorá udrží tvojho čierneho psa na uzde.

preklad: Ladislav Kováč
korektúra: Ivana Varga
fotografia: unsplash.com

 

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *