Zo života muža – John Muir: Pomsta sebe samému

„Lekcie plávania“
Z knihy The Story of My Boyhood and Youth (Príbeh môjho detstva a mladosti), 1913
John Muir

Pozn. red.: Keď mal naturalista John Muir 11 rokov, celá jeho rodina škótskych imigrantov sa odsťahovala do amerického Wisconsinu na pridelený pozemok o veľkosti 80 árov pozdĺž jazera Fountain Lake. V príbehu pod článkom autor opisuje svoju neoblomnosť, keď sa v jazere učil plávať. Urobí to spôsobom, akým by pri náprave svojich prešľapov vo svojom živote postupoval aj skúsený tramp.
Jedného teplého letného dňa nám otec povedal, že by sme sa mali naučiť plávať a bola to jedna z najzaujímavejších vecí, ktoré nám kedy navrhol. Výletov k jazeru však bolo veľmi málo a otec sa nám len zriedka snažil vysvetliť ako na to. „Učte sa od žiab,“ povedal, „a ony vás naučia všetko, čo potrebujete vedieť. Sledujte ich nôžky a pozorujte, ako im ide všetko plynule, keď nimi kopú: aj plávanie aj ponáranie aj vynáranie. Ak sa budete chcieť ponoriť, kopte nohami a držte ruky buď pri tele alebo ich zodvihnite nad hlavu a keď sa budete chcieť vynoriť, uvoľníte nohy a pádlujte rukami.“
Medzi tŕstím na južnom konci jazera sme objavili drobný rybník miskovitého tvaru. Voda v ňom nám siahala asi po pás a na šírku mal tak päť až desať metrov. V ňom sme celé hodiny kopali, špliechali a dlho sa verne snažili napodobniť žaby; no zvládnuť hladké sebavedomé kĺzavé pohyby našich obojživelných učiteľov nám pripadalo nesmierne náročné. Keď sme sa snažili cvičiť žabí kop, hneď ako sme sa odrazili odo dna nám hlavy klesli ku dnu ako olovené gule. Jedného dňa mi prišlo na um čo najdlhšie zadržať dych a nechať hlavu klesať ku dnu ako sa jej zachce, nevenovať jej pozornosť. Snaha plávať pre zmenu pod hladinou fungovala skvele, lebo už na prvý pokus sa mi podarilo preplávať celý rybník naraz, ani som sa zeme nedotkol. Netrvalo dlho a naučil som sa, čo vlastne moje končatiny majú robiť. No a, prirodzene, aj plávanie s hlavou nad hladinou mi po chvíli prišlo úplne jednoduché, ba až dokonale prirodzené. David metódu vyskúšal s rovnakým úspechom. Netrvalo dlho a začali sme si rátať, koľkokrát dokážeme oboplávať rybník dookola bez zastavenia na vydýchanie. Keď nás ani 20, 30 kôl nedokázalo unaviť, hrdo sme sa nazdávali, že ešte trochu potrénujeme a budeme obojživelní ako žaby.
Bolo 4. júla rovnakej plaveckej sezóny. Prišiel k nám na návštevu jeden chlapec od Lawsonovcov a šli sme stráviť pekný letný deň k jazeru medzi kačky, ryby a korytnačky. Keď sme sa trochu počlnkovali po zrkadlovo čistej hladine, porozprávali si niekoľko príbehov a užili si spoločnosť šťastných stvorení okolo nás, člnkovali sme smerom k nášmu bazénu a s Davidom sme si šli trochu zaplávať. Náš kamarát zatiaľ rybárčil o kúsok ďalej od brehu, za vysokým porastom. Keď sme sa trochu omočili v bazéne, napadlo mi, že už by bolo načase skúsiť hlbšie vody. Preplávať skrz hustý porast tŕstia a lekien nebolo práve najbezpečnejšie, hlavne pre začiatočníka, lebo sa mu môžu do pružných stoniek zamotať ruky aj nohy. A predsa, trúfol som si na to a odvážne a dosť sebavedomo som vyštartoval k člnu, kde voda mohla mať hĺbku tak šesť až deväť metrov. Keď som doplával k člnku zodvihol som ruku, aby som sa ho chytil a prekvapil Lawsona; sedel chrbtom ku mne a nevedel, že sa blížim k nemu. Nepodarilo sa mi však zodvihnúť ju dosť vysoko a, samozrejme, váha mojej ruky spolu s tým, že som narazil do prečnievajúcej zadnej časti lode ma poslali pod hladinu a začal som klesať ku dnu. Spanikáril som, vystrašilo ma to a bol som zmätený. Len čo sa moje chodidlá dotkli dna, vykopol som sa pomaly späť hore, no kým som stihol nabrať dosť dychu, aby som zavolal o pomoc, znova som sa ponoril a úplne som spanikáril. Neviem zrátať, koľkokrát som sa ponoril a vynoril, no dostala sa mi do pľúc voda a začal som sa topiť, keď tu zrazu sa mi akoby vyprázdnila myseľ. Spomenul som si, že pod vodou som plávať vedel a tak sa začal môj zúfalý boj o dosiahnutie brehu, až som sa dostal do hĺbky, kde som vedel stáť na špičkách a mal som ústa nad hladinou. Vtedy som lapajúc po dychu zakričal o pomoc a chlapci ma prišli vytiahnuť do člna.
Celá táto ponižujúca nehoda skazila náš deň a spoločne sme sa dohodli, že to ostane naším hlbokým tajomstvom. Sarah – moja sestra – ma počula kričať  o pomoc a keď sme prišli domov, pýtala sa, čo sa stalo. „John, ty si sa topil? Počula som, ako si kričal, že nevješ vyjsť von.“ ,,Ne né, len gajdoval (žartoval),“ bleskovo odvetil Lawson.
Veľmi som sa za seba hanbil a v noci, po tom, čo som si v pokoji premietol všetko, čo sa udialo, som usúdil, že nebol žiaden dôvod na to, aby sa to stalo a že som sa musel potrestať za to, že som takmer prišiel o život kvôli slabošskému strachu. Preto som sa pri prvej príležitosti osamote vykradol k jazeru a nasadol som do loďky. No namiesto toho, aby som šiel nahnať ďalšie hodiny plávania do starého známeho prírodného bazéna; alebo s chladnou hlavou opraviť svoj prvý neúspešný ponižujúci dobrodružný pokus, teda preplávať porastom tŕstia a lekien, som vesloval priamo k stredu jazera, zobliekol som sa, postavil sa na zadnú lavičku a pevne rozhodnutý som skočil šípku do vody; šiel som tak tri-štyri metre pod hladinu, s ľahkosťou sa otočil a s nohami voľne splývajúcimi som rukami pádloval priamo k hladine tak, ako mi to kedysi hovoril môj otec. Potom som oboplával čln a jasajúc nad mojím náhle nadobudnutým sebavedomím a víťazstvom nad sebou som sa vyštveral späť do člna a znova sa ponoril s rovnako triumfálnym úspechom. Myslím, že som sa hodil do vody tak štyri alebo päťkrát a po každom jednom vynorení som z plného hrdla kričal: „Tu máš!“ a tešil som sa, že som sa tak dobre mohol pomstiť sám sebe.
Od toho dňa sa mi nestalo, že by som vo vode spanikáril. Keby ma niekto zrazu hodil na mori cez palubu, dokonca aj keby som spal, myslím si, že by som okamžite vedel, čo treba robiť. Niektorí to nazývajú inštinkt. Vyplával by som na hladinu, nabral dych a pokúšal by som sa prísť na to, aký ďalší krok by bol najvhodnejší. Bola to moja najúplnejšia výhra nad sebou samým.


Zdroj: artofanliness.com
Korektúra: Jana Lászlóová
Fotografia: unsplash.com

Dávid Vihonský

Dávid Vihonský

Dávid je zapálený hudobník. Rád si zašportuje, a pripravuje sa na prácu prekladateľa po skončení štúdia. Je obdivovateľom dobrých vlastností človeka.

3 komentáre k “Zo života muža – John Muir: Pomsta sebe samému

  1. Pekné, zaujímavé, poučné.
    Zišlo by sa článok trochu spriehľadniť, dať do nejake bloku, lebo tak celý pokope sa ťažko číta. Iba písmenka, písmenka, písmenka..
    A hlboké tajomstvo – taký výraz som ešte nepočul u nás, ale verím, že je to iba nepozornosť pri preklade.

    • Vďaka Štefan za komentár a ocenenie. S tým členením textu máš pravdu. Rovnako máš pravdu so spojením hlboké tajomstvo, ale len v tom, že si ho nepočul ty. Kvôli tebe som to spojenie hľadal na webe a našiel som nemálo jeho použití.

      • Vďaka Peter za komentár.

        Isto, môže byť, že máš pravdu. V origináli je však profound mystery, v anglickom jazyku sa táto fráza používa v náboženskom prostredí a značí niečo ako “hlboké/duchovné/posvätné mystérium”. V tomto prípade, kedže ho autor v origináli použil, chcel zvýrazniť práve tú posvätnosť. Viem to,lebo moja priateľka sa sa venuje aj duchovným prekladom.

        Človek, ktorý to číta, to pochopí, ale nie je to prirodzené cieľovej skupine, na ktorú prekladateľ upriamuje pozornosť. Tu by sa hodila skôr fráza “naše malé tajomstvo” alebo niečo iné, ktoré sa používa v bežnej komunikácii.

        Každopádne, je to len chybička krásy, filozofia prekladu ešte nezaznamenala dokonalý preklad za celú dobu trvania tejto vednej disciplíny, čiže je to v pohode. Na kvalite článku a dobrom výbere to ničomu neuberá a rád si prečítam ďalší preklad z rúk mladého prekladateľa.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *