Je mužné odpúšťať?

„A zase ticho. Prestrčil som ostávajúcou škárou fakľu a pustil ju dovnútra. Odpovedal mi iba cvengot zvončekov. Zovrelo mi srdce; to od vlhkosti v katakombách. Poponáhľal som sa, aby som bol čím skôr hotový. Namáhavo som vsadil posledný kameň. Obhodil som ho. Pred čerstvým murivom som navŕšil hradbu kostí ako predtým. Za pol storočia sa ich ľudská ruka nedotkla. In pace requiescat!“*
V Sude amontillada Edgar Allan Poe maľuje hrôzostrašný obraz muža na ceste pomsty. Po tom, čo utŕži „Tisícoraké ústrky“ a bolestnú urážku, Montresor sa zaprisahá, že potrestá svojho protivníka Fortunada, čím sa mu podarí „sa vyhnúť odplate“. „Krivda sa neodčiní, ak pomstiteľa stihne odplata. A práve tak sa neodčiní, ak pomstiteľ nedá tomu, kto krivdu spáchal, najavo, že vykonáva pomstu.“**
A tak pod zámienkou, že sa potrebuje poradiť s Fortunadom o sude amontillada – vína, Montesor ho vláka hlboko do studených, vlhkých katakomb. Keď prídu k výklenku v stene, Montresor pripúta Fortunada ku kameňu a pomaly začne tehlu po tehle zamurovávať enklávu spolu s ohromeným a zmäteným šľachticom vnútri, zanechaným napospas pomalej a bolestivej smrti. Montesor završuje svoju pomstu.

Myšlienka opodstatnenej pomsty je jedným z najbežnejších námetov pre maskulínnu literatúru, filmy, komiksy a videohry. Od Grófa Monte Christo k Punisherovi, cez hru Red Dead Revolver je pomsta často hybnou silou našich najobľúbenejších príbehov.
Už po tisícročia oslavujeme mužného a bohatierskeho hlavného hrdinu, ktorý túži osobne sa pomstiť za bezprávie vykonané na ňom alebo na jeho milovaných. Čím je jeho plán pomsty lepší a dokonalejší, čím chladnokrvnejšie naservírovaný, tým nám príde lahodnejší a veľkolepejší. Keď sa na zlosynoch učiní spravodlivosti zadosť, všetci sprostredkovane, no spokojne pritakávame.
Je celkom pochopiteľné, že máme z príbehov o odplate toľké potešenie. Pomsta hrala dôležitú úlohu takmer počas celej histórie ľudskej evolúcie. V kmeňoch odplata zaisťovala potrestanie spáchaného zločinu, čo slúžilo pre previnilcov na odstrašenie pred tým, aby vôbec takéto ohavné činy páchali. Oko za oko. Bol to nevyhnutný, no efektívny spôsob vymerania spravodlivého trestu. Keďže toto základné právne ustanovenie vykonávali muži, nemusí nás prekvapovať, že na spravodlivosť sú naše mozgy pevne napojené.
Takže, ak túžba po spravodlivosti je pre nás taká prirodzená, prečo by sme sa mali snažiť odpúšťať? Je odpúšťanie vôbec mužné?
Čo to znamená odpustiť?
Myslím si, že my muži často odporujeme myšlienke odpustenia jednak preto, že sa nám to zdá byť proti myšlienke spravodlivosti a jednak preto, že to vyzerá ako počin zo slabosti. Koniec koncov, mnoho ľudí si odpustenie zamieňa s tým, keď niekoho zbavíme zodpovednosti za zločin a necháme jeho činy nepotrestané. Nie je to náhodou tak, že ak takého človeka spravodlivo nepotrestáme, povzbudí ho to vykonať rovnakú vec znovu a my z& toho vyjdeme ako tí, čo mu to tolerujú? A ak áno, je odpustenie len pre sraľov? Pre uštipnuté padavky?
Pravé odpustenie by však nemalo zahŕňať ignorovanie spravodlivosti. Ono nezabraňuje opodstatnenému hnevu. Nemalo by slúžiť ako darčekový poukaz na priepustku z väzenia rozdané každému len tak hala-bala. K odpúšťaniu sa nemáme uchyľovať, len aby sme sa vyhli konfliktom. Odpúšťajúci by nemal slúžiť ako rohožka a dovoliť ostatným, aby ho neustále zraňovali. Slovo odpustiť neznamená zmieriť sa, ani to, že ste zabudli a nebodaj, že daná osoba si automaticky znovu získava vašu dôveru.
Odpustiť – to v sebe nesie akési zanechanie nenávisti voči previnilcovi spolu s potrebou osobne vyrovnávať misky na váhach spravodlivosti. Je to proces, kde nepriateľstvo, ktoré pociťujete k previnilcovi, nahrádza súcit.
Znie to smiešne? Opak je pravdou. Vskutku, nahrabať silu a odpustiť niekomu vás môže urobiť mužnejším v niekoľkých ohľadoch:

Odpustenie:

1. Poukazuje na vyspelosť

Fandiť pomstiteľovi vo filme je jednoduché preto, že scenáristi často nastavujú filmové príbehy veľmi čierno-bielo. Hrdina: obdivuhodný a čestný chlapík – zloduch, syn pekla, sa uznesie zabiť hrdinovu rodinu jednoducho preto, že namiesto srdca má v hrudi kus kameňa.
Prirodzene, ozajstný svet je oveľa komplikovanejší. Nazerať naň čierno-bielo je všeobecne vyhradené pre deti.
V istom bode sa z chlapca musí stať muž. Dospelosť zahŕňa schopnosť obliecť sa do kože druhého človeka a pozrieť sa na veci z inej perspektívy. Vyžaduje si to vlastniť myseľ chápajúcu ľudské podmienky, rozpoznávajúcu ľudí ako naozaj komplexné bytosti s ich slabosťami, chybami a pestrou minulosťou.
Nemusíte prehliadať niekoho krivdu, no okrem snahy pochopiť jeho čin by ste sa mali usilovať pochopiť ho aj ako ľudskú bytosť. Okej, tvoj otec bol čurák, no prečo bol taký? Pravdepodobne preto, lebo jeho otec sa k nemu správal ako čurák a to je všetko, čo vie o tom, ako byť otcom.
Urobil tvoj kamoš niečo, čo sa na neho vôbec nepodobá? V akej situácii sa vtedy nachádzal? Konal tak, lebo sa trápil pre svoj rozchod s priateľkou?
Niekedy sú k nám ľudia zlí len náhodou. A možno práve s týmito krivdami sa nám vyrovnáva najhoršie. No aj vtedy, keď sa človek správa, akoby mal o koliesko menej, pravdepodobne sa len niečo deje v strojovni.
Odpustenie vám môže od základov zmeniť pohľad na život a na ľudí. Začneme hľadieť na ostatných ako na spolupútnikov na tomto svete; chodia vôkol nás, nesúc si so sebou rôzne rany a metódy, ako sa vysporiadať s trápením a hnevom. Nie sú zlosynmi, ktorí sú na love, aby vás dostali, ale večne sa potkýnajúci ľudia s vytrvalou snahou robiť veci dobre. S tým, že niekedy totálne zlyhajú… …podobne ako vy.

2. Vyžaduje, aby ste prebrali osobnú zodpovednosť a vyhli sa hre na obeť

Byť mužom znamená prevziať osobnú zodpovednosť za svoj život. Niekedy však silou-mocou držíme niekoho v zuboch, lebo nám slúži ako účinná výhovorka; výhovorka, ktorá nám bráni, aby sme konečne dospeli. Nedokážeme odpustiť otcovi, čo nám všetko urobil, lebo potom už nebudeme môcť použiť jeho činy ako výhovorku na ospravedlňovanie našich vlastných zlyhaní. Budeme sa musieť pohnúť vpred a prijať plnú zodpovednosť za naše životy. A to môže byť strašidelné.
Keď na niekoho zanevrieme, držíme sa svojej identity obete. Nechávame činy niekoho iného diktovať nám, kto sme. Odpustením dávame najavo, že my si diktujeme, kým sme.

3. Nám dáva do rúk kormidlo

Oddiaľovaním odpustenia nadobúdame pocit, že máme nad niekým navrch. Veď môžete pred očami toho človeka mávať zmierením ako na šnúrke, aby ste ho neustále nútili kajúcne sa pred vami plaziť. Nenávisť nám ponúka ilúziu moci a kontroly. Nemôže však tento sľub naplniť.
Paradoxne, práve previnilec ostáva tým, kto stále drží na šnúrkach vás ako bábku. Od neho závisí váš mentálny stav. Druhá osoba sa stala podmienkou vášho šťastia: musíš sa chovať ku mne tak a tak a prejavovať mi to a to, aby som bol šťastný. Keď budeme vyčkávať, kým druhý človek svoj čin oľutuje, dávame mu kontrolu nad našim životom – čakáme, kým príde za nami. Nedávajte ľuďom túto moc. Keď sa rozhodnete odpustiť, prijímate svoju slobodnú voľbu a svoje rozhodnutie. Nikto vás nemôže prinútiť cítiť sa pod psa bez vášho dovolenia.

4. Oslobodzuje

Keď na niekoho zanevrieme a začneme snovať svoju pomstu, obmedzujeme sa v slobode. Áno, dostane sa nám možnosť väzniť druhého a mať nad ním moc. No neuvedomujeme si, že sme tam zavretí spolu s ním a musíme hrať rolu vždy ostražitého dozorcu. Môžete to niekomu zrátať, no radšej výsledok vynásobte dvoma. Alebo ako vraví isté čínske príslovie: „Ten, kto prahne po pomste, by mal pamätať, že má vykopať dva hroby.“
Pomsta nás zožerie zvnútra. Je ako kôpka rozžeravených uhlíkov. My ich držíme, no ony spália naše telo. Keď raz necháte druhého ísť, oslobodíte okrem toho človeka aj seba, hnisajúce väzenie zanecháte za sebou a budete sa môcť pohnúť ďalej.

5. Pomáha v rozvoji

Medzi ľuďmi sa o tom nahlas nehovorí, no odpor a hnev nás opíjajú mocou, pocitom drsnosti a nedotknuteľnosti. Následne nám nepriateľ a plán pomsty dáva zmysel života, stredobod, okolo ktorého sa môžu točiť naše myšlienky. Kde by boli superhrdinovia a čo by robili so svojím časom, keby nemali úhlavných nepriateľov?
No takýto zmysel je slepou uličkou a mrhaním našej drahocennej energie; bude nás to zožierať a spomaľovať náš postup.
Keď vstúpite do zeme odpustenia, začnete objavovať zmysel vo svojom utrpení. Určíte si, čo urobíte nabudúce inak a pochopíte, akým spôsobom vám vaša bolesť pomohla k tomu, aby ste sa stali lepším mužom. Odpustenie sa môže stať odrazovým mostíkom na posun v živote.

6. Vyžaduje odvahu a ústretovosť bolesti

Obviňovanie a rozhorčenie vám možno dajú pocit, že akí ste mocní a drsní, no často bývajú iba maskou pred neschopnosťou čeliť bolesti priamo. Zatrpknúť na bývalú manželku a mať ju za mrchu pri každom pomyslení na ňu je obranný mechanizmus. Neustále popíjanie zo studnice hnevu drží bolesť z rozpadu manželstva zahnanú do kúta.
Rozhorčenie nám pomáha vyhýbať sa smútku nad stratou. Keď necháme hnev hnevom, núti nás to vyrovnať sa s bolesťou priamo. Odpúšťaním riskujeme; musíme sa otvoriť bolesti z minulých udalostí a možnosti cítiť ju znovu. A to chce odvahu.

7. Vytvára mužný odkaz

Toto je asi ten najmužnejší osoh z odpustenia. Dá vám schopnosť oslobodiť sa od rozhorčenia a navyše odosiela mocný odkaz tým, čo prídu po vás. Možno pochádzate z rodiny generáciami postihnutej vzájomným zraňovaním sa bez toho, aby ste tým pocitom nechali voľný priebeh, rozožierajúc členov rodiny zvnútra.
Namiesto rovnakých výchovných chýb, aké robili vaši rodičia na vás, odpustenie hovorí: „Zodpovednosť padá na moju hlavu.“ Máte dosť odvahy priznať si ju, pocítiť bolesť a potom ju nechať tak namiesto toho, aby ste ju prenášali na druhého. Máte moc vytvoriť nové prepojenie v reťazci generácií a mužnosti.

* Poe, E. A.: The Cask of Amontillado. prel. Ján Vilikovský In: Sud amontillada. Poviedky a básne. Bratislava : Petit Press, a. s., 2006, s. 53.
** Tamže

–
zdroj: artofmanliness.com
korektúra: Jana Lászlóová
fotografia: unsplash.com