Kde je moja trpezlivosť?

Som otcom už dva a pol roka, no skúška kvality otcovstva prišla až počas posledných troch týždňov. Strávil som ich so svojou dcérou sám, pretože moja manželka nebola doma a vracala sa až večer. Dostal som veľké privilégium, pretože si viem predstaviť, že nie každý otec má možnosť stráviť tak veľa času so svojimi deťmi. Nenazval by som toto krátke obdobie ako obdobie harmónie a farieb, ale zistil som jednu podstatnú vec — moja dcéra ma dokáže už vo veľmi útlom veku formovať. Mali sme chvíle, keď sme sa dobre porozprávali, aj keď musela premýšľať za zatvorenými dverami, čo nie je obľúbené (aspoň z buchotu na dvere mi to tak vychádza), a mali sme aj chvíle, keď sme sa veľmi dobre zabavili.

Aký som otec, keď veci nejdú podľa mojich predstáv a nemám až tak dobrý deň, keď sa zobudím? Zistil som, že nie až tak dobrý. Prečo?

Moja dcéra má veľmi rada rozprávanie. Jej obľúbená disciplína je rozprávanie sa so zvieratkami o tom, že sú choré. A keď teda zistíme, že niekoho bolí noha, musí prísť doktor. Tieto hry s obmenami plyšových oviec, psov alebo prasiatok sa dejú počas celého dňa a trvajú celkom dlho. Som človek, ktorý veľmi rád plánuje a keď niečo nejde časovo, ako by som si predstavoval, viem byť veľmi nervózny. Keďže priority v živote dvojročných sú trochu inak nastavené, moja dcéra so mnou pravidelne odmieta spolupracovať na procese obliekania, obedovania, prezliekania a pod.

Ako reagujem? Nie veľmi dobre. Počas troch týždňov som zistil, že čeliť rezistencii v okne pár hodín, kým sa vrátim z práce a spánkom mojej dcéry, je veľmi jednoduché. Som prísny, úsečný, rýchly a netrpezlivý. Viem veľmi rýchlo vybuchnúť, pretože tempo mojej dcéry je príliš pomalé. A tak sme sa veľmi často dostali do konfliktu, kedy som trval na tom, že si musí obuť ,,čižmičky”, pretože v ,,papučkách” jej bude určite zima. Je komické, že aj napriek momentálnemu levelu adrenalínu viem použiť zdrobneninu, čo potom vôbec neznie, ako má.

Na deti nefunguje nátlak, ani krik a dokonca ani vyhrážky. Na daný moment to možno pomôže, ale dlhodobo to nespôsobí žiadnu zmenu. Kľúčovým momentom bolo pre mňa sadnúť si na zem, utrieť jej slzy a porozumieť jej. Ak mám byť úprimný, niekedy to fungovalo a niekedy to nefungovalo a nenašiel som riešenie na každý moment, pretože to je otcovstvo. Rozhodol som sa však hovoriť mojim deťom prosím a ukazovať im, že ich rešpektujem, pretože si to zaslúžia ako ktorýkoľvek iný človek, ktorý by sa pod mojím velením odmietal prezuť. Nie som diktátor, vedúci výrobnej skupiny ani jej šéf. Som jej otec, ktorého úlohou je zjavovať lásku.

Zlyhal som niekoľkokrát, keď som sa rozhodol skríknuť, pretože som bol presvedčený, že to pomôže. Myslím, že keď si písala temperovými farbami po lakti, lebo chcela otláčať ruky na svoj biely výkres, naozaj prestala, pretože ju až striaslo, ako sa zľakla. Pomohlo to? Áno, prestala. Ale v momente som vedel, že bude dlho plakať, pretože jej krehká duša sa zľakne aj suseda, čo ide z tretieho poschodia. Hneď uteká, aby sa u mňa schovala. Každý rodič príde do momentu, kedy zvýši hlas. V mojom prípade viem, že som sa rozhodol to spraviť z vlastnej pohodlnosti nevysvetliť jej, že lakeť sa jej nepodarí otlačiť, a stratil som trpezlivosť. Neverím na svet, v ktorom len krik pomôže. Verím na svet, kde dieťa môže plakať, pretože je nespokojné z výsledku, nie nervózne alebo zľaknuté z mojej reakcie. Nemôžem vystrašiť svoju vlastnú dcéru za účelom zrýchlenia a zjednodušenia situácie.

Trpezlivosť je fantastická záležitosť, kým ju máte, pretože je liekom pre mnoho situácií. Ako ju nájdem, keď sa cítim, že niektoré dni som ju nechal v predošlom dni? Ja som k sebe veľmi priamy a preto si často hovorím — som dospelý človek, ktorý môže mať náročný deň a veľa neprajných momentov, ale ja som pánom svojich emócií a čokoľvek dám pocítiť ľuďom okolo seba, je moja zodpovednosť. Skúmam svoje úmysly a nemal by som riešiť situáciu, ak viem, že vybuchne nálož. Ak potrebujem desať minút na upokojenie, tak si ich vezmem. Ak potrebujem pohár vody, tak si ho idem vziať. Spravím všetko preto, aby moje rozhodnutie nevyplávalo z aktuálnej emócie. Tréning je veľmi dôležitý!

Verím, že pre mnohých ľudí je tréning o to náročnejší, pretože ich osobnosti sú prirodzene temperamentnejšie. Je to dobrá výhovorka pre terapiu krikom? Vôbec nie. Myslím si, že každá rodina by mala porozumieť svojim deťom a nájsť ich rytmus, v ktorom budú vedieť uchopiť informácie, ktoré dostávajú. Je ľahké dať selfie na Instagram so svojimi deťmi, ale je omnoho náročnejšie si s nimi vybudovať spojenie, kedy sa budete zaujímať o ich srdce a o to, čo potrebujú. Doma dávame dôraz aj na odpustenie a odmietame neomylnosť dospelých.

Nenechaj sa vtiahnuť do momentu, kedy si ako dospelý myslíš, že máš pravdu. Nechaj si jeden krok späť, aby si sa vedel vrátiť a využiť perspektívu. Naše deti sú vzácne a špeciálne. Univerzálne riešenie neexistuje.

–

korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: gratisography.com