Chcel by si byť sokoliar? Aké sú plusy a mínusy tohto povolania a ako vyzerá bežný deň?
Len skutočne málokto si k takémuto povolaniu pričuchne. Slavo Kukurugya sa dravcom venuje dlhú dobu a tak je kompetentný priblížiť nám svet za oponou toho, čo vidíme pri klasickom vystúpení. Ďalší chlap odkrýva svoje zamestnanie.
1. Na začiatok nám povedzte niečo o sebe. Odkiaľ ste, koľko máte rokov, čo robíte a ako dlho sa venujete sokoliarstvu?
Pochádzam zo Zvolena, teraz žijem už trvalo v Košiciach. Mám 46 rokov a pracovne striedam prácu v zahraničí na montážach a prácu sokoliara, pričom práca sokoliara mi zaberá asi 90% môjho pracovného času. Sokoliarstvu sa venujem už od svojich 14. rokov, od času, keď som začal navštevovať Strednú lesnícku technickú školu v Banskej Štiavnici.
2. Vaše povolanie nie je práve bežné. Ako ste sa k tomu dostali?
Zo začiatku to bol samozrejme, počas štúdia na strednej škole, koníček, no už vtedy sme sa zapájali brigádne do projektov, ako napríklad do biologickej ochrany Limbového sadu v Javorine. Po návrate zo základnej vojenskej služby som dostal ponuku ísť pracovať ako profesionálny sokoliar na letisko v Košiciach, kde vlastne začala moja profesionálna kariéra.
3. Je to niečo, čo ste vždy chceli robiť?
Áno, ale v 90. rokoch bolo profesionálnych miest na Slovensku a v zahraničí málo. Takže tých možností nebolo veľa.
4. Čo je potrebné pre vašu prácu? Sú nejaké nevyhnutné znalosti alebo schopnosti, ktoré potrebujete? Je na to škola?
No okrem legislatívnych podmienok, to znamená mať zložené sokoliarske a poľovnícke skúšky, je to hlavne dostatok skúseností a vedomostí. No a okrem toho nekonečná trpezlivosť, vytrvalosť a chuť učiť sa nové veci.
5. Hovoríme o sokoliarstve, máte aj skúsenosť s útokom dravca?
Ak máte na mysli útok dravca na človeka, tak áno… Síce málokedy, ale stáva sa to. Je to totiž bežný spôsob vnútrodruhového správania. Takto sa snažia dravce medzi sebou, hlavne orliaky a supy, ale aj iné dravce, vydobyť si „svoj“ priestor. A keďže my nie sme ich cvičitelia, ale pri love a výcviku partneri, musíme pristúpiť na ich pravidlá hry.
6. Ako vyzerá váš bežný deň v takomto zamestnaní?
Ťažko popísať bežný deň, keďže každý sa líši. No v zásade každý deň treba skontrolovať stav dravcov, odvážiť ich, pretože váha je pri výcviku dôležitá, potom výcvik a poriadok okolo dravcov a príprava krmiva. To je základ na 365 dní v roku.
7. Dá sa vybalansovať súkromný život popri tejto práci?
Dá, ale chce to tolerantnú partnerku. Každopádne to rodinný život ovplyvní do veľkej miery. No ako vravia moje dcéry, sú rady, že som sokoliarom, takže to nebude až také zlé…
8. Čo máte na svojom povolaní najradšej?
Asi ten úzky kontakt s dravcom. Keď ho cvičíte a lietate s ním niekoľko rokov, tak už dokonale poznáte jeho a on dokonale pozná vás. Je to vzťah, ktorý je pre niekoho, kto to nezažil, ťažko pochopiteľný. Možno to veľa ľudí nevie, ale každý dravec má svoju osobnosť, svoju povahu. No a samozrejme, keď to lieta. To je symfónia vo vzduchu…
9. Čo je, naopak, najhoršia časť?
Asi keď dravec uletí… To je, ako by ste stratili časť zo seba..
10. Je niečo, v čom sa ľudia, keď si predstavia vašu prácu, mýlia?
Áno a je toho veľa. Aj keď dnes je už sokoliarstvo ako tak známe, stále častejšie narážame na nepochopenie. Je to z jednej časti normálne, lebo nie každý sa môže vyznať v sokoliarstve, tak ako sa ja nevyznám vo veľa ďalších oboroch. No dnes sme svedkami toho, že ľudia často vynášajú súdy bez toho, aby si dali najmenšiu námahu zistiť si o veci viac a nahrádzajú tak vedomosti emóciami. Čiže čím menej viem, tým viacej kričím… Akosi zabúdame na to, že sokoliarstvo je tu už viac ako 4000 rokov. Ide o najšetrnejší spôsob držby dravcov a ak by to tak nebolo, asi by sme ani my neboli ochotní dravca, ktorému venujeme toľko času, námahy a pozornosti , držať spôsobom, ktorý by mu ubližoval.
Ďakujeme za rozhovor
web: www.horuskosice.sk
fb profil: sokoliari Horus
