Na jednej z barikád (Victor Hugo)
Pred mnohými blogmi som sem hodil jeden pravdepodobne menej očakávaný článok. Bola to báseň Ak od Rudyarda Kiplinga, ktorá ma sprevádzala od teenagerského veku. Vtedy som spomenul, že sa s vami časom podelím o ďalšiu, ktorá ma ako chlapca veľmi oslovila. Dnes sa mi zdá troška naivná a patetická, a tak sa pýtam, čo sa stalo tomu chlapcovi vo mne.
Na jednej z barikád, na hŕbe skaliva,
– krv vinných tiesni ju, krv čistých obmýva –
s mužmi aj chlapiatko zajali dvanásťročné.
“To aj ty patríš k nim?” – “Sme spolu!” – rieklo stručne.
“Tak zastrelíme ťa! Len čakaj na svoj rad!”
Zrel blesky ponuré a druhov popadať.
Ozval sa: “Prosím vás, dovoľte na moment
matke len hodinky odniesť, svoj testament.”
“Chceš ujsť?” – tak dôstojník. – “Ja vrátim sa vám späť.”
“Máš strach, však uličník? Kde bývaš, riekni hneď!”
“Blízučko, pri studni, pár krokov iba tam.
Určite vrátim sa potom, pán kapitán.”
“Darebák, tak si bež!” – Odbehol. – To je líška!
Vojaci smiali sa a dôstojník si píska.
V ich rehot miešal sa umierajúcich sten.
Smiech zmrzol na ústach, bo zrazu chlapec ten
náhle sa zjavil zas, hrdý jak Viala,
stúpol si ku stene a riekol: “Tu som, hľa!”
Smrť s hanbou ucúvla, dôstojník milosť dáva.
Chlapče môj, ja neviem, čím ťa tá búrka dravá,
čo zmieša dobro, zlo, hrdinov, lupičov,
čím ťa len zlákala do boja so sebou,
lež tvrdím: duša ti prostá hoc, vznešená je,
dobrá a hrdinská. V priepasti, tam, kde tma je,
dva kroky zrobil si: k matke a k smrti, hľa!
U decka cudnosť to, svedomie u muža!
Ty si sa nezachvel, keď popraviť ťa chceli,
skvelý si bol a bdelý a dával prednosť celý
pred žitia záchranou i pred jarnými hrami
tým mŕtvym priateľom hroznými pod múrami.
Poznáte podobné básne, ktoré by mužov mohli inšpirovať? Podeľte sa s nami v komentároch.
fotografia: ahmedabad.afindia.org
