O kapitánovi Hookovi a tikajúcom krokodílovi

Rozprávky sú predovšetkým pre dospelých. To len my si občas zvykneme naivne myslieť, že sme z nich vyrástli. Rozprávame ich deťom, aby sa poučili, no sami sme zabudli, ako na to. V tejto sérii budeme vždy premýšľať nad tým, čo všetko sa dá vydolovať z notoricky známych rozprávok. Niečo vás možno prekvapí, iné znepokojí, ale garantujem vám, že spoločne objavíme nový pohľad tak, ako keď sme boli deti. A teraz vám skúsim ukázať, ako hlboko tá králičia nora vedie.

Kde bolo, tam bolo, ani v tej najkrajšej rozprávke nebolo všetko tak, ako sa zdá. Už sme hovorili o Petrovi Panovi, ktorý ale pri bližšom pohľade môže prekvapiť. Dnes sa však pozrieme na kapitána Hooka (Háka), ktorý je jeho hlavným nepriateľom.

Keďže je večný chlapec obrazom divokosti, dobrodružstva, hier a žartov, občas to prináša aj situácie, ktoré nie sú každému pochuti. Kým bol Peter na svojich výletoch mimo Krajinu Nekrajinu, vládol tam vraj pokoj a kľud. Po jeho návratoch sa vždy začali diať bitky a výboje. Hlavne s pirátmi. Niektorí ľudia vravia, že piráti boli „stratení chlapci”, ktorých Peter vyhostil, pretože vyrástli. No kapitán Hook bol iný prípad. Mal tie najlepšie anglické školy, hovoril vznešene a mal spôsoby ako anglický lord. Jeho odvekej rivalite s Petrom Panom asi na koreň neprídeme, no celkom určite tomu nepomohlo, že Peter odťal Hookovi jednu ruku (ktorú nahradil hák) a  hodil ju krokodílovi. Od tej chvíle krokodíl zatúžil po celom kapitánovi tak, ako Hook túžil po pomste Panovi. Pirát bol tak v neustálom nebezpečí pred plazom, ktorého našťastie prezrádzal tikot hodín, ktoré kedysi prehltol.

Nakoniec sa obrovský plaz dočká a po finálnom zápase Petra Pana a Jakuba Háka, zhltne kapitána. Nič iné sa ani stať nemohlo. Dobro predsa musí zvíťaziť.

Dnes si však sami seba nepredstavte v úlohe kladného hrdinu, budeme totiž pirátskym kapitánom. Dospelým mužom, ktorého opustilo infantilné detstvo, je vo velení a rozumie, že je potrebné správať sa dospelo, pretože čas uteká a smrť nebude čakať večne. Nebaví nás zápasiť s deťmi, mužmi, ktorí nedospeli a večne by sa iba hrali. Boj dvoch archetypov, „večného chlapca” a „zatrpknutého starca” je niečo, čo poznajú mnohí muži. Na jednej strane túžime po hrách, na druhej strane chceme čosi dosiahnuť. Zápas, v ktorom sa rovnováha hľadá len ťažko.

K tomu všetkému po každom jednom z nás ide hrozný jašter, drak, démon. Desí nás, že je neustále na blízku a uvedomujeme si ho, pretože tiká. Je to čas. Niektorí z nás už vidia, že sa do nás zahryzol. Vrásky, kondícia, zadýchavanie sa, sivé vlasy alebo plešina. Snažíme sa tváriť, že tu nie je, ale nakoniec tento netvor dobehne každého kapitána. Kým k životu pristupujeme bezstarostne ako deti, nevnímame obmedzenosť času a rozhadzujeme ho na všetky strany. Je to spojenec, ktorý odstraňuje z cesty všetkých tých starých, ktorí nás chcú poučovať a zotročiť. Nechceme vyrásť, tak sa nás tento zápas netýka. V momente dospelosti však začíname vnímať jeho prítomnosť. Zápasíme s ním a nechceme sa nechať dobehnúť. Niektorí si nasadia hák, parochňu, farbu na vlasy, či mladšiu partnerku, aby s ním bojovali.

Odpoveď je však skôr v prijatí, v zmierení. Ideálom je objatie starca a večného chlapca. Múdry starec s dobrodružstvom v očiach. Kto takého nájde, našiel múdreho učiteľa.

Vidíte to množstvo zamyslení, ktorým môžeme v Krajine Nekrajine čeliť? Kto vo vás prebral kontrolu? Večné dieťa alebo zatrpknutý starec? Ako vnímate čas? Je to nepriateľ či spojenec? Hľadajme si cestu k múdrym starcom.


korektúra: Jana Lászlóová

 

Peter Podlesný

Manžel nádhernej ženy, otec dvoch detí, priateľ dobrej partie chlapov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *