O živote muža: 4 maximy zvykov a činov

Redakčná poznámka: Tento úryvok z diela napísaného slávnym psychológom Williamom Jamesom bol skrátený.

„Zvyk“
Z knihy The Principles of Psychology, 1890
Od Williama Jamesa

Musíme si navyknúť a zautomatizovať v sebe čo najviac užitočných zručností. Musíme sa chrániť pred pestovaním si spôsobov, ktoré nás brzdia. Sami seba musíme strážiť. Čím skôr začneme, tým lepšie.

Čím viac maličkostí nášho každodenného života vieme odovzdať do sféry návykov, tým viac bude naša myseľ oslobodená od šumu a schopná konať ušľachtilejšiu prácu. Niet úbohejšieho človeka, ako toho, v ktorom je jediný návyk nerozhodnosť. Človeka, u ktorého sú zapálenie si cigary, pitie každého pohára, čas vstávania a ukladania sa do postele, začiatok každej jednej práce predmetom seriózneho a namáhavého rozmýšľania. Polovica času tohto človeka je investovaná do rozhodovania sa vo veciach, ktoré v ňom mali byť už dávno tak hlboko ukorenené, že by sa nimi už jeho vedomie nemalo vôbec zaoberať. Ak sa niektorý z mojich čitateľov takto zaoberá každodennými činnosťami, nech sa okamžite odhodlá dať veci na pravú mieru.

V kapitole „Morálne zvyky“ napísanej profesorom Bainom sú rozobraté isté veľmi praktické postrehy. Prvý tvrdí, že ak chceme nadobudnúť nový zvyk, alebo sa chceme starého zbaviť, tak:

Musíme sa snažiť vrhnúť do vecí s najväčšou a najrozhodnejšou hybnosťou, s akou sa len dá.

Nastavte všetky podmienky tak, aby vás vo vašej snahe podporovali: vytrvalo samého seba vystavujte okolnostiam, ktoré vás povzbudzujú v novom smere, spravte nové spôsoby nekompatibilné so starými, prehláste váš nový záväzok na verejnosti. V skratke, obaľte váš nový záväzok všetkou možnou podporou. Toto dá vášmu novému začiatku takú hybnosť, že pokušenie prerušiť vašu snahu nepríde tak skoro. A navyše, každým dňom, ktorý sa vám podarí vydržať vo vašej snahe, klesá šanca na zlyhanie.

Druhá maxima znie:

Nedovoľte si žiadnu výnimku, pokiaľ nie je nový zvyk bezpečne zakorenený vo vašom živote.

Každé vynechanie je ako keby ste pustili dole kopcom náklad, ktorý ste namáhavo tlačili hore. Každé pošmyknutie odčiní viac než dosť namáhavých krokov hore. Sústavnosť tréningu je účinný nástroj pre učenie nervového systému tak, aby konal neomylne. Ako hovorí profesor Bain:

„Odlišnosť morálnych zvykov od intelektuálnych kvalít spočíva v prítomnosti dvoch navzájom nepriateľských síl. Tu musí jedna sila získať prevahu nad tou druhou. Je nadovšetko nevyhnutné nikdy boj neprehrať. Každé víťazstvo nesprávnej strany odčiní mnoho dobrých úspechov. Kľúčovým opatrením je regulovať tieto dve protipólne sily tak, že požadovaný ideál uspeje v pokušení nepretržite mnohokrát za sebou. Musí si držať svoju sériu víťazstiev, pokiaľ sa neopevní do takej miery, že je vaša vôľa schopná poradiť si s opozíciou intuitívne – za každých podmienok. Toto je teoreticky najlepší spôsob mentálneho rastu.“

Byť úspešný v zárodku nie je rada, ale rozkaz. Zlyhanie hneď na začiatku má tendenciu otupiť vašu ostrosť v ďalších pokusoch. Naopak, prvé úspechy majú tendenciu nabiť vás do budúcnosti ráznosťou.

Vo všeobecnosti sa všetky expertné názory zhodujú v tom, že náhle a rázne osvojenie si návyku je ten najlepší spôsob. Ak však nie sú očakávania nereálne. Vždy si musíme dať pozor, aby sme nedali slabej vôli úlohu, ktorá ju už v počiatkoch predurčuje na neúspech. Treba sa pripraviť na tvrdú dobu plnú utrpenia, no nakoniec príde pokoj. Ale iba ak to je jednotlivec schopný podstúpiť. Či už sa zbavujeme závislosti, alebo prestavujeme náš čas spánku, je prekvapujúce, ako rýchlo nenaplnená túžba zaniká.

„Skôr, ako začne jedinec „opäť tvoriť samého seba“, sa musí tento jedinec učiť kráčať po priamej a úzkej ceste. Rovno, neodbitne, neobzerajúc sa inými smermi. Ten, kto začína každým dňom čerstvo odznova, sa podobá človeku, ktorý beží a dôjde na okraj priekopy, ktorú ma preskočiť. Na okraji sa otočí a vráti sa opäť na štart svojho behu. Bez neprerušeného progresu nie je možné zozbierať silu, ktorá je pre zmenu tak nevyhnutne dôležitá. Nepretržitý progres, ktorý v sebe trénujeme a na ktorý si navykáme, je suverénnym požehnaním každodennej práce.

Ku predošlej dvojici maxím je možno pridať tretiu:

Chopte sa úplne prvej príležitosti dodržiavať každé predsavzatie, ktoré si stanovíte a tak isto vždy konajte v súlade s novým zvykom, ktorý si chcete osvojiť.

Do praxe sa nezavádzajú zvyky vytváraním plánov a myšlienok, ale konaním.

V konečnom dôsledku nezáleží na vašej zbierke maxím, alebo na pekných myšlienkach. Ak sa nechopíte každej jednej príležitosti spraviť pokrok, váš charakter ostane rovnaký. Cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. Neúspech aj úspech je jednoznačným výsledkom princípov, ktoré sme tu uvideli.

„Charakter je okresaná vôľa,“ hovorí J. S. Mill. Vôľou má Mill na mysli súhrn všetkých schopností konať ráznym spôsobom v každej situácii. Sklon konať je v nás úspešne zakorenený neprerušeným opakovaním požadovaného správania, kedy si náš mozog navykne na užívanie zvyku. Vždy, keď sa naše predsavzatie vyparí bez akéhokoľvek praktického prejavu, trpíme viac ako pri premrhanej šanci. Je taktiež prínosné neprepadnúť budúcim predsavzatiam a emóciám pri svojej súčasnej ceste zlepšovania. Nie je viac opovrhnutiahodný typ ľudského charakteru ako slabý sentimentalista a snílek, ktorý trávi jeho život v rozbúrenom mori citlivosti a emócií a nikdy sa neodhodlá na rázny a mužný čin.

Existuje dôvod myslieť si, že ak často ustúpime od konania, naša schopnosť konať sa nakoniec vytratí skôr, ako si to stihneme uvedomiť. Ak samým sebe dovolíme okoliu rozhodiť našu pozornosť, tak nám naša pozornosť nám bude utekať pravidelne. Pozornosť a námaha sú, ako si ukážeme, dve strany jednej mince.

Ako poslednú praktickú maximu, úzko spätú s návykmi vôle, vám môžeme poskytnúť nasledovné:

Udržujte v sebe živú spôsobilosť podávať výkon drobným, no pravidelným tréningom.

Systematicky sa zapierajte v malých a nepodstatných drobnostiach, raz za deň-dva spravte niečo iba z toho titulu, že to spraviť nechcete. Ak teda nastane chvíľa, ktorá by sa vás snažila vyviesť z miery, tak budete pripravení. Nezastihne vás nepripraveného. Sebazapieranie tohto druhu je niečo ako poistenie, ktoré človek platí za jeho dom a majetok. Výdavky mu momentálne nijako neprospievajú a možno sa mu nikdy nevrátia. Keď ale požiar naozaj príde, jeho nepríjemné výdaje mu budú spásou. Tak isto aj muž, ktorý denne brúsil svoje návyky cielenej pozornosti, pevnej vôle a sebazapierania v drobných veciach, bude stáť ako skala, keď bude jeho okolie zmietané búrkou. Zatiaľ čo sa jeho slabší súčastníci nechajú unášať vetrom.

Teológmi popisované posmrtné peklo nie je o nič horšie ako to, ktoré si sami spravíme v tomto svete tým, že budeme učiť naše charaktery fungovať nesprávnymi spôsobmi. Aké by to len bolo dobré, keby si mladí uvedomovali, že sa skôr či neskôr stanú chodiacimi zhlukmi návykov? Nebolo by úžasné vložiť viac rozvahy do ich správania, pokiaľ sú ešte ohybní? Budujeme svoje vlastné osudy: či už dobré, alebo zlé. Žiadny sa nedá odčiniť. Aj ten najmenší prejav cnosti a nemravnosti zanechá stopu. Opitý Rip Van Winkle sa v Jeffersonovej činohre ospravedlňuje slovami: „Teraz sa to nepočíta!“ Nuž, možno to nepočíta on a možno to nepočítajú milostivé nebesia, no skutok sa stal. Hlboko vo svojich telesných útrobách to nanešťastie pre neho počítajú jeho tkanivá, nervové bunky a aj tie najmenšie molekuly. Tie si to budú pomaly, ale isto ukladať, aby to mohli proti nemu použiť v rozhodujúcej chvíli. Všetko, čo kedy spravíme, zanechá stopu.

Samozrejme, tento fakt má popri svojej zlej aj svoju dobrú stránku: tak, ako sa z nás stanú opilci vďaka mnohým a pravidelným pohárikom, rovnakým spôsobom sa z nás stanú kvalitné charaktery, vážené autority a potentné kapacity mnohými a sústavnými hodinami práce.

–
zdroj: artofmanliness.com
korektúra: Ivana Badiarová
fotografia: stocksnap.io