Projekt Synator: Superhrdina

Môj otec mi často vravieva, že život je len mozaika okamihov. Jeden taký na konci sparného leta 1988 mi navždy zmenil život.

Ten deň nebol ničím výnimočný, povedal by som, bol priam nudný.
Ako 9 ročný chalan som so svojím o rok starším bráchom sedel na zadnom sedadle nášho zeleného wartburgu. Prilepenými nosmi na pootvorených oknách sme sledovali okolitú krajinu cestou z Vranova do Sečoviec. Viezli sme uja Dušana na vlakovú stanicu.

Dušan a Izo (môj otec) boli najlepší kamaráti, čo v tých časoch znamenalo kamarátstvo doslova na život a na smrť. Nebolo dňa, kedy by neboli spolu. Priekopníci kulturistiky a potápania vo Vranove, ktorých okrem lásky k športu a prírode spájala akási zvláštna chémia, keď si rozumeli aj bez slov.
Presne ako ten deň v aute, keď nepovedali ani slovo. Neprikladal som tomu žiaden hlbší význam, keďže oni dokázali v nemom úžase aj hodinu sledovať mravca ako v napínavom prírodopisnom filme. Obaja totiž milovali prírodu v každej podobe ale najviac snívali, tak ako väčšina chlapov spoza železnej opony o pravej divočine a divokom západe, ktoré nasávali ako chlapci v knihách od Julesa Verna či Karla Maya. 

Boli to dva silné vodcovské typy, ktoré svoje najkrajšie roky života zasvätili kulturistike a potápaniu na Domaši. Boli jadrom partie, ktorá sa okolo nich sformovala vo Vranove a stretávala v legendárnej činkárni ELÁN v pivnici tehlového činžiaka. Izo, Dušan, Ondro, Laci, Jožko, Stano boli chlapi, ktorí žili svoje každodenné životy na nakladačoch dreva, vo výťahových šachtách či kotolniach. Denno denne sa po práci v ELÁNE stretávali a cvičili na svojpomocne zváraných strojoch a kladkových mechanizmoch vyrobených podľa fotiek zo zahraničných časopisov. V partii platili nepísané chlapské pravidlá, zdravá rivalita a hierarchia ako vo vlčej svorke. Ak ste sa chceli stať súčasťou partie a nebodaj začať trénovať v ELÁNe, museli ste najprv prejsť kondičnými testami, ktorými len málokto prešiel na prvýkrát. Testovali tak odolnosť a húževnatosť chalanov, ktorí chceli naozaj trénovať. Aj pojem v oblasti kulturistiky a neskorší otcov cvičenec Igor Kopček sa do ELÁNu dostal až na druhýkrát. ELÁN nebola len činkáreň. Bol to duch okolo nevídanej partie, ktorá bola aktívna v potápaní, hokeji, futbale či organizačných aktivitách mesta. V činkárni sa chlapi večer stretávali, plánovali víkendy na Domaši, snívali a svojpomocne tvorili vylepšenia strojov na cvičenie,  či dokonca kompresor na plnenie fliaš na potápanie. V tom čase bol nedostatok šialený katalyzátor tvorivosti, keď si chlapi vedeli vyrobiť čokoľvek. Nepoznali slovo nedá sa a doslova sa menili pri premýšľaní a tvorení na superhrdinov.

Otec s Dušanom naďalej mlčky sedeli vpredu ako Brynner a McQueen v dostavníku v legendárnej scéne vo filme 7 statočných. Chlapi, ktorí neplytvali zbytočnými rečami a vyžarovala z nich sebaistota a pokoj. Ako vtedy, keď otec stratil kľúče v lese pri hubárčení, no s pokojom  rozbil bočné okienko, naštartoval na káblikoch auto a doviezol nás bezpečne s bratom domov. Pri ňom sme sa cítili bezpečne aj vtedy, keď nás na člne vyviezol do stredu Domaše, povyhadzoval nekompromisne do tmavej hlbokej do vody. Nestihli sme ani zakričať od strachu  a už sme sa po prvotnom ponorení hompáľali v kúpacích vestách na hladine ako štuple. Srdcia sme mali až v gatiach a v očiach strach, lebo sme nevedeli plávať,  no plne sme mu dôverovali.

Kolesom sme nabehli na výmoľ a prudko sme všetci nadskočili v aute. V kufri auta zarinčal kov o kov. Otec sa pozrel na Dušana a povedal: „to boli fľaše na potápanie“. Ihneď mi hlavou prebehli čerstvé zážitky z leta na Domaši. Vrábľova chata, Zajačia debra, Indiánska zátoka a moje prvé ozajstné potápanie v hĺbke 5 metrov, bitky a ohadzovanie blatom s Dušanovým synom a ostatnými deťmi ELÁNovskej partie. Lov úhorov pod vodou do sieťky, výrobu lukov a bazovej pušky na trnky, stopovanie zvierat v lese, poznávanie rastlín, ranné budíčky a rozcvičky na zarosenej tráve, kúpanie a umývanie zubov v ľadovom jarku, nočný pochod lesom a svätojánske mušky, súťaže zdatnosti, vytrvalosti a presnosti, večerné opekačky a chuť pripáleného zemiaka z pahreby…..
Moje spomienky prerušil piskot vlaku. Blížili sme sa k vlakovej stanici. Zopár miestnych štamgastov pofajčievalo pred budovou, kde sme zaparkovali. Spozorneli pri výstupe Dušana a otca z auta. Vyšportované chlapiská, v tom čase nezvyčajný jav, vzbudzovali prirodzený rešpekt. S bratom sme sa rozlúčili s ujom Dušanom a nasadli späť do auta. Otec sa s ním ešte chvíľu rozprával a potom sa dlho objali ako bratia.

Otec cestou naspäť nepovedal ani slovo a aj keď sme to s bratom nevideli, tušili sme, že aj celú cestu preplakal. Pamätám si len, že o pár týždňov sme dostali od Dušana list z Toronta. V tom čase som tomu nerozumel, no neskôr som pochopil celý ten scenár osudného dňa. Dušan ten deň emigroval do Kanady, vysnenej krajiny z verneoviek a presnených nocí.

Keď som sa po rokoch neskôr spýtal otca prečo nešiel s ním, tak sa na mňa pozrel a s istotou v hlase povedal, že by mu puklo srdce keby nás tu nechal. Ktovie, kde by som bol dnes a či by som vedel dať toľkú lásku svojim deťom akú som dostal ja, keby sa otec rozhodol ináč. No čo viem určite, že otec vždy bol a po zvyšok môjho života bude mojim superhrdinom.

–
Youtube: Synator
Facebook: Synator