„Zaradovala sa (španielska princezná), že jej budúcim mužom bude Slovák, lebo sa už dávno dočítala v knihách, že Slováci sú nielen udatní junáci, ale aj dobrí manželia, ktorí radi postávajú v kuchynských dverách a vedú dlhé rozhovory so svojimi manželkami, ba vedia tiež chodiť po štvornožky a brechať ako Dunčo, keď treba trochu pozabávať deti.“ (Ľ. Feldek: Modrá kniha rozprávok)
Nie som princezná. A ani Španielka. Som mama. Mama dvoch detí, dievčat, štvorročnej a dvojročnej. A manželka.
Keď som sa k tejto rozprávke o španielskej princeznej dostala, mala som už vek akurát tak na premýšľanie o svojom budúcom mužovi. A ako každá mladá, slobodná a skúsenosťami ešte neokresaná nádejná budúca (snáď raz) manželka som si hneď predstavila, ako sa s mojím junákom hodiny a hodiny rozprávame v našej útulnej imaginárnej malej kuchyni… Páni, ruky hore, koľkí sa teraz za obrazovkou váľate od smiechu, že vraj „hodiny a hodiny rozprávame“? Smejem sa s vami. Tých pár rokov manželstva ma naučilo, že s mužom nikdy nebudeme viesť dllllhééééé rozhovory. Jednak preto, že ako mi stále tvrdí, je silný introvert a zdieľanie sa proste nemá rád a po druhé preto, že je jednoducho muž. A nech si hovorí, kto chce, čo chce, muži sú asi ozaj viac racionálnejší a tí s chladnou hlavou. Než zo seba vychrlia aspoň osemstotridsaťsedem alternatív a všetkých možných možností, premyslia si to a povedia jednu. A tá stojí za to. A to na mojom mužovi obdivujem. Nenahovorí toho veľa, ale keď niečo povie, dáva to logiku. Ale zas, musím ho pochváliť, že raz za čas sa premôže a strávi večer pri mne na gauči a aj keď mu myšlienky sem-tam odbiehajú, snaží sa v našom predlhom rozhovore držať niť. A prečo to robí, keď to nemá rád? Lebo má rád mňa a vie, že to potrebujem.
Ale nemyslite si, že takéto idylky (že pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia…) sa u nás vyskytujú často. Páni otcovia, koľkí z vás teraz kývate hlavou, že poznáte? Ako som už vyššie spomenula, máme dve deti. Dve malé deti. Dve malé aktívne deti, s ktorými veselo i žalostne trávim doma celé dni, kým je náš ocko junák v práci. A tak si asi viete predstaviť, ako je náš ocko každý večer doma očakávaný. Toto mu trošku závidím. Vždy, keď zaštrngajú kľúče vo dverách, deti sú v momente v chodbe a už mu visia na nohách. Ocko sa síce nemôže ani pohnúť, ale teší ho to. Páni ockovia, však viete, o čom hovorím? Ste pre vaše deti nenahraditeľní. A ak náhodou prídete domov aj s nákupom, to ste už úplne, že megastar!
A tak, keď sa ockovi podarí odklieštiť deti, hodiť seba do teplákov a večeru do žalúdka, odkladá prácu a únavu celého dňa, nakladá deti na chrbát, na ruky, alebo po ňom jednoducho skáču a ide sa s nimi do detskej hrať. Pretože vie „tiež chodiť po štvornožky a brechať ako Dunčo, keď treba trochu pozabávať deti“, aby si mamka mohla aspoň na chvíľku sadnúť, kým sa spoločne pustia do večerného kola jedenia, kúpania a miestami nekonečného ukladania detí do postele. A jasne, že čas s deťmi trávi veľmi rád.
Páni, je veľmi pravdepodobné, že vašou ženou španielska princezná asi nikdy nebude. Ale udatným junákom, na ktorého bude čakať nejaká tá princezná slovenská, tým vy môžete byť stále.
(a malé tajomstvo: čím viac vy budete junákom, princom, džentlmenom, tým viac bude vaša (nastávajúca) polovička dámou, kráskou, princeznou. … Že ste to už niekde počuli? Hmmm, možno na tom niečo bude 🙂 ).
