Achilles a pýcha

Achilles. Každý o ňom počul. Každý človek sa na toho svojho Achilla v nohách niekedy v živote posťažuje. Mnohí si pri tomto mene spomenú na vyrysovaného blonďáčika, Brada Pitta, z dnes už klasického veľkofilmu Trója (2004). Neporaziteľný a nesmrteľný hrdina, niečo ako Thor z Marveloviek pre mladšie ročníky. A predsa, najväčším dedičstvom jeho slávy a sily je jeho najväčšia slabosť, jeho päta. Dnes sa zamyslíme nad najzávažnejším hriechom starých Grékov, hybris, pýchou.

Príbeh Iliady, nám dochovanej, začína ako inak, hnevom. Boje o Tróju trvajú skoro 10 rokov. Víťazstvo nie je ani na jednej zo strán. Achilles odmieta bojovať pre svoj spor o milenku Briseidu s vodcom všetkých Grékov, Agamemnónom. Sabotuje priebeh vojny, nechce bojovať, avšak necháva bojovať svojho bratranca Patrokla vo svojom brnení. Ani toto slávne brnenie nezachránilo Patrokla pred smrťou z rúk Trójskeho princa Hektora. Jeho smrť zmení Achillov chladný postoj v absolútnu túžbu po pomste. Ešte predtým zabije najmladšieho z Trójskych princov, Troila, na oltári v Apolónovom chráme. Ide o hrubé zneuctenie posvätného miesta, prejav pýchy, hybris, urážku samotného boha. Achilles stojí pred hradbami mesta, volajúc Hektorovo meno. Hektor nemá na výber, musí bojovať, vie, že ide na istú smrť, česť muža bojovníka mu nedovolí skrývať sa. V tomto súboji je skutočný „hero“ práve on. Achilles je „anti-hero“, v slovníku modernej kinematografie. Hektor padá na zem mŕtvy a Achilles prejavuje svoju chladnokrvnosť a pýchu znova. Priviaže protivníkovo telo o svoj bojový voz. Následne ho za sebou ťahá okolo mestských hradieb v znamení absolútnej zvrchovanosti. Takto zohavené telo si potom odtiahne do svojho tábora, odopierajúc mu náležitý pohreb, aký je prirodzený každému človeku, uložením do zeme. Znova tá istá hybris.

V tú noc sa v jeho stane zjaví staručký muž, chvejúci sa, oznamujúci svoje meno. Priamos, kráľ Trójanov, sa za pomoci boha Herma vkradol do tábora, aby ponížene prosil o telo svojho najstaršieho syna, niekdajšieho dediča trónu. Tento moment je bodom zlomu v našom príbehu. Odvaha a láska staručkého kráľa k svojmu zosnulému synovi zlomí Achillov mrazivý pohľad. Z nesmrteľného poloboha citovo nadradeného nad všetkých sa stáva človek súcitiaci. Predá Priamovi Hektorovo telo. Táto scéna bola výnimočným spôsobom zobrazená vo vyššie spomínanom filme Trója (2004). Priama si zahrala legendárna postava britského filmu- Peter O’Toole, všetkým známy skôr ako Lawrence z Arábie (1962)*.

Je už ale neskoro. O Achillovom osude bolo rozhodnuté. Cena slávy sa musí platiť, v jeho prípade životom. Apolón, v hneve nad zneuctením svojho chrámu, prezradil Paridovi, bratovi Hektora a Troila, mužovi zodpovednému za všetko to krviprelievanie, Achillovo smrteľné miesto. Jeho matka, bohyňa Thetis, ho po narodení ponorila do rieky Styx, aby ho urobila nesmrteľným. Držala ho za pätu, jediné miesto, ktoré zostalo zraniteľné. V zápale boja tak Paridov šíp zasiahol Achillovu pätu. Jeho mŕtve telo padlo na zem. Zostal navždy neporazený v boji muža proti mužovi. Paris s lukom v ruke takto zostal stelesnením zbabelosti, presným opakom Achilla. Keď sa o niekoľko rokov potom Odyseus dostal do podsvetia, pozdravil nebohého hrdinu slovami: „Požehnaný v živote, požehnaný v smrti!“ Na tento pozdrav dostal od Achilla nečakanú odpoveď. Radšej by bol posledným, biedne žijúcim otrokom, ako pánom nad všetkými mŕtvymi…

Čas na zamyslenie. Kam nás dokáže dostať naša tvrdohlavosť a pýcha? Achillove posmrtné slová hovoria otvorene. Vyhral nespočítateľné množstvo bitiek, zabil stovky mužov, manželov, otcov, bratov. Celý život o tom sníval, chcel len to. Svoj osud si vybral sám.

Aj my si občas sami dobrovoľne vyberáme zlo. Nemusíme si to veľakrát ani uvedomiť. Vyberáme si hnev, keď by sme sa mali udobriť s ostatnými. Nechávame ich kvasiť vo vlastnej šťave výčitiek či smútku len pre naše vnútorné zadosťučinenie. Vyberáme si odpor, keď by sme mali súhlasiť. Je predsa krajšie byť nadriadeným ako podriadeným, tým, kto len kývne hlavou. Radi ideme proti prúdu. Radi hovoríme nie. Neuvedomíme si, že môžeme zraniť druhých. Chceme byť najlepší, chceme byť videní, chceme, aby naše úspechy bolo vidieť. Naháňame sa za nimi v snahe nezostať v tieni, zabudnutí v histórii. Naše Egá ( z gr. ego- ja) si pýtajú vysoké obety. Mužom je dlhodobo vtĺkané, aby si stáli za svojím presvedčením. Aby zaň bojovali, nanajvýš položili život. Je dobré si ale položiť otázku: Stojí to, v čo verím, skutočne za to? Sú moje ciele a hodnoty prospešné aj iným okrem mňa?

Skúsme sa zamyslieť teraz, kým ešte nezačal náš posledný boj, boj so smrťou. Skúsme po sebe nenechať spálenú zem, zničené mestá a rozvrátené rodiny. Aby sme v rovnakom momente neopakovali slová: Radšej by som bol posledným biedne žijúcim otrokom, ako pánom nad všetkými mŕtvymi…

Patrik Urban

Korektúra: Jana Lászlóová

Fotografia: greekboston.com

muzom.sk

Neštandardný pánsky magazín pre mužov, ktorí premýšľajú

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *