Ostatné Život muža

Ako udržať čierneho psa na reťazi – čo spôsobuje depresiu? (I. časť)

V našom predchádzajúcom článku v rámci tejto série O histórii depresie (odkaz) sme mali možnosť vidieť, že jej pôvod bol rôzne rozptýlený do množstva teórií: nadmerné množstvo čiernej žlče v tele, hriech lenivosti, nesprávne myslenie, vyčerpávajúci luxus, konflikty v podvedomí a biologická nerovnováha v mozgu. Niektoré z týchto myšlienok sú s nami až dodnes aj keď v inej forme a sú uhladené podľa najnovších výskumov. Dnes sa pozrieme na viaceré moderné hypotézy o tom, čo u niekoho spôsobuje väčšiu náchylnosť k depresii a rýchlejší príchod tohoto čierneho psa.

Genetika

Hoci sú si vedci istí tým, že depresia má aj svoj genetický pôvod, je extrémne náročné zistiť presnú rolu, ktorú v tom zohráva DNA a ktoré špecifické gény sú za depresiu zodpovedné. Presvedčenie vedcov o vplyve genetiky na depresiu vyplýva zo štúdií vykonaných na jednovaječných a dvojvaječných dvojičkách, ktoré boli oddelené pri narodení. Keďže jednovaječné dvojičky zdieľajú identické DNA, pozorovanie, ako sa vyvíjajú v rôznych prostrediach, umožňuje vedcom vidieť, ako veľmi genetika ovplyvňuje všetko – od srdcových chorôb až po nábožnosť, a áno, aj depresiu. Štúdie naznačujú, že ak sa v priemere jedno z jednovaječných dvojičiek stane depresívnym, u druhej dvojičky sa rozvinie depresia až v 67% prípadov bez ohľadu na ich životné skúsenosti alebo rodinnú výchovu.

Porovnajme si to na dvojvaječných dvojičkách oddelených pri narodení. Na rozdiel od jednovaječných dvojičiek, dvojvaječné dvojičky zvyčajne zdieľajú okolo 50% ich DNA. Výskumy dvojvaječných dvojičiek oddelených pri narodení ukazujú, že v priemere, pokiaľ sa u jednej z dvojičiek rozvinie depresia, tá druhá trpí depresiou v 19% prípadoch. Tento rozdiel medzi výskytom depresie medzi jednovaječnými a dvojvaječnými dvojičkami jasne ukazuje na to, že aj genetika tvorí zložku tohoto stavu.

Musíme ale zdôrazniť, že DNA predstavuje len jeden aspekt. Je dobré mať na pamäti, že len u 67% z jednovaječných dvojičiek sa rozvinie depresia, čo napovedá, že aj faktory ako je výchova, životné skúsenosti a spôsob myslenia majú svoj vplyv na náchylnosť osoby k melanchólii.

Takže ktoré konkrétne gény spôsobujú depresiu? V posledných rokoch sa navrhlo niekoľko vinníkov a najvýznamnejším z nich bol 5-HTT gén. Štúdia z roku 2003 zistila, že jednotlivci s dvoma krátkymi alelami 5-HTT génu mali úzkostlivejší alebo „neurotickejší“ temperament a existovala u nich väčšia pravdepodobnosť, že sa stanú depresívnymi po stresujúcej udalosti než jednotlivci s dvomi dlhými alelami. Výskum z roku 2009 ale nenašiel žiadne spojenie medzi génom 5-HTT a depresiou.

Je pravdepodobnejšie, že neexistuje len jeden gén, ktorý zodpovedá za samotnú depresiu. Depresia môže byť skôr dôsledkom viacerých génov, ktoré spolupôsobia viacerými spôsobmi. Takže aj gény, ktoré u niekoho môžu spôsobovať úzkostlivejšiu povahu, nemusia priamo spôsobiť depresiu. Namiesto toho môžu u niekoho spôsobiť, že je náchylnejší na stres, ktorý, ak sa k nemu nepristúpi správne, môže nakoniec viesť k depresii.

Pointou teda je, že vedci si uvedomujú vplyv genetiky na vyššiu náchylnosť k depresii, ale nie je úplne jasné, aký veľký je tento vplyv. A podľa niektorých sa to ani nikdy nedozvieme – DNA je totiž len jedným z mnohých faktorov, ktorý sa prelína s ostatnými a ktoré tiež majú svoj vplyv na depresiu.

Chémia v mozgu

V priebehu posledných približne tridsiatich rokov bola depresia označovaná ako duševná choroba zapríčinená „chemickou nerovnováhou“ v mozgu. Liečba depresie (chyba v myslení ako príčina depresie sa už stala minulosťou) je jednoducho otázkou prehltnutia tabletky, ktorá vo všetkom opäť vytvorí harmóniu.

Tieto chemikálie, ktoré sú údajne mimo kontroly, sa nazývajú neurotransmitery – maličké chemikálie, ktoré odovzdávajú informácie medzi neurónmi v tvojom mozgu. Vedci sa domnievajú, že je niekoľko neurotransmiterov, ktoré majú svoj podiel na vzniku depresie. Dva najvýznamnejšie sú dopamín a serotonín.

Kedykoľvek máš pocit motivácie k nejakej činnosti alebo aby si dosiahol nejakú odmenu, môžeš poďakovať neurotransmiteru dopamínu. Dopamín je to, čo nás poháňa k tomu, aby sme vyhľadávali jedlo, strechu nad hlavou a sex. Dopamín nás takisto motivuje k dosiahnutiu nových vecí a skúseností všetkého druhu. Jeho dávku dostaneme bez ohľadu na to, čo robíme – od dosiahnutia vrcholu hory alebo hrania video hier až po jednoduché zaslanie e-mailu. Výskum ukazuje, že jednotlivci s depresiou majú nižšie množstvo dopamínu v mozgu alebo majú oslabenú citlivosť na dopamín v porovnaní s „nedepresívnymi“ ľuďmi. Nízka hladina dopamínu alebo nízka citlivosť na dopamín s vysokou pravdepodobnosťou zohráva svoju rolu prečo tí, ktorí trpia depresiou, sa necítia byť k ničomu motivovaní, a to ani len k tomu, aby jednoducho vstali z postele.

Hoci teória nerovnováhy v mozgu vytvára jasnú a uchopiteľnú predstavu o príčine depresie, jej súčasné predpoklady sú spochybňované.

Ten druhý neurotransmiter, ktorému sa dostalo levieho podielu pozornosti vo vzťahu k depresii, je serotonín. Serotonín pomáha regulovať apetít a sexuálnu túžbu, a takisto náladu človeka. Počas posledných tridsiatich rokov vedci, psychiatri a terapeuti zastávali názor, že nízka hladina serotonínu v mozgu je jedným z hlavných faktorov depresie. Následne sú tak najrozšírenejšími anti-depresívami na trhu práve tie, ktorými sa dopĺňa tento neurotransmiter.

Nedávny výskum ale ukázal, že serotonín možno nemá žiaden vplyv na depresiu a v skutočnosti môže mať úplne opačný účinok, ako sa v minulosti predpokladalo. Napríklad keď vedci v jednej štúdii vyšľachtili myši, ktoré nemali vôbec schopnosť tvoriť serotonín a potom ich podrobili viacerým testom správania, myši nepreukázali žiadne znaky depresie (áno, myši môžu takisto trpieť depresiou), hoci sa stali trochu agresívnejšie. Skoršia štúdia zistila, že u jednotlivcov so zvýšenými hladinami aktivity serotonínu bolo pravdepodobnejšie, že budú depresívni, než jednotlivci s normálnymi úrovňami. Inými slovami, namiesto predpokladu, že príliš málo serotonínu spôsobuje depresiu, skutočným problémom môže byť práve jeho nadmerný výskyt.

Hormóny

Neurotransmitery nie sú jedinými chemikáliami, ktoré majú svoj podiel pri depresii; aj hormóny môžu mať svoj vplyv. Napríklad u ľudí s nízkou úrovňou testosterónu bolo preukázané, že majú vyššie riziko depresie. To môže čiastočne vysvetliť, prečo je pravdepodobnosť depresie vyššia u žien než u mužov a prečo muži, ktorí podstúpia terapiu nahradenia testosterónu, niekedy hlásia zlepšenie ich nálady. Vedci veria, že úroveň testosterónu povzbudzuje tvorbu dopamínu, ktorý následne povznáša náladu.

Závažné negatívne životné udalosti

Negatívne životné udalosti, akými sú strata práce, rozvod alebo diagnóza vážnej choroby môžu viesť k obdobiu melanchólie. Hoci sa pocity zlej nálady po tom, čo človek zažije takéto nešťastie, môžu zdať ako normálna reakcia než ako porucha, DSM klasifikuje každú post-negatívnu životnú udalosť (ktorá spĺňa kritériá, o ktorých budeme hovoriť v ďalšom článku) ako depresiu, ibaže by išlo o smrť priateľa alebo člena rodiny (v takom prípade sa jedná o „normálny“ smútok a nie depresiu).

V priebehu tvorby poslednej DSM prebiehala diskusia o tom, že sa smútenie tiež zahrnie ako duševná porucha, ale nakoniec z toho vzišlo.

Chronický stres

Chronický stres spôsobuje, že ľudské telo a myseľ je náchylnejšie k depresii viacerými spôsobmi.

Hoci trochu stresu z času na čas prospieva, príliš veľa stresu môže mať katastrofálne zdravotné účinky na telo a ducha, vrátane väčšej náchylnosti k depresii.

Keď zažívaš stres, úroveň kortizolu v tele sa ti zvýši. Výbuch tohoto hormónu uľahčuje tvojmu mozgu tvorbu dopamínu, čo ťa následne popoženie k činnosti, aby si zmiernil stres. To je dobré, pokiaľ stres prichádza v krátkych, periodických výbuchoch; odpoveď na stres je to, čo ťa poháňa, aby si exceloval na teste, vyhral preteky alebo zachránil niekomu život. Problémom sa následne stane, pokiaľ stres trvá príliš dlho. Pokiaľ máš v sebe príliš veľa kortizolu počas príliš dlhej doby, dopamín sa minie namiesto toho, aby sa jeho množstvo zvýšilo; chronický stres tak naruší tvoj dopamínový systém. Pri absencii tohoto motivujúceho transmiteru sa začneš cítiť viac letargický, emočne prázdny a demotivovaný. A to sú základné znaky depresie.

Okrem nahrádzania neurotransmiterov a hormónov, chronický stres môže fyzicky zmeniť časti mozgu. Nadmerné a dlhotrvajúce vystavovanie sa kortizolu zmenšuje hippocampus, čo podľa niektorých výskumov môže spôsobiť náchylnosť k depresii. Kortizol zároveň zväčšuje amygdalu, čo u človeka spôsobuje, že je oveľa citlivejší na negatívne emočné stimuly, akými sú napríklad smutné príbehy alebo každodenné frustrácie. Človek zároveň slabšie reaguje na pozitívne emočné stimuly, ako napríklad zdvihnutie platu alebo pohľad na usmiatu tvár. Výsledkom je, že človek sa viac sústredí na negatívne veci v živote, čo môže následne viesť k väčšej úzkosti a nakoniec až k utápaniu sa v depresii.

Chronický stres môže spustiť depresiu častejšie u mužov než u žien. Výskumy ukazujú, že keď ženy čelia stresujúcej situácii, tak ich telá vylučujú viac oxytocínu, ktorý ich motivuje k tomu, aby sa prihovorili k iným ľuďom. Vedci to nazývajú „tend and befriend“ („nakloň sa a spriateľ sa“ pozn. prekl.) odpoveďou na stres. Sociálna interakcia môže umožniť vyrovnať sa s negatívnymi emóciami, ktoré prichádzajú so stresujúcimi udalosťami a napomôcť ženám k ich zmierneniu. Muži na druhej strane nevylučujú také množstvo oxytocínu počas negatívnych a ohrozujúcich skúseností a zvyčajne reagujú odpoveďou „útok alebo útek“. Neustály pocit, že buď zaútočím alebo od stresujúcich vecí utečiem, môže premôcť myseľ muža a vystaviť ho riziku depresie.

Nesprávne vnímanie okolia

Praktici v oblasti kognitívnej behaviorálnej terapie (CBT) tvrdia, že depresia je z veľkej miery spôsobená negatívnymi myšlienkami a správaním. Tendencia k depresívnemu mysleniu, hĺbanie, katastrofické videnie sveta, myslenie „ja za všetko môžem“, nedbanlivosť k pozitívnym veciam – toto všetko podľa CBT terapeutov môže viesť k škodlivému melancholickému nastaveniu mysle. Eliminácia depresie je potom hlavne otázkou výzvy k zmene návyku negativistického myslenia.

Hoci je pravdou, že návyky pesimistického a negativistického myslenia sú spojené so smutnou náladou, je veľmi ťažké s určitosťou povedať, či je to práve negatívne myslenie, ktoré spôsobuje smutnú náladu alebo je to smutná nálada, ktorá spôsobuje negatívne myslenie. Je však pravdepodobnejšie, že myšlienky a emócie sú prepojené do slučky spätnej väzby a preto sa obe navzájom ovplyvňujú a sýtia.

 

(koniec prvej časti)


zdroj: artofmanliness.com
preklad: Ladislav Kováč
korektúra: Ivana Varga
fotografia: unsplash.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*